„Podľa skutočného príbehu“

Eric Dirnbach23. apríla 2024224
Viera Gergeľová: Štrajkujúci robotníci (litografia, 1961). Majetok GMB

Esej o kultovom štrajkovom filme Norma Rae

Na zozname najlepších amerických filmov o odborových hnutiach by snímka Norma Rae nesporne atakovala vrchné priečky. Prvýkrát som film videl pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď som ešte o odborárskej práci vedel málo. Po dlhoročnej práci v odborových hnutiach som sa rozhodol pozrieť si ho znova, aby som zistil, nakoľko realisticky reflektuje tému organizácie odborov.

Film z roku 1979 so Sally Field v hlavnej úlohe (za rolu dostala Oscara v kategórii najlepšia herečka) spracováva príbeh reálnej, sedemnásť rokov trvajúcej kampane spojenej s organizáciou odborov v textilnom závode J. P. Stevens v meste Roanoke Rapids v Severnej Karolíne. Hlavná postava Norma Rae Wilson je inšpirovaná skutočnou pracovníčkou textilky Crystal Lee Sutton, ktorej životné peripetie preniesli tvorcovia aj na filmové plátno.

Jednu z kľúčových úloh pri vyjednávaní podmienok pre zamestnanectvo textilky zohralo hnutie Textile Workers Union of America (TWUA, čo bolo americké odborové združenie pracovníkov v textile), ktoré sa v roku 1976 spojilo s hnutím Amalgamated Clothing Workers of America, združujúcim pracovníkov amerického odevného priemyslu. Hnutie, ktoré vyjednávalo podmienky v závode J. P. Stevens, tak nieslo názov Amalgamated Clothing and Textile Workers Union (ACTWU). V roku 2000 som začal pracovať pre hnutie UNITE, ktoré vzniklo práve spojením spomínaného ACTWU a medzinárodného odborového združenia robotníčok v odevnom priemysle International Ladies‘ Garment Workers‘ Union v roku 1995. Aj preto sme film Norma Rae a kampaň, ktorou bol inšpirovaný, vnímali ako dôležitú súčasť odkazu nášho hnutia.

Film rozhodne nezaprie 70. roky minulého storočia, a to najmä preto, že v súčasnosti by Hollywood podobnú snímku určite nenatočil. Mám na mysli film, ktorý otvorene podporuje odborové hnutia a detailne zobrazuje priebeh organizácie odborov. Po víťazstve Ronalda Reagana v prezidentských voľbách v roku 1980, čo bolo krátko po uvedení snímky, sa v mekke amerického filmového priemyslu zabuchli dvere pred otvorene ľavičiarskymi celovečernými filmami. A odvtedy je zoznam proodborárskych filmov žalostne krátky.

Odborárska práca v réžii ženy

Pri druhom zhliadnutí filmu som sa zameral na to, či film rozumie odborovým hnutiam a či dokáže realisticky vykresliť komplikovaný proces organizácie hnutia? Ak by som to mal zhrnúť v skratke, poviem, že tak robí veľmi tradičným spôsobom. Diváctvo sleduje notoricky známy príbeh muža prichádzajúceho do mesta, aby zorganizoval odborové hnutie – v tomto prípade v textilnom závode O. P. Henley, ktorý je najväčším zamestnávateľom v Henleyville. Organizátor sa volá Reuben Warshovsky (v podaní Rona Leibmana). Je to Žid z New Yorku, ktorý sa v malom južanskom meste cíti ako ryba na suchu. Dokonca ho tak nazve aj hlavná filmová hrdinka Norma Rae, keď sa neskôr idú kúpať do rieky.

Reuben je múdry, drsný a pracovitý, ale jeho mačovský prístup by dnešných odborárov mohol rozosmiať alebo naopak rozplakať. Už len spôsob, ktorým o odboroch rozpráva, je veľavravný. Napríklad tvrdí, že o zámere „vytvoriť v textilnom závode O. P. Henley odbory“ povedal miestnu policajtovi.

Samotná kampaň začína rozdávaním letákov pri bráne závodu, z čoho mi bolo až trochu trápne. To si sa uponáhľal, chlape! Takým správaním akurát upútaš pozornosť vedenia a vystavíš robotníkov riziku skôr, než v nich vôbec vybuduješ nejakú dôveru v seba i kampaň. Ideálne by sme chceli vidieť, ako sa najprv zorganizujú robotníci samotní, zvolia si zástupcov do silného výboru a až potom odštartujú ostrú kampaň.

Aj neskôr spraví Reuben ďalšiu chybu, keď absolvuje prehliadku závodu, aby sa uistil, že vidno odborové plagáty. Vtedy sa jedného pracovníka pred jeho vedúcimi spýta, či má rád svoju prácu. Tak sa dobrý vzťah so zamestnanectvom nebuduje.

Za veľa nestoja ani Reubenove rozhovory s robotníkmi. Namiesto toho, aby si ich vypočul a dozvedel sa o ich problémoch, káže im o tom, ako s nimi zametajú majitelia textilky a že potrebujú odbory. Na ilustráciu postačí rozhovor medzi Reubenom a otcom Normy Rae.

Reuben: Koľko zarobíte za hodinu?
Otec: Dostávam 1,33 dolára za kus.

Reuben: A kedy vám naposledy zdvihli plat, aby vám dorovnali životné náklady?

Otec: To sa ešte nestalo.

Reuben: Pri všetkej úcte, pán Witchard, to z vás pri dnešnej inflácii robí tak trochu fušera.

Otec: Snažíte sa ma uraziť?

Reuben: Vaša mzda je žalostná a pracujete priveľa. Zdierajú vás ako mulicu. Pane, vy ma potrebujete.

Silné aj slabé stránky filmu

Ale Reuben má aj svetlé chvíľky. Keď sa už hnutie rozbieha a u Normy sa koná zasadnutie, ukáže, že dokáže aj počúvať a ľudom povie, aby rozprávali, o čom chcú. Najprv zavládne ticho, no on trpezlivo čaká a postupne sa začnú objavovať prvé pracovné historky. Jeden robotník spomína, že zvykol pracovať pri okne, kým ho nezamurovali. Ďalšia robotníčka opisuje, ako jej manžel nedávno zomrel na bysinózu, pľúcne ochorenie zapríčinené napríklad prašným prostredím a vtedajšiu pliagu textilných robotníkov.

Dej filmu realisticky vykresľuje prehlbujúci sa vzťah medzi Reubenom a Normou Rae, ktorá sa postupne necháva vtiahnuť do hnutia a stane sa jeho líderkou z radov pracujúcich. Normu Rae vníma malé mesto ako rebelku s neusporiadaným osobným životom (matka nemanželského dieťaťa, pomer so ženatým mužom). Samotný manažment závodu sa ju pokúsi skrotiť tak, že ju povýši na dozorcovskú pozíciu. Keďže práca na vyššom poste ju odcudzila od kolegov, po čase sa vrátila späť do výrobne.

Na filme ma však zarazilo, keď sa Norma pridala k hnutiu a spýtala sa Reubena, či preto môže prísť o prácu. Bez váhania ju začal ubezpečovať, že „v žiadnom prípade“. „Bez obáv nos do práce na hrudi pripnutý odborársky odznak veľký ako lietajúci tanier. Bez obáv sa môžeš s akýmkoľvek robotníkom rozprávať o odboroch, len to rob cez prestávku. Do továrne môžeš nosiť aj odborárske letáky. Nemôžu ti skriviť ani vlas na hlave, môžu sa aj posrať,” pokračoval. Každý odborový organizátor pritom vie alebo by mal vedieť, že robotníkov môžu za organizovanie sa vyhodiť a často to vedúcim prejde. Samozrejme, že ju nechcel vystrašiť, ale Reubenova prehnane entuziastická odpoveď bola zavádzajúca a určite by bolo lepšie, keby na rovinu pomenoval hroziace riziká. O to viac, že Normu Rae neskôr naozaj vyhodia, no ona mu nepripomenie jeho predchádzajúce slová. Do hnutia ju však viac vtiahne osobná tragédia. Jej otec zomiera na infarkt po tom, ako mu vedúci nedovolil na chvíľu si odpočinúť, hoci stratil cit v ruke.

So zostrujúcou sa kampaňou a dlhými hodinami spojenými s organizáciou si Norma Rae naplno uvedomuje, aká dôležitá je kolektívna akcia. Vtedy Reubenovi povie: „Robotníkov v závodoch s bavlnou považujú niektorí za odpad. Ja viem, že len vďaka odborom nájdeme vlastný hlas a dokážeme si polepšiť. Asi preto tak tlačím.“

Normina stupňujúca sa radikalizácia sa naplno prejaví aj v debate s deťmi, ktorým sa snaží vysvetliť dôvody, prečo ju vyhodili z práce a zatkli. „Ak aj vy budete pracovať v závode, chcem aby ste mali lepší život ako ja. Preto som sa pridala k odborom a preto ma vyhodili. Rozumiete? Decká, vy viete najlepšie, kto som. A viete, že verím, že za správnu vec sa treba postaviť.“

Film autenticky vykresľuje problémy spojené s organizovaním odborového hnutia v malom konzervatívnom meste. Miestny farár nechce Norme prepustiť kostol, aby v ňom zorganizovala rasovo zmiešané stretnutie. Keď Reuben dorazí do mesta, stretne sa aj s policajnou šikanou. Norma naráža aj na svojich blízkych: otec je antikomunista, manžel Sonny Webster (v podaní Beaua Bridgesa) zas nesúhlasí s jej odborárskymi aktivitami, čo vnáša do vzťahu napätie.

Uveriteľne je opísaná aj antikampaň vedúceho závodu, hoci je možno príliš mäkká na štandardy južanských textilných závodov. Manažment sa zníži k viacerým nespravodlivým praktikám, napríklad k sledovaniu robotníkov, ktorí si berú odborárske letáky, k zakrývaniu odborárskych oznamov na nástenkách, k zvyšovaniu pracovného tempa v reakcii na kolektívnu činnosť alebo k stíhaniu a prepusteniu Normy. Najšpinavším ťahom je zaslanie protiodborárskeho listu, ktorý v závode odštartuje rasové nepokoje.

Zaujímavou z pohľadu rodových politík je scéna, v ktorej dvaja Norminy kolegovia z hnutia navštívia Reubena v hotelovej izbe. Radia mu, aby Normu z hnutia vyhodil, pretože v malom konzervatívnom meste koluje priveľa chýrov o jej pochybnej morálke. Reuben sa jej zastane a vyhodí ich z izby. To odzrkadľuje dvojaký meter pri posudzovaní žien, pretože žiadny mužský robotník s podobnou povesťou by nemusel čeliť takému zaobchádzaniu. Reubenova obhajoba zase poukazuje na to, že Normina pomoc bola pre hnutie kľúčová a oveľa dôležitejšia než akékoľvek morálne prehrešky v jej živote a miestne klebety.

Gesto s transparentom „ODBORY“

Stupňujúce sa napätie dosiahne vrchol na konci príbehu, v najznámejšej scéne filmu, a vari aj najikonickejšej scéne všetkých amerických filmov o odborových hnutiach. Keď sa Norma Rae v práci pokúša prepísať text rasistického listu, predvolajú si ju do kancelárie vedúceho a vyhodia ju. Odmietne odísť a na kúsok kartónu napíše „ODBORY“. Následne odíde do prevádzky, kde sa postaví na stôl a transparent zdvihne nad hlavu. Po jednom sa pozerá na kolegov, ktorí v reakcii postupne vypínajú stroje, až v miestnosti nastane úplné ticho.

Filmové zobrazenie priameho štrajku je pôsobivé a navyše – inšpirované skutočnými udalosťami zo života Crystal Lee Sutton. Hrozí síce, že táto scéna romantizuje dôležitosť „grandiózneho individuálneho gesta“ pri organizácii odborov, uprednostňujúc ho pred kolektívnou stratégiou a taktikou, no stále si myslím, že to je silná scéna zdôrazňujúca robotnícku solidaritu.

Oceniť musím aj záverečnú scénu filmu, v ktorej National Labor Relations Board (NLRB, čo možno voľne preložiť ako národné predstavenstvo pre pracovné vzťahy. Ide o nezávislý orgán federálnej vlády uplatňujúci americké pracovné právo v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním a nečestnými pracovnými praktikami.) dramaticky rátajú hlasovacie lístky o vytvorení odborov. Stovky robotníkov sa tlačia medzi rozhorúčenými stenami textilky a v napätom tichu sledujú spočítavanie lístkov. Norma Rae a Reuben čakajú na výsledok vonku. Po chvíli konečne ohlásia tesné víťazstvo odborárov: robotníci vybiehajú von a skandujú „odbory“. Scénu počítania hlasov a ohlásenia víťazstva odborov považujem za najpôsobivejší obraz v histórii filmov o odborároch.

Diskutabilnou scénou filmu je Reubenov návrat do New Yorku hneď po spočítaní lístkov a emotívnej rozlúčke s Normou. Je pravdou, že organizátori odborov skutočne zvyknú po hlasovaní odísť a pri nasledujúcich rokovaniach ich nahradia iní členovia. Otázkou však zostáva, kam sa až tak veľmi ponáhľal. V tú noc ich určite čakala obrovská oslava a film prišiel o skvelú príležitosť ukázať odborárske oslavy a súdržnosť. Avšak s Reubenovým odchodom sa, žiaľ, končí aj príbeh. Tým pádom film ani len nenaznačuje ťažkosti, ktoré pri rokovacom stole čakajú na zástupcov rozorvanej pracovnej sily. V skutočnej textilke J. P. Stevens pritom trvalo ešte roky naplnené bojom či priekopníckou korporátnou kampaňou, kým sa na stole objavila zmluva.

Záverečný verdikt

Za hlavné pozitíva filmu tak považujem jasnú proodborársku myšlienku a solídne, hoci nie dokonalé zobrazenie organizovania odborov aj ich následného rozbíjania zo strany vedenia podniku. Norma Rae ako silná protagonistka je pre film zásadná, no aj tak zrejme neprejde Bechdelovej testom, lebo interaguje takmer výlučne s mužmi. Autenticky však pôsobí Normine rastúce triedne vedomie.

Oceňujem tiež fakt, že na spoločnej tvorbe odborov sa podieľajú bieli i čierni robotníci, hoci film by si zaslúžil aspoň jednu poriadne vyprofilovanú černošskú postavu. Ku koncu vidíme skupinu robotníkov pri rôznych úlohách v organizačnom predstavenstve, takže je jasné, že všetko nestálo len na Norme a Reubenovi.

Množstvo fantastických scén sa odohráva v skutočnom textilnom závode Opelika Manufacturing Corp. v Opelike v Alabame. Vyzdvihnúť musím tiež emotívny country song zo soundtracku It Goes Like It Goes: Sorry, not sorry.

Najväčšou slabinou filmu z odborárskeho hľadiska je Reubenov chybný organizačný prístup, a to najmä vnucovanie myšlienky o potrebe odborov. Reuben tiež organizuje najviac kampaňových aktivít: rozdáva letáky, klope na dvere, rozpráva na zasadnutiach, konfrontuje manažment, deleguje práce na kampani a podobne. Ide o klišeovitý obraz odborára, ktorý ako osamelý vlk prichádza riešiť problémy robotníkov namiesto toho, aby bol tým, čím skutočne má byť: sprostredkovateľom pri budovaní kolektívnej sily a riadenia kampane robotníkmi samotnými.

Keďže vo voľnom čase analyzujem volebné dáta poskytované NLRB, viem, že v 70. rokoch minulého storočia mali odborári v priemerne osemtisíc hlasovaní, no vyhrali iba v polovici z nich. Ak bola typická stratégia práve tá Reubenova, ani sa nečudujem.

Niekto by mohol namietať, že postava Normy Rae bola až stereotypne malomestským obrazom „dievčaťa v núdzi“, ktoré potrebuje byť vedené za ruku skúseným mužským organizátorom  ̶  autoritou. Film by možno bol silnejší, keby Reubenov „mansplaining“ občas narazil na nejaký odpor. Napriek tomu však vzťah medzi Reubenom a Normou prerastie do vzťahu dvoch spolubojovníkov v núdzi.

Príliš radikálny pre svoje vlastné dobro?

Profesor histórie Jefferson Cowie vo svojej fundamentálnej knihe o americkej odborovej situácii v 70. rokoch minulého storočia – Stayin‘ Alive film opisuje ako jasný produkt Martina Ritta, staromódneho ľavičiara, ktorý v roku 1970 natočil film The Molly McGuires. Podľa Cowieho je medzi proodborárskymi filmami z tohto desaťročia svetlou výnimkou.

Norma Rae je teda svetlou výnimkou v popkultúre 70. rokov: má optimistický odkaz, čo sa týka schopností pracujúcich ľudí a je to jeden z mála filmov danej dekády, ktorý možno bez hanby označiť za proodborársky.

Najviac ma na filme určite vyrušuje jeden z jeho plagátov. Namiesto Normy Rae v pracovnej uniforme a s odhodlaným pohľadom, ktorá nad hlavou drží odborársky transparent, teda očividnej voľby, je na ňom lepšie oblečená Norma Rae, ktorá drží ruky nad hlavou. Je to nezmyselné rozhodnutie a pôsobí to, akoby transparent vygumovali. Možno za to môže autocenzúra: keď došlo na propagáciu filmu, štúdio zrejme stratilo odvahu a bálo sa promovať relatívne radikálne posolstvo snímky. Existuje však aj drsnejší plagát, ktorý je oveľa lepší.

Stayin‘ Alive však Cowie píše, že na marketingové účely používalo štúdio najmä tento neškodný obraz, a čo je pre mňa neuveriteľné: film promovali ako príbeh posilnenia postavenia jedinej ženy. Z tohto hľadiska je Norma Rae vlastne ženskou verziou Rockyho Balbou a triedny odboj či kolektívna akcia zostávajú v úzadí. Stačí si pozrieť trailer, v ktorom sa ledva spomenie, že ide o film o odborovom hnutí. Jednoducho neuveriteľné.

Napriek nešťastnému spôsobu, akým sa film prezentoval verejnosti, je to stále veľmi solídny príbeh o odboroch. Pre odborárov, nadšencov či ľavičiarov zostáva Norma Rae povinnou jazdou, ktorú sa oplatí vidieť aj po 45 rokoch od jej vzniku. Študenti labor studies nájdu vo filme mnoho podnetov na diskusiu a ktokoľvek sa z neho môže čo-to naučiť o organizácii odborových hnutí.

Autor sa vo svojom výskume venuje odborom

Preložil Michal Chudý

Text vychádza s povolením webu Organizing Work

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: