Študentský protest trochu inak

Tomáš Profant7. novembra 2017997

Ako písať o filme, ktorý sa tak výrazne vymyká slovenskému a českému kontextu? Kanadský titul premietaný na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Kto robí revolúciu iba spolovice, kope si vlastný hrob tematizuje otázku revolúcie a násilia v rámci študentských protestov – s tými síce máme vlastnú skúsenosť, u nás je však kultúra takých protestov veľmi odlišná. Režisérom Mathieuovi Denisovi a Simonovi Lavoieovi sa v tomto trojhodinovom filme podarilo posunúť diskusiu od akceptovateľných študentských protestov s konkrétnymi požiadavkami (zastaviť zvyšovanie školného a v širšom zmysle zamedziť neoliberálnym politikám) k omnoho filmovejšej téme radikalizácie mladých ľudí, ktorí sa vydajú cestou násilia. Film takto neobohacuje len postkomunistický priestor strednej Európy, ale aj západné spoločnosti so silnejšou radikálne ľavicovou subkultúrou.

Ľavicová kultúra protestu

Radikálne ľavicový diskurz, na Slovensku do veľkej miery absentujúci, ale na quebeckých univerzitách alebo napríklad aj vo Viedni nijako neobvyklý, vytvára kultúru protestu, ktorá nasleduje revolučné myšlienky. Tieto predstavy sú na míle vzdialené tomu, čo na Slovensku ponúka nielen konzervatívny Smer, ale aj nedávno úspešné odbory či azda sčasti ľavicové Progresívne Slovensko. Otázkou ostáva, či násilná činnosť protagonistov, ako ju poznáme aj z nemeckého filmu Občianska výchova, nespôsobuje propagácii ľavicového hnutia viac škody ako osohu, keď ukazuje, kam až môže radikalizmus v rukách viac ako odhodlaných revolucionárov a revolucionárok zájsť.

Film otvára scéna poškodenia bilbordov obsahujúcich korporátnym sektorom kooptované kvázi-revolučné heslá ako napríklad „Realizujte svoje sny!“, čím vytvára základný kontrast medzi konzumnou spoločnosťou a neskazenou alternatívnou študentskou kultúrou. Týmto sa tiež načne diskusia o obvyklých rozporoch prebudenej mládeže, tá však hrá na strunu stereotypov, ktoré dôsledne alternatívne životné štýly dnes už v mnohom prekonávajú. Kritika buržoáznych rodičov voči dospelým deťom – že sa im nechce pracovať, či otázka, kto im kupuje iPhony, iPady a ďalšie nie celkom antikapitalistické produkty, nie je v prípade mnohých alternatívnych spôsobov života vyznávaných (nielen) mladými ľuďmi namieste.

Rozhovor čínskej zamestnankyne salónu krásy s jednou z hlavných postáv, ktorá sa u nej necháva depilovať, odkazuje k ešte trochu iným alternatívam – k odlišným politickým svetom v Kanade a v Číne. Kozmetička nerozumie, o čo vlastne študujúcim ide – prečo protestujú, keď majú všetko, čo potrebujú? Ona predsa utiekla pred hladom a diktatúrou, aby vôbec prežila. Ponúka sa samozrejme otázka, či také prežitie samo osebe stačí a či vzbura západnej mládeže nie je niečím viac než len rozmarom rozmaznaných deciek, ktoré nevedia, čo od dobroty.

Aj revolucionár musí byť šťastný

Film sleduje bunku pozostávajúcu z troch študentiek a jedného študenta, ktorí svoje ideály začali presadzovať. Dobre ukazuje dôslednosť revolucionárov – v snahe nezísť z cesty revolučného zápalu si napríklad zaviedli špecifické normy, ktorým sa podriaďujú a za porušenie ktorých sa dokonca násilne trestajú. Tento pozitívny obraz je však vzápätí zrelativizovaný iným príbehom – muž, kedysi plný ľavicového nadšenia, dnes bez výčitiek navštevuje erotický salón. Tu pracuje jedna členka (shemale) spomínanej revolučnej bunky, aby mohla materiálne vydržiavať ostatných troch; muž si u nej všimne práve rozčítanú knihu od Rosy Luxemburg a rozpomenie sa na vlastnú minulosť. Ak niekde film prichádza s dôležitým argumentom ohľadom psychického nastavenia revolucionárov, je to práve tu. Násilie, či dokonca istá vyšinutosť sa zdajú byť vedľajšie, keď si všimneme ich neschopnosť jednoducho sa pozastaviť nad krásou obyčajného života. Pre bežné radosti akoby v revolúcii nebolo miesto. Revolucionár by niekedy mal byť skrátka len tak šťastný. Na druhej strane odhodlanie vytrvať, ktoré im bráni vnímať obyčajnú krásu, relativizujú samotní protagonisti priznaním pochybností o ceste, na ktorú sa vydali.

Ako vzniká sociálne hnutie

V závere filmu prichádza na rad kľúčová diskusia dnešnej radikálnej ľavice – ako vzniká sociálne hnutie. Je potrebná avantgarda, ako o nej písal Lenin, alebo revolučné nadšenie prichádza zdola, akoby samo od seba? Túto otázku, podobnú tej, či bolo skôr vajce alebo sliepka, film rieši kompromisným priznaním legitimity malým skupinám iniciátorov, ktoré môžu postrčiť spoločnosť alternatívnym smerom.

Ako účastník študentských protestov vo Viedni v roku 2009 film nevnímam ako nezmyselnú rozpravu o ťažko predstaviteľnej radikalizácii mladých ľudí, ktorá povedie k (nechceným) stratám na životoch. Študenti sú schopní vytvoriť ostro ľavicovú subkultúru plnú energie, solidarity a najmä silného emocionálneho náboja. Po odznení protestov tento náboj môže pretrvať u niekoľkých jedincov, ale širšie hnutie schopné osloviť celú spoločnosť chýba.

Pre nás je film zaujímavý predovšetkým tým, ako veľmi je vzdialený rétorike súčasných študentských protikorupčných protestov. V tomto ohľade zatiaľ Slovensko ostáva postkomunistickou krajinou odlišnou od Západu, kde je radikálna ľavica schopná osloviť omnoho širšie masy.

Autor je výskumná pracovník v ústave medzinárodných vzťahov v Prahe

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: