Ak chceme porozumieť miere využitia štrajkov na Slovensku, treba k tejto problematike pristúpiť z viacerých uhlov pohľadu a zohľadniť nielen sociálny a politický, ale aj triedny a historický kontext. Podľa niektorých názorov sú odbory a odborári na Slovensku málo aktívni. Podľa iných sú odbory až príliš mocné a objavujú sa aj návrhy niektorých politikov, ktorí hovoria o zrušení odborov. Iní zas tvrdia, že odbory svojím dôrazom na sociálny dialóg zachovávajú status quo neoliberálneho kapitalizmu. Možno je pravda niekde uprostred a možno je to omnoho komplikovanejšie. Či sa autorovi podarí nájsť uspokojivú odpoveď, nevie ani on sám, no možno tento text prispeje k lepšiemu pochopeniu problematiky.
Prvý pohľad, ktorý treba zohľadniť, je fakt, že zamestnanectvo pokryté kolektívnymi zmluvami má v priemere o 16 až 20 percent (záleží od toho, na čo sa pozeráme) vyššie mzdy ako zamestnanectvo, ktoré nimi pokryté nie je. Môžeme sa samozrejme dohadovať, čo nám nejaký priemerný ukazovateľ skutočne ukazuje, a čo nie. Najdôležitejší podiel, ktorý treba spomenúť, je približne 75 percent zamestnancov, ktorí nie sú pokrytí kolektívnymi zmluvami a skoro 90 percent, ktorí sa neorganizujú v odboroch. Táto masa pracujúcich aj napriek značnej nespokojnosti s pracovnými podmienkami a mzdami na Slovensku v skutočnosti nejaví záujem niečo so svojím postavením robiť. Ani v odboroch a ani, až na pár výnimiek, mimo nich.
Z tohto pohľadu sa môže zdať počet uskutočnených štrajkov na Slovensku asi aj primeraný, keďže organizácia štrajku mimo odborov je dosť nepravdepodobná – samozrejme, nie vylúčená. Na Slovensku poznáme z legislatívneho hľadiska len dva druhy štrajkov. Prvým je štrajk v procese kolektívneho vyjednávania a ten bez odborov nejde uskutočniť, keďže právo vyjednávať kolektívnu zmluvu má zo zákona iba odborová organizácia. Druhou možnosťou je štrajk z Ústavy, ktorý nemá žiadne zákonné ukotvenie (okrem samotnej Ústavy) a jeho organizácia je z hľadiska splnenia podmienok relatívne jednoduchá. Na druhej strane môže takýto štrajk naraziť na úskalia súdnych konaní, ktoré môžu byť zásadným problémom pre neorganizovaných pracujúcich.
Ak sa vrátime k štrajku v procese kolektívneho vyjednávania, tak proces dosiahnutia nezhody v kolektívnom vyjednávaní je dosť silne zošnurovaný. Samotnému vyhláseniu štrajku predchádza povinné konanie pred sprostredkovateľom (mediátorom) a zber podpisov na súhlas zamestnancov so štrajkom. Tieto procesy svojím priebehom nezriedka vedú k obrúseniu hrán medzi zamestnávateľom a zamestnanectvom zastúpeným odbormi. Pri organizovaní solidárneho štrajku sa nekoná proces pred sprostredkovateľom, ale všetky ostatné povinnosti vyplývajúce zo zákona o kolektívnom vyjednávaní platia. V procese kolektívneho vyjednávania sa zo strany odborov používajú aj iné nátlakové prostriedky, ako protesty, nálepky, plagáty, bilbordy alebo vyhlásenie štrajkovej pohotovosti, ktoré vytvárajú interný aj externý tlak na zamestnávateľa. A rovnako zamestnávatelia v tomto procese používajú rôzne metódy, ktoré rozdeľujú, zneisťujú a niekedy aj zastrašujú zamestnanectvo. Samotné vyhlásenie štrajkovej pohotovosti nemá žiadne oficiálne pravidlá, ide len o deklaračné vyhlásenie o tom, že odbory vážne uvažujú o vyhlásení štrajku.
K najznámejšiemu štrajku v priemysle, ktorý tvorí chrbtovú kosť našej ekonomiky, došlo v roku 2017 v bratislavskom Volkswagene. Okrem tohto štrajku sa konalo viacero porovnateľných akcií pracujúcich. V roku 2017 štrajkovali aj pracujúci v PPS Group Detva. V roku 2019 sa uskutočnil dvojhodinový štrajk v košickom dopravnom podniku DPMK, v roku 2021 vypukol niekoľkodňový okupačný štrajk v belušskej BPC. V roku 2022 bol plánovaný štrajk v spoločnosti Eurobus, no nakoniec bol zakázaný na základe zákona o hospodárskej mobilizácii v čase mimoriadnej situácie. V roku 2023 štrajkovali zamestnanci DPMK v Košiciach a naposledy, v decembri 2023, to bol štrajk v UniCredit Bank. Tieto príklady sú len vrcholom ľadovca rôznych kolektívnych akcií, ktoré sa na Slovensku v poslednom čase uskutočnili. Protestov, štrajkových pohotovostí a iných kolektívnych akcií bolo omnoho viac.
Samostatnou kapitolou z hľadiska organizácie štrajkov je zamestnanectvo školstva a zdravotníctva. Po roku 2002 došlo k štiepeniu odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb a vzniku Lekárskeho odborového združenia združujúceho nemocničné lekárky a lekárov a Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek. V roku 2006 bol ukončený štrajk v nemocniciach predbežným opatrením súdu. Následne bolo zdravotníčkam a zdravotníkom zákonom v podstate zakázané štrajkovať. Návrh na zákaz štrajku podal v roku 2011 minister zdravotníctva Ivan Uhliarik (KDH), no schválený bol až v roku 2013 novou jednofarebnou vládou Smeru. V dôsledku zákazu štrajku sa zdravotníci niekoľkokrát pokúsili o inú stratégiu prostredníctvom hromadných výpovedí. Tu sa ukázali ako viac akční a schopnejší lekári, ktorí takúto stratégiu použili opakovane a zakaždým úspešne. Menej úspešné boli zdravotné sestry, ktorých hromadné výpovede v roku 2016 nedopadli až tak dobre, a to najmä preto, že mnohé z nich výpovede predčasne stiahli po zastrašovaní zamestnávateľmi a politikmi.
Podobne nešťastne skončil aj najväčší štrajk v školstve, ktorý vypukol v roku 2012. V médiách sa síce dodnes šíri mýtus, ako tento štrajk zastavil vtedajší predseda školských odborov po troch dňoch štrajku. Realitou však bol fakt, že v tretí deň štrajku, keď vedenie odborov rozhodovalo o ďalšom postupe, reálne štrajkovalo už len menej ako desať percent zamestnankýň a zamestnancov. Pokračovať v štrajku s tak nízkou podporou a zároveň tento fakt priznať verejne by bolo totálnou prehrou a odbory by nedosiahli reálne nič. Preto školské odbory oficiálne štrajk prerušili a pokračovali vo vyjednávaní, ktoré prinieslo lepšiu ponuku od štátu, než mali pred samotným štrajkom. V roku 2012, ešte pred samotným štrajkom v školstve, sa z Odborového zväzu školstva a vedy odtrhli Nové školské odbory. Neskôr po tomto štrajku vznikla Iniciatíva slovenských učiteľov – nie ako odborová organizácia, ale len ako záujmové občianske združenie. To usporiadalo začiatkom roka 2016 štrajk, ktorý bol vyhlásený na základe Ústavy a postupne sa ho počas troch týždňov zúčastnilo viac ako desaťtisíc učiteliek a učiteľov. Iniciatíve slovenských učiteľov sa však nepodarilo dosiahnuť splnenie ani jednej z požiadaviek.
V roku 2003 bol vyhlásený štrajk na železniciach, ktorý bol zakázaný predbežným opatrením súdu. Následne sa ukázalo, že predbežné opatrenie bolo vydané na politickú objednávku a v konečnom rozhodnutí súdu by sa ukázalo ako neopodstatnené. Problémom bolo, že v súlade s vtedy platným predbežným uznesením súdu sa štrajk neuskutočnil a všeobecná frustrácia zamestnanectva sa prejavila vo fragmentácii odborov na železnici. Dnes na pôde troch železničných spoločností pôsobí asi jedenásť rôznych odborových organizácií.
Fragmentácia a štiepenie odborov boli na jednej strane logickým dôsledkom demokratizácie na Slovensku. Na strane druhej aj z týchto procesov pramenila nespokojnosť a frustrácia zamestnanectva a postupný pokles odborovej organizovanosti.
Ozývajú sa tiež hlasy, že jedným z hlavných limitov funkčného systému odborov a kolektívneho vyjednávania je legislatíva, ktorá bola zavedená v Československu po roku 1989. Nielen samotná regulácia kolektívneho vyjednávania, ale hlavne odborový systém. Na Slovensku bol prijatý mix dvoch odborových systémov. Kontinentálny odborový systém je postavený na vyjednávaní v rámci sektorov a takzvaný americký stavia výlučne na podnikových kolektívnych zmluvách. U nás sa vyjednávajú aj kolektívne zmluvy vyššieho stupňa i podnikové kolektívne zmluvy. Vo verejnom sektore je dôraz postavený na kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa a podnikové kolektívne zmluvy sú len doplnkové. Naopak, v súkromnom sektore je dôraz najmä na podnikových kolektívnych zmluvách. V mnohých sektoroch sa kolektívne zmluvy vyššieho stupňa neuzatvárajú, pretože buď odbory nemajú s kým vyjednávať, alebo ich zamestnávatelia odmietajú uzavrieť. Dosť často sa odbory stretávajú aj so stratégiou zamestnávateľov, ktorí zámerne menia právno-organizačné formy svojich združení, aby sa vyhli kolektívnemu vyjednávaniu.
Všetky tieto limity a nedostatky by však boli prekonateľné, ak by zamestnanci boli jednotní a mali takzvané triedne vedomie. Aj tu však vo veľkej miere zvíťazil prístup „rozdeľuj a panuj“. Na Slovensku sme zažili asi jediný solidárny štrajk, ktorý sa uskutočnil v roku 1997, keď zamestnanci SAD Stropkov uskutočnili solidárny štrajk so zamestnancami SAD Svidník. Inak sa dá povedať, že solidárny štrajk je u nás, na rozdiel od Škandinávie (naposledy prípad Tesla), vysoko nepravdepodobný. Len veľmi ťažko si možno na Slovensku predstaviť štrajk pre uzavretie sektorovej kolektívnej zmluvy v súkromnom sektore. Zamestnanci firiem, ktoré majú v rámci vlastnej podnikovej kolektívnej zmluvy dohodnuté benefity nad rámec kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, nemajú skoro žiadnu motiváciu vstúpiť do štrajku. Dokonca ani zamestnanci sektorov, v ktorých zamestnávatelia dlhodobo nechcú rokovať o kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, ako napríklad v bankovom sektore alebo u autobusárov na Slovensku, kde by uzavretie takejto zmluvy mohlo priniesť nové benefity pre všetkých zamestnancov.
Rovnako zjavne nemysliteľné je uvažovať o solidárnom štrajku za vyššiu minimálnu mzdu. A to na úrovni štátu alebo niektorého zo sektorov. Nie preto, že by takéto štrajky nepomohli všetkým, ale preto, že pracujúci sú doslova rozdelení do rôznych táborov. Takéto rozdeľovanie a blokovanie triedneho vedomia a triednej identity je dlhodobo stimulované politikmi.
Otázkou je, ako prebudiť triedne vedomie a triednu identitu medzi súčasnými pracujúcimi? V čase, keď sa odbory kreovali, teda v 19. storočí, to bolo relatívne jasné. Odbory združovali robotníctvo, ktoré bolo napriek rôznym sektorom viac-menej homogénnou masou. Neskôr to boli robotníci a pracujúca inteligencia. Dnes, v čase „rozdelenej spoločnosti“ sú aj ľudia práce rozdelení, tak jazykom, kedy sú rôzne, pôvodne robotnícke povolania nazývané modernými pojmami, ako sú operátor či manipulant, ako aj rôznymi anglikanizmami, ktoré navodzujú dojem lepšieho postavenia zamestnanca. Rozdelenie pracujúcich však prebieha aj na sektorovej úrovni. Registrujeme názory, že by v tomto smere mohol pomôcť pojem zamestnanectvo, ktorý nie je vo verejnej debate veľmi rozšírený.
Posledným príkladom snahy o solidárnu akciu bol interný prieskum medzi zamestnanectvom v sektoroch, kde pôsobí Odborový zväz KOVO. Týkal sa záujmu uskutočniť sektorový generálny štrajk proti škrtom v pracovných kódexoch, zrušeniu dôchodkového stropu a iným zmenám v sociálnom zabezpečení. Záujem podieľať sa osobne na generálnom štrajku – čiže skutočne prerušiť prácu a štrajkovať – prejavilo len malé percento pracujúcich.
V posledných rokoch sa na Slovensku uskutočnilo viacero pokusov, ako eliminovať odborové organizácie alebo ich aktívnych funkcionárov. Niektoré firmy, hoci sú si vedomé, že funkcionára odborovej organizácie nemôžu prepustiť bez súhlasu odborovej organizácie, im dávajú výpovede. Následne súdy síce prehrávajú, no zároveň sa týmto postupom snažia oslabiť alebo celkom znefunkčniť odborové organizácie. V roku 2010 takto skončila predsedníčka vo firme YURA v Rimavskej Sobote, kde následne nadobro skočila aj odborová organizácia. V roku 2017 sa na týždeň ocitla mimo fabriky predsedníčka odborov vo firme Gabor v Bánovciach nad Bebravou, ktorú však zamestnanci podržali a nakoniec zamestnávateľ prestal s perzekúciou odborárky za to, že nedala súhlas s nadčasmi počas víkendov. V roku 2019 prepustila žilinská KIA celé vedenie odborovej organizácie. Na prelome rokov 2022/2023 zažili podobný útok aj odborári Pôdohospodárskej platobnej agentúry. V roku 2023 zas dostal výpoveď predseda odborov a vodič autobusu v jednej pobočke Arriva na Slovensku. Minulý rok dopadol rovnako predseda odborov v belušskej BPC. Na prelome rokov 2023/2024 sa podobne zachovalo aj vedenie firmy DELL, ktoré dalo postupne výpoveď viacerým členom výboru a nakoniec aj predsedovi firemných odborov. Na jar 2024 pribudol zatiaľ posledný prípad v zariadení pre seniorov Javorina v Trenčíne. V krajinách západnej Európy by prepustenie/perzekúcia funkcionára odborov vyvolala protesty aj prípadný štrajk zamestnancov. V niektorých krajinách je taký postup dokonca trestným činom. Na Slovensku takú tradíciu, žiaľ, ešte nemáme.
Tu môžeme špekulovať, či pracujúci na Slovensku dostatočne vnímajú spoločné záujmy alebo či si vôbec uvedomujú spoločné hospodárske, politické a kultúrne záujmy. A hlavne, prečo je to tak a pracujúci viac nevyužívajú kolektívne akcie vrátane štrajku z Ústavy? Pozrime sa aj na politický kontext, ktorý tieto nedostatky sčasti vysvetľuje.
Po nástupe vlády Igora Matoviča v roku 2020 došlo postupne k erózii rôznych právnych úprav: od zrušenia dôchodkového stropu cez škrty v zákonníku práce až po zrušenie rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Uvedené zmeny vrátane prerušenia práce na tripartite vyvolali nevôľu v radoch zamestnanectva a odborov, čo sa prejavilo aj organizovaním rôznych protestov v priereze celej krajiny počas rokov 2020 až 2022. A hoci tieto protesty, napriek mnohým protipandemickým opatreniam, mali aj relatívne silnú účasť, neprerástli do protestov s masovou účasťou verejnosti. Úsmevnou sa javí historka o tom, ako protest KOZ SR s názvom Proti chudobe prišiel v októbri 2022 z väčšej diaľky „podporiť“ vtedajší minister práce Milan Krajniak a jeho koaličný kolega, minister financií Matovič, označil tento protest za politický zmanipulovaný v prospech strany Smer, čo samozrejme nebola pravda. Za týmto stavom je dlhodobá politizácia odborov a odborárov, ktorá má korene ešte v 90. rokoch minulého storočia.
Počas poslednej Mečiarovej vlády došlo k prerušeniu tripartitných rokovaní, nakoľko odbory protestovali proti prijatým opatreniam v mzdovej oblasti, ktoré boli v rozpore s platnými kolektívnymi zmluvami. Odbory sa v roku 1998 otvorene postavili na stranu vtedajšej opozície. Po voľbách v roku 1998 bola prvou Dzurindovou vládou obnovená tripartita. Tento stav sa však zmenil po ďalších voľbách v roku 2002, keď po tom, ako odbory protestovali proti mnohým asociálnym reformám neoliberálneho razenia druhej Dzurindovej vlády, došlo znova k zrušeniu tripartitného dialógu. Odborom ponúkla zmluvnú spoluprácu vtedy opozičná strana Smer, ktorá vznikla koncom roka 1999. Odbory po krátkej a živej diskusii zmluvu s politickou stranou uzavreli, jedným z dôvodov bola neochota ostatných politických strán s odbormi čo i len diskutovať. Tento krok možno z dnešného pohľadu považovať za chybu, pretože sa dodnes odbory stretávajú s obviňovaním, že sú vo vleku politickej strany Roberta Fica. Keď sa však pozrieme na obsah zmluvy, tak ten nebol, v kontexte vtedajšej situácie, nijako nadštandardný. Strana Smer sa zaviazala, že bude s odbormi diskutovať a prenášať ich návrhy do legislatívy a odbory sa na oplátku zaviazali, že budú svojim členom odporúčať voliť túto politickú stranu.
Táto zmluva sa však nestretla s pochopením u všetkých členov a funkcionárov odborov. Viaceré odborové zväzy sa od zmluvy dištancovali. Navyše priniesla ďalšiu fragmentáciu odborov a vnútorne pnutie v tých zväzoch, ktoré ju akceptovali. Zmluva je dodnes platná, hoci sa už viac ako desaťročie jej obsah z oboch strán neuplatňuje. Súčasné vedenie KOZ SR do svojich funkcií nastupovalo s tým, že sa zaviazali, že zmluvu aj formálne ukončia.
Napriek tomu bývajú odbory pravidelne obviňované z toho, že „štrajkujú len proti pravicovým vládam“. Tu môžeme smelo nesúhlasiť, pretože štrajky na Slovensku sa dejú bez ohľadu na to, či je pri moci pravica alebo ľavica. Keďže štrajky na Slovensku sa skoro výlučne konajú na podnikovej úrovni a sú dôsledkom neschopnosti dokončiť kolektívne vyjednávanie a dohodnúť znenie podnikových kolektívnych zmlúv. Samozrejme, inou otázkou sú protivládne protesty. Tu sa však treba pozerať na kontext. Ak pravicové vlády škrtajú v pracovných a sociálnych kódexoch a robia rôzne opatrenia, aby oslabili odbory a vplyv zamestnancov na dianie v spoločnosti, tak je logické, že protestov bude asi viac, a to bez ohľadu na akúkoľvek zmluvu.
Ako posledný faktor ovplyvňujúci rozhodovanie, či zamestnanectvo pôjde do štrajku, je pravidelné používanie pseudoargumentov o tom, ako si štrajkujúci berú rukojemníkov a poškodzujú nevinných. Často sa tento argument objavuje pri štrajkoch v doprave. Avšak objavil sa napríklad aj pri štrajkoch v školstve, keď sme sa mohli stretnúť aj s názormi, že učiteľstvo malo štrajkovať cez prázdniny (sic!). Logika štrajku vychádza z logiky obmedzenia fungovania firmy a ako inak by mal prebiehať, ak by sa nikoho nedotkol?
Ak máme odpovedať na otázku z titulku, tak by sa hodila veta: „Mali by sme“. Otázkou zostáva, ako napriek fragmentácii, nízkej odborovej organizovanosti a nízkemu pokrytiu kolektívnymi zmluvami tento stav dosiahnuť? Odpoveď sa natíska vo forme väčšej spolupráce, koordinácie a vzájomnej solidarity. Túto otázku by sme mali vyriešiť skôr ako filozofické debaty o tom, či sa dá prepracovať k postkapitalizmu cez kolektívne vyjednávania a sociálny zmier, alebo len anarchosyndikalistickou revolúciou.
Autor je ekonomický analytik KOZ SR
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
