Súčasná vážna hudba: Plastické umenie Viery Janárčekovej

Michal Lipták16. marca 2023262

V renomovanom viedenskom vydavateľstve KAIROS vyšiel profilový album slovenskej klaviristky a skladateľky Viery Janárčekovej. Taktilná metafora z jednej zo štyroch skladieb – Dotyk – sa preniesla aj do názvu celého albumu. A trefnejší názov si ani neviem predstaviť. Janárčekovej hudba je vystavaná zo zvukových komplexov dobre známych už v atonálnej avantgarde, no u nej sú obzvlášť vypiplané, spracované s nezvyčajnou starostlivosťou. Vďaka tomu môžeme v tejto hudbe vnímať akési jemné stopy po rukách, ktoré ju ako hmotu tvarovali.

Žiadne z nástrojov neznejú úplne tak, ako by sme očakávali. Najsilnejšie to cítiť v A Midsummer Night‘s Dream, triu pre klavír, violončelo a flautu, pri počúvaní ktorého má človek neustále dojem, že v nej počuje tých nástrojov viac. Klavirista trávi mnoho času vnútri klavíra, hrá priamo na strunách, čo – podobne ako v skladbách Henryho Cowella – hudbu atmosféricky vypĺňa. Violončelo hádže flažolety po flaute, ktorá odpovedá dýchavičným staccatom, až napokon začnú spolu splývať. Inde zasa klavír a violončelo prechádzajú k perkusívnym efektom a flautistka, keď práve nehrá, mľaská a syčí.

Rozšírené techniky dominujú aj Dotyku pre sláčikový orchester vytvárajúci hustý prales, v ktorom sláčiky vydávajú zvuky, no nie nevyhnutne hrajú. (Predchodcov má táto skladba možno v Xenakisovej Pithoprakte či Pendereckého Polymorphii.) Podobný podklad vytvárajú sláčiky aj Arkádii, kde sa do toho pralesa periodicky vnára aj basová flauta – pričom pozoruhodné sú práve spôsoby jej miznutia.

Klavírny koncert je jediná skladba, ktorá nemá metaforický názov. Akoby v poslednej skladbe Janárčeková vyzývala aj poslucháčstvo, aby zapojilo svoju imagináciu. Práve do nej zakomponovala jeden obzvlášť fascinujúci moment, v ktorom opäť nič neznie, ako by malo – klavír sa odmlčí a orchester prejde do šuchotania a funenia, do bieleho šumu, akoby sa nadychoval.

Experimenty však už, zdá sa, skončili. Janárčeková nevymýšľa nové postupy, len využíva nespočetné farby, ktoré do hudobnej palety dodali spektralizmus či sonorizmus a trpezlivo s nimi pracuje. Jej skladby sú maľby či plastiky – neunášajú nás zúrivou hybnosťou, ale poddávajú sa rytmu skúmavého pohľadu návštevníka či návštevníčky galérie, ktorá sa v nej pozabudla a nadobudla mylný dojem, že má všetok čas na svete.

Viera Janárčeková: Dotyk (Ivan Buffa / Roman Kofman / Jonathan Nott a ďalší). KAIROS, 2023.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: