Stretnutie s mužom
V roku 1965 publikoval James Baldwin poviedku Going to meet the man, v ktorej poukazuje na to, že spomienky na rasistické násilie prvej polovice dvadsiateho storočia aj neskôr určovali psyché americkej bielej populácie. V ukážke vám prinášame preklad hrozivej scény verejného lynču, ktorá tvorí kľúčovú časť poviedky.
Otec sa odrazu sklonil a položil si malého Jesseho na ramená. Teraz konečne zbadal oheň z konárikov a krabíc, naukladaných na sebe. Svetlooranžové a žlté plamene tenké ako závoj šľahali pod neúnavnými lúčmi slnka. Sivomodrý dym sa im rozlieval nad hlavami. Za pohyblivou oponou ohňa a dymu najprv zbadal len dlhú reťaz priviazanú o peň stromu. Až potom uvidel, že tá reťaz za zápästia zväzuje dve čierne ruky, jedna špinavá žltá dlaň oproti druhej. Vyvalil sa dym, ruky zmizli z dohľadu, z davu sa vydral výkrik. Potom sa ruky opäť objavili, do výšky ťahané reťazou. Tentoraz zbadal aj vyvrátenú, spotenú, krvavú hlavu – nikdy ešte nevidel hlavu s toľkými vlasmi, takými čiernymi a prepletenými, až pripomínali džungľu. Hlava visela. Videl čelo, ploché a vysoké, s akýmsi šípom vlasov uprostred, čosi také mal na hlave aj on, i otec. Volali to vdovský hrot. Pod ním rozbité obočie, široký nos, zavreté oči, lesklé mihalnice a ovísajúce pery, zovšadiaľ sa rinula krv a pot. Ruky mal rovno nad hlavou. Celá jeho váha mu tlačila na ruky, a bol to veľký chlap, väčší než jeho otec, a čierny ako africká šelma z džungle, a nahý.
Jesse sa vytiahol ešte vyššie, otec ho pritom držal pevne za členky. Chcel niečo povedať, hoci nevedel čo, ale aj tak by ho nebolo počuť, nech by sa ozval s čímkoľvek, pretože dav sa zakaždým znovu a znovu rozhučal, keď z neho ktosi vystúpil a priložil drevo do ohňa. Vyšľahli plamene. Zdalo sa mu, že začul krik visiaceho chlapa, ale nebol si istý. Pot mu tiekol z chlpov v podpazuší, lial sa mu po bokoch, po hrudi, do pupku a slabín. Spustili ho nižšie, a opäť ho vytiahli. Teraz si bol Jesse už istý, že ho počul kričať. Hlava sa mu opäť vyvrátila, ústa doširoka roztvorené, bublala z nich krv. Žily na hrdle mu navreli. Keď sa cez dav prevalil mužov výkrik, Jesse pevnejšie objal otcov krk. Z davu sa ako odpoveď na náreky umierajúceho vydral nový pokrik. On chcel, aby smrť prišla čo najskôr, oni chceli, aby ešte počkala, a práve oni v tej chvíli držali smrť na uzde, a čoraz viac ju uvoľňovali. „Čo také spravil?“ premýšľal Jesse. „Čo ten chlap spravil? Čo spravil?“ – Otca sa však spýtať nemohol. Síce mu sedel na ramenách, no otec bol niekde ďaleko.
Reťaz spúšťali a vyťahovali dvaja starší chlapi, otcovi priatelia. Zdalo sa, že všetci, bez výnimky, nesú za ten oheň zodpovednosť. Na černochových intímnych partiách už nezostal ani chĺpok, a oči mal už doširoka otvorené, a také biele ako oči klauna či bábiky. V dyme sa teraz nad čistinou niesol hrozný zápach, zápach niečoho spáleného, sladkého a zároveň zhnitého. Trochu obrátil hlavu a zbadal celé pole tvárí. Sledoval tvár svojej matky. Mala veľmi jasné oči a otvorené ústa. Bola krajšia než kedykoľvek predtým, ale akási cudzia. Zmocnila sa ho radosť, akú ešte v živote nezažil. Sledoval visiace, lesklé telo, najkrajšiu ale i najhrozivejšiu vec, akú dovtedy videl. Priateľ jeho otca vystrel ruku, v ktorej sa objavil nôž. Jesse si prial, aby bol v tej chvíli týmto mužom. Bol to dlhý, svetlý nôž, a zdalo sa, že slnko sa s ním pohráva, dotýka sa ho, hladí ho – žiaril viac než samotný oheň. Davom sa prehnala vlna smiechu. Jesse cítil, ako ho otec tesnejšie zovrel za členky.
Chlap s nožom pristúpil k davu a mierne sa pritom usmieval. Zástup stíchol, akoby to bol naučený signál. Počul, ako matka zakašľala. Potom sa muž s nožom prešiel k visiacemu telu. Otočil sa a opäť sa usmial. V tej chvíli na celej čistine panovalo ticho. Ovisnutá hlava vzhliadla. Zdalo sa, že je úplne pri vedomí, akoby z nej oheň vypálil všetku hrôzu a bolesť. Chlap s nožom vzal do ruky černochove prirodzenie, akoby ho chcel odvážiť, a stále sa pri tom usmieval. V kolíske bielej ruky pôsobilo čierne prirodzenie cudzo, ako mäso na váhe, a zároveň sa zdalo ťažšie, oveľa ťažšie, a Jesse cítil, ako sa mu zviera miešok. Bolo obrovské, obrovské, oveľa väčšie než prirodzenie jeho otca, ochabnuté, neochlpené, no stále to bola najväčšia vec, akú v živote videl, a najčernejšia. Biela ruka ho naťahovala, hojdala ho, hladila. V tej chvíli sa umierajúci muž pozrel Jessemu priamo do očí. Nemohlo to trvať dlhšie než sekundu, ale zdalo sa, že prešiel viac než rok.
Potom Jesse zajačal, spolu s ním skríkol celý dav, lebo nôž sa zaleskol, švihol zhora dole a obávanú vec odrezal. Vytryskol prúd krvi. Potom sa celý dav vrhol na muža, telo trhali rukami, nožmi, kameňmi, zavýjali a preklínali ho. Jesseho hlava pod tiahou vlastnej váhy klesla na temeno otca. Niekto pristúpil k telu a oblial ho benzínom. Tam, kde bol predtým človek, sa objavila len ohromná záplava plameňov. Otec položil Jesseho na zem.
„Presne, ako som hovoril,“ povedal, „na tento piknik nikdy v živote nezabudneš.“ Otcovu tvár zmáčal pot a oči mal veľmi pokojné. V tej chvíli ho Jesse miloval viac než kedykoľvek predtým. Cítil, že otec ho preniesol nejakou ťažkou skúškou, prezradil mu obrovské tajomstvo, ktoré bude navždy kľúčom k jeho životu.