Štrajky v súčasnej Európe? Zostupný trend prerušovaný náhlymi vzostupmi

Kurt Vandaele23. apríla 2024184
Viera Gergeľová: Štrajkujúci robotníci (litografia, 1961). Majetok GMB

Údaje o štrajkových aktivitách do určitej miery odzrkadľujú úroveň kolektívnej nespokojnosti medzi pracujúcimi. Dôvodom je fakt, že sú najorganizovanejším dôsledkom robotníckej nespokojnosti. A to napriek tomu, že nespokojnosť hlboko zakorenená vo vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec môže vyvolať aj miernejšie reakcie ako štrajky a protesty – či už osobné alebo kolektívne, ako sú napríklad cielené spomalenie práce alebo plnenie iba minimálnych povinností.

Štrajky sú zvyčajne zamerané proti zamestnávateľom, a to na úrovni konkrétnej spoločnosti alebo priemyslu ako celku. Avšak môžu cieliť aj na politické orgány, ak to v krajine zákony povoľujú: v skutočnosti sú, samozrejme, hospodárska a politická aréna vzájomne prepojené. Otázkou je, ako sa vyvíjala štrajková činnosť v Európe v posledných dvoch desaťročiach?

Tabuľka poskytuje prehľad váženého priemeru neodpracovaných dní v dôsledku štrajku na tisíc zamestnancov od roku 2000 do roku 2022 v najmenej dvoch desiatkach európskych krajín, najmä v západnej Európe. Vážený priemer vychádza minimálne z 19 krajín (v roku 2020) a maximálne z 26 krajín (v rokoch 2000 až 2007). Údaje môžu zahŕňať výluky, pretože dáta nerozlišujú medzi výlukou a štrajkom. Ideálne by však z mocenskej perspektívy mali byť tieto kategórie oddelené.

Počet neodpracovaných dní v dôsledku štrajku v Európe na tisíc zamestnancov

2000
(26)
62,7
2001
(26)
37,9
2002
(26)
81,7
2003
(26)
62,8
2004
(26)
45,8
2005
(26)
46,9
2006
(26)
44,5
2007
(26)
46,8
2008
(23)
56,0
2009
(21)
44,6
2010
(23)
68,8
2011
(22)
34,0
2012
(23)
32,3
2013
(22)
39,1
2014
(22)
31,6
2015
(22)
32,8
2016
(23)
32,3
2017
(23)
22,3
2018
(22)
36,4
2019
(21)
57,8
2020
(19)
26,2
2021
(20)
23,6
2022
(20)
41,0

Zdroje: Údaje o protestných pracovných akciách – ETUI na základe údajov národných štatistických úradov. Údaje o zamestnancoch – Eurostat okrem databázy AMECO pre Veľkú Britániu.

Poznámka: Čísla v zátvorkách označujú počet krajín na výpočet váženého priemeru.

Pokles štrajkovej činnosti

Z dostupných štatistických údajov jasne vyplýva, že v Európe existuje dlhodobý klesajúci trend štrajkovej činnosti. Ako by sa to dalo vysvetliť?

Pokles štrajkov do značnej miery odzrkadľuje klesajúci význam priemyselného odborárstva, ktoré bolo v minulosti vždy náchylnejšie na štrajk. Okrem toho techniky whipsaw (postavenie dvoch skupín pracujúcich zodpovedných za jednu úlohu do súťaže proti sebe) zo strany nadnárodných korporácií môžu mať negatívny vplyv na pomerne silné vyjednávacie a štrajkové taktiky priemyselných pracovníkov na trhu, pričom následné premiestnenie výrobných závodov by okrem iného mohlo viesť k zintenzívneniu priemyselného konfliktu na globálnom juhu.

Klesajúci trend štrajkových aktivít by mohol objasniť aj určitý posun štrajkovej činnosti smerom k službám v súkromnom sektore. Špeciálne v doprave a logistike sú štrajky zvyčajne kratšie a menšie, pretože majú väčšiu rušivú kapacitu, a to najmä voči tretej strane, ktorou sú spotrebitelia. Svoju úlohu by mohla zohrávať aj prísnejšia regulácia alebo silnejšia inštitucionalizácia štrajkov v niektorých krajinách, často uzákonená napriek nízkemu počtu štrajkov.

Ďalším z možných vysvetlení je predchádzanie si odborov a/alebo stratégie manažmentu a zamestnávateľov zamerané na ich oslabenie a likvidáciu. Celkový pokles štrajkovej činnosti sa však z času na čas naruší – najmä po finančnej kríze v rokoch 2007 až 2008 – často z dôvodu štrajkov vo verejnom sektore, ako sú vzdelávanie, zdravotníctvo, sociálna starostlivosť, verejná doprava alebo verejná správa.

Pri analýze štatistických dát môžeme rozoznať najmenej tri odlišné vrcholy štrajkových aktivít, pričom každý z nich je nižší ako ten predchádzajúci. V posledných dvoch desaťročiach došlo k relatívnemu nárastu počtu štrajkov v rokoch 2002, 2010 a 2019. Okrem toho sa zdá, že v roku 2022 by sme mohli namerať nový nárast, potenciálne výraznejší. To zistíme, keď bude možné začleniť do štatistík údaje z Francúzska, ktoré neboli v čase písania článku k dispozícii.

Prvý nárast možno pripísať „dot-com bubline“ a recesii vyvolanej útokom na Svetové obchodné centrum. Druhý nárast bol spôsobený najmä celonárodnými protestmi proti dôchodkovým reformám vo Francúzsku. Od roku 2010 do roku 2019 počet štrajkov klesal na menej ako 40 dní ročne. Pri hodnotení štatistík však treba dodať, že oficiálne údaje o protestných akciách štrajky vo všeobecnosti podhodnocujú. To je aj prípad vývoja po roku 2008, pretože chýbajú údaje o niektorých krajinách tradične náchylnejších na štrajky, ako sú Taliansko a Grécko. Niektoré zdroje zas zámerne ignorovali niekoľko generálnych štrajkov spojených s protestmi proti úsporným opatreniam, ako napríklad v Španielsku. Zatiaľ čo pred finančnou krízou v rokoch 2007 až 2008 došlo v južnej Európe k relatívnemu zníženiu počtu štrajkov, s rozvojom európskej dlhovej krízy sa štrajková aktivita opäť zintenzívnila. Prevládajúcou formou politického protestu však zostali demonštrácie.

Tretí nárast štrajkov v roku 2019 možno do značnej miery pripísať zvýšeniu štrajkovej činnosti vo Francúzsku a v Poľsku; v posledne menovanej krajine bolo viac neodpracovaných dní zaznamenaných naposledy v roku 1992. Vo Francúzsku, podobne ako v roku 2010, vysvetľujú relatívne veľký nárast štrajkov v roku 2019 medziprofesijné dni demonštrácií – manifestácií a štrajkov – proti dôchodkovým reformám, zamerané proti vláde Édouarda Philippa úradujúcej v čase, keď bol prezidentom Emmanuel Macron. Pod heslom „Nech zatvorené školy otvoria ľuďom oči“ sa v tom istom roku prehnal Poľskom celoštátny štrajk učiteľov požadujúcich zvýšenie platov, čo prispelo k mimoriadnemu nárastu štrajkových aktivít. Aj menšie krajiny, pokiaľ ide o pracovnú silu, ako napríklad Belgicko, Cyprus a Fínsko, zaznamenali v roku 2019 relatívny vrchol štrajkovej aktivity, čo znamená viac ako sto dní neodpracovaných v dôsledku štrajku.

Hoci pandémia Covid-19 neznemožnila (s príslušnými opatreniami) kolektívne akcie a štrajky, štrajková činnosť sa v roku 2020 s výnimkou Nórska vo všeobecnosti utlmila. Od krízy spojenej s nárastom životných nákladov v roku 2021 sa pomerne často diskutuje o možnosti opäť vziať do rúk „štrajkovú zbraň“.

Z historického hľadiska je práve rýchlo rastúca inflácia ako náhly makrošok dôvodom štrajkových aktivít a nepokojov pracujúcich, pretože prispieva k neistote v súvislosti s primeranými mzdovými požiadavkami odborov. Zrejme aj preto došlo v roku 2022 k prudkému nárastu štrajkových aktivít. Na ilustráciu stačí spomenúť štrajky vo Veľkej Británii podnietené rekordnou infláciou, ktorá však nebola jediným dôvodom. Vysoký počet štrajkov zaznamenali aj Belgicko a Fínsko. Ako sme už spomínali, zahrnutie údajov z Francúzska s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobí ďalší nárast, ktorý by sa mal vo veľkej miere pripísať (opäť) dôchodkovým reformám. Opomenúť však nemožno ani infláciu, ktorá je jedným z už spomínaných hnacích motorov nepokojov pracujúcich.

Okrem problémov so zberom dát môžu existovať aj iné dôvody, prečo je nárast štrajkových aktivít v roku 2022 napriek inflačnému kontextu pomerne mierny. Dôvody môžu byť rôzne: individuálne správanie sa pracujúcich, právomoci a stratégie odborových zväzov a oneskorené reakcie zamestnanectva na situáciu.

Po prvé, nedostatok pracujúcich na trhu práce v rôznych odvetviach pravdepodobne posilnil ich vyjednávaciu pozíciu. Výsledkom bolo, že manažéri zvýšili mzdy, aby ich udržali na pracovných miestach. Zároveň platí, že nedostatok práce vo vybraných sektoroch zas mohol povzbudiť pracovníkov, aby „volili nohami“, teda aby sa presunuli do spoločností alebo odvetví, ktoré ponúkali vyššie mzdy namiesto toho, aby konali kolektívne. Štrajková činnosť teda v oboch prípadoch chýba.

Po druhé, štrajkové aktivity a sociálne protesty sa mohli obmedzovať prevažne na časti hospodárstva s vysokou odborovou organizovanosťou, ako sú výroba a verejný sektor. V nich je pri uzatváraní kolektívnych zmlúv dominantná sektorová úroveň, takže stále môžu vnímať hrozbu štrajku ako efektívny nástroj. „Demonštračný účinok“ štrajku však môže zostať celkovo obmedzený. Hoci teda kolektívne akcie v týchto odvetviach môžu byť vnímané ako úspešné, sotva podnecujú pracujúcich v nižšie odborovo organizovaných odvetviach, aby takisto využili štrajk.

Po tretie platí, že chvíľu trvá, kým pracujúci pocítia pokles vlastnej kúpnej sily spôsobený napríklad infláciou. Opomenúť nemožno ani prípadné obmedzenia štrajkových aktivít vyplývajúce z kolektívnych zmlúv. Efekt oneskorenia by tak mohol vysvetľovať, prečo nemožno v roku 2023 vylúčiť relatívne vysokú úroveň štrajkovej činnosti.

Z dostupných štatistík ďalej vyplýva, že v niekoľkých krajinách sa počet štrajkov v poslednom desaťročí (2010 až 2019) v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím v priemere znížil. Najvýraznejšie je to v prípade Španielska (v priemere zo 153 neodpracovaných dní na tisíc zamestnancov na 49 dní) a Dánska (zo 105 na 46 dní) – dvoch krajín, ktoré sa v minulosti vyznačovali určitým sklonom k protestným akciám. Naproti tomu otvorený konflikt, ktorý vypukol v stavebníctve v roku 2013, vysvetľuje pozoruhodný nárast štrajkov na Cypre, ktorý viedol v európskej „štrajkovej tabuľke“ s priemerom 275 dní v období rokov 2010 – 2019. Veľký rozdiel v priemernom počte štrajkov v rokoch 2000 a 2010 až 2019 nie je ani v Belgicku (70 oproti 98 dňom), Francúzsku (127 oproti 128 dňom) a Nórsku (48 oproti 55 dňom), čo odzrkadľuje dlhotrvajúcu mobilizačnú kapacitu odborových zväzov.

Zároveň platí, že pretrvávajú rozdiely medzi jednotlivými krajinami v počte štrajkov, pričom tieto rozdiely majú tendenciu sa zvyšovať spolu nárastom štrajkov. Najmä politické masové štrajky, ako sú rozsiahle štrajky vo verejnom sektore a generálne štrajky, pomáhajú vysvetliť rozdiely v priemere jednotlivých krajín. Typickými príkladmi sú výnimočný generálny štrajk proti dôchodkovým reformám v Rakúsku v roku 2003 (402 dní) a 24-hodinový celoštátny štrajk vo verejnom sektore na protest proti vládnemu zníženiu platov v Írsku v roku 2009 (200 dní). Je pozoruhodné, že krajiny s nízkym priemerným počtom štrajkov, ako sú Nemecko a Holandsko, tiež zaznamenali určitý nárast štrajkov v poslednom desaťročí (2010 – 2019) v porovnaní s nultými rokmi, z 8 na 29 dní (Nemecko) a z 13 na 18 dní (Holandsko).

Napriek problémom so štatistikami vzhľadom na absenciu komplexných údajov z Česka, Rumunska a zo Slovinska môžeme už na základe dostupných dát konštatovať, že štrajková aktivita vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy je oproti zvyšku starého kontinentu na veľmi nízkej úrovni – s výnimkou spomínaného štrajku v školstve v Poľsku. Nízky počet štrajkov sa týka aj Slovinska, kde v rokoch 2000 až 2009 nebolo odpracovaných v dôsledku štrajku v priemere päť dní a v nasledujúcom desaťročí sa toto číslo blížilo k nule. Hoci slovinské odbory v posledných rokoch zaznamenali prudký pokles počtu členov, neznamená to, že vo verejnom sektore nedochádzalo k iným činnostiam, napríklad vzdelávaniu robotníkov. Vo všeobecnosti sú však odbory v strednej a vo východnej Európe z rôznych dôvodov relatívne slabšie ako vo zvyšku Európy, zatiaľ čo regulačný rámec je pomerne prísny a štrajková tradícia zväčša chýba. Namiesto toho sa odborové zväzy v strednej a vo východnej Európe spoliehajú skôr na „repertoár občianskych práv“ namiesto odborárskej činnosti. To znamená, že oslovujú politické strany, keďže právno-inštitucionálne uznanie pracovných práv je v porovnaní so západnou Európou slabšie.

Zatiaľ čo akýkoľvek výklad štrajkovej činnosti závisí od zvolenej krajiny a skúmaného obdobia, na základe analyzovaných štatistických dát možno urobiť dve všeobecné pozorovania potvrdzujúce predchádzajúce zistenia o vývoji štrajkov za posledných 20 rokov. Po prvé, aj keď je vývoj štrajkov v konkrétnych sektoroch často podobný, krajiny možno stále kategorizovať z hľadiska dominantného modelu ich štrajkov. Inými slovami: poradie krajín v „štrajkovej lige“ zostalo v priebehu rokov do značnej miery rovnaké.

Druhým všeobecným pozorovaním je, že úroveň štrajkovej aktivity klesla takmer vo všetkých európskych krajinách, čo viedlo k ustáleniu agregovaných mier neodpracovaných dní. Na rozdiel od toho, čo môžu uvádzať mainstreamové médiá, štrajková činnosť je dnes viac ako kedykoľvek predtým výnimočná. Inými slovami, európsky priemer protestných akcií je z historického hľadiska prevažne skromný. Nedávne nepokoje v oblasti práce spôsobené infláciou tento obraz sotva zmenia. To však neznamená, že štrajk môžu pracovníci stále považovať za relevantný v nových odvetviach, ako je platformová ekonomika (napríklad aplikácie na dovoz jedla), ani by sme si ho nemali zamienať za absenciu konfliktu v mocenských vzťahoch zamestnávateľov a zamestnancov.

Autor je výskumník inštitútu European Trade Union Institute

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: