Sorry Lanka

Ružová súčasnosť

Predpokladajme, že ste si podobne ako ja pozreli tretiu sériu Ruže pre nevestu. Gratulujem vám k tomuto výkonu. Ďalej predpokladajme, že podobne ako u mňa sa pred jej sledovaním vaše vedomosti o Srí Lanke limitne blížili nule. K tomu vám, s dovolením, gratulovať nebudem. Čo viete po dopozeraní vašej obľúbenej reality šou o Srí Lanke – okrem toho, že sa v tomto ostrovnom štáte odohrávala vaša obľúbená reality šou?

V roku 1775 sa vypuknutím Americkej vojny za nezávislosť (19. apríla 1775 — 3. septembra 1783), ktorá viedla k vzniku Spojených štátov amerických, oficiálne začal proces dekolonizácie sveta, ktorý nabral najintenzívnejšie obrátky po prvej svetovej vojne. Dnes, po 250 rokoch môžeme dekolonizáciu považovať za relatívne úspešný, hoci stále nie dovŕšený projekt.

Myslím, že je úzusom to, že istý typ kolonizácie stále trvá, iba sa presunul na iné „ihrisko“, prebieha inou formou a v iných podobách než kedysi. Akousi dejinnou iróniou sa kolonizácia difúzne zmenila v druhej polovici 20. storočia na neokolonizáciu — v rovine a na „území“ súčasných médií. Zdá sa mi, že funguje až akási priama úmera: čím úspešnejšia dekolonizácia, tým rozšírenejšia (postmoderná) mediálna neokolonizácia. K vysvetleniu tohto pojmu sa dostaneme neskôr.

Trpezlivosť ruže prináša

Ovocie v podobe nezávislosti priniesla dekolonizácia aj Srí Lanke, predtým známej aj pod názvom Cejlón. Ten sa po vyše 150 rokoch oslobodil od britskej nadvlády, ktorej predchádzali ešte nadvlády Holandska (1656 — 1796) a Portugalska (1505 — 1638), aby sa stal v roku 1948 autonómnym nezávislým štátom. Názov na súčasnú Srí Lanku zmenil v roku 1972.

Presné dôvody, prečo si po prvej sérii, ktorá sa natáčala v Turecku, zvolila TV Markíza pre druhú a tretiu sezónu Ruže pre nevestu práve túto bývalú koloniálnu krajinu, sa mi do odovzdania článku zistiť nepodarilo. Sprostredkovaný zdroj uvádza, že bolo ťažké nájsť krajinu, kde je v januári, teda v čase natáčania, vhodné počasie — slnečné, lákavé a pre obraz výživné tropické leto, a zároveň dostatok miest a atrakcií na randíčka.

Mojou teóriou je, že k rozhodnutiu točiť Ružu pre nevestu práve tam, viedlo to, že Srí Lanka je pomerne pokojná (politická situácia) a mierumilovná (budhizmus) krajina, ktorá vyzerá fotogenicky. Ďalším dôvodom bol určite aj ekonomický faktor — lacnejšia pracovná sila, nižšie ceny (prakticky za všetko), no napriek tomu pomerne kvalitné služby (zájazdy tam ponúkajú mnohé cestovné agentúry, turizmus je vysoko rozvinutý). A hoci viac ako 80 percent obyvateľstva žije na vidieku, vďaka vysokej gramotnosti a silnému britskému vplyvu v nedávnej minulosti sa pomerne bez problémov dorozumiete po anglicky. Zároveň sa tam nemusí letieť cez trištvrte planéty ako niekde do Tasmánie, Ekvádora alebo na Madagaskar. Čo je naozaj podstatné, keďže Ruža pre nevestu sa odohráva takmer výlučne celá na Srí Lanke.

S dramaturgickou koncepciou preniesť časť natáčania do exotickej lokality pracuje aj originálny The Bachelor prakticky od začiatku. V jeho prípade je výber rôznorodejší, takmer v každej sezóne je dejiskom iný štát. Avšak jeden prvok je spoločný pre všetky — a platí to aj pre „markizácku“ destináciu: jedná sa o takzvané krajiny globálneho juhu, ktoré na obrazovkách (a displejoch) vyzerajú lákavo, na západné diváctvo (primárna cieľová skupina vysielateľov — obyvateľstvo Severnej Ameriky a Európy) pôsobia exoticky a ponúkajú ľahko predateľnú zmes romantiky a dobrodružstva. O skutočných reáliách tejto destinácie, jej tragickej histórii, turbulentnej súčasnosti, nejasnej budúcnosti, o pomeroch v krajine, politických či etnických nepokojoch, chudobe a podobne sa divák dozvie pramálo.

Pohľad cez ružové okuliare

Aj Srí Lanka, ktorá je po stránke fauny, flóry a geografie pitoreskná až človeku srdce stisne, slúži iba ako exotická kulisa pre banálne vzťahové a niekedy až montypythonovsky absurdné dianie vo vile — napríklad viď zápas modeliek na nafukovačkách v bazéne.

Keď som sa pokúsil kontaktovať niektoré účastníčky tohtoročnej Ruže pre nevestu s otázkou, čo sa dozvedeli o Srí Lanke počas pobytu, jedna z opýtaných odpovedala, že nebola šanca sa čokoľvek dozvedieť, nakoľko náročný harmonogram natáčania a izolácia vo vile to neumožňovali. Dodala však, že ako milovníčka zvierat trpela a ľutovala tamojšie zvieratá, pretože tie sa tam majú veľmi zle, keďže v „týchto krajinách“ sa ani mnohí ľudia nemajú oveľa lepšie.

Je jasné, že štáb ani účastníčky Ruže pre nevestu nešli na Srí Lanku na poznávací zájazd. Ani dramaturgia tejto šou si žiadne také ambície, ako ukázať skutočnú tvár krajiny, nekladie. Kde je problém? Práve v tom. To celé je problém. Pokračuje sa totiž pred zrakmi státisícov diváčok a divákov v trende, ktorý by sme mohli označiť ako mediálny postkolonializmus.

Postkolonializmus je akademická teória, ktorá sa zhruba od 60. rokov rozvíja vďaka prácam a myšlienkam odborníčok a odborníkov na antropológiu, sociológiu, históriu, politológiu a ďalších vedkýň/vedcov a mysliteliek/mysliteľov — väčšinou práve z bývalých koloniálnych krajín. Autorstvo teórie v skratke tvrdí, že hoci dekolonizácia formálne prebehla, niekdajšie kolónie nielenže naďalej trpia na následky toho, že boli kolóniami, ale ekonomická a politická dynamika vo svete stále (neformálne) pripomína dynamiku z obdobia kolonizácie. Teda vzťah „bývalých“ imperiálnych mocností a štátov patriacich ku kolonizátorom je voči bývalým kolóniám, ktoré sú takmer všetky krajinami globálneho juhu, vzťahom nadradenosti, závislosti — finančnej, politickej, obchodnej, technologickej a podobne.

Mediálny postkolonializmus je súbor praktík, keď produkcia mainstreamových (západných) médií jednak exploatuje rozvojové krajiny za účelom zvýšenia sledovanosti či zatraktívnenia vlastnej produkcie. A k zobrazovaniu týchto krajín a/alebo ich obyvateľstva pristupuje výrazne stereotypne, čím o nich vytvára mylný obraz a formuje skreslený názor. V neposlednom rade dochádza aj k využívaniu lacnej pracovnej sily, čo je fenomén príznačný pre niekdajšie kolonialistické štáty. Jednoducho výroba mnohých šou, seriálov či filmov sa presúva do týchto krajín za účelom šetrenia rozpočtu, no výsledný zisk ostáva v rukách (západných) producentských subjektov.

Niet ruže bez tŕnia

Jedno z randíčok, na ktoré vzal bachelor Rasťo vysoko favorizovanú potenciálnu nevestu (Aničku), sa konalo na tradičných pretekoch kár ťahaných mladými býkmi. Daná epizóda je jednou z mála častí tretej série, v ktorých má divák možnosť vidieť dlhší čas na obraze pôvodné obyvateľstvo Srí Lanky a prísť tak do kontaktu s niečím, respektíve s niekým tradičným. Aký je však výsledok?

Anonymní srílanskí muži tu figurujú v úlohe tých, ktorí ovládajú býky. Celé preteky pôsobia komicky. Aj potenciálna nevesta a ženích ich síce zhodnotia ako celkom vydarenú zábavu, no obzvlášť športovo založený Rasťo očakával, že to bude rýchlejšie, dynamickejšie, adrenalínovejšie. Krajšiu ukážku toho, čo nazývam mediálnym postkolonializmom, by som ťažšie hľadal.

Marginalizovanie pôvodného obyvateľstva postaveného do polohy anonymných posluhovačov a jedna z najpopulárnejších miestnych tradícií s dlhou históriou „zhodená“ ako náplň randíčka, ktorá navyše nesplnila očakávanie. Okrem mien mužov, ktorí museli voziť Aničku a Rasťa, sa divák nedozvedel nič o tomto tradičnom športe, ktorého korene možno vystopovať v prirodzenom súťažení sinhálskych roľníkov a farmárov o to, kto sa so svojím nákladom produktov dostane ako prvý na trh (aby predal viac, mal lepšie miesto…). A nezistí nič ani o súčasnom pohľade naň, keď čelí kritike v súvislosti s právami či bezpečnosťou zvierat a podobne.

V inej epizóde idú niektoré účastníčky (Rebeka, Luisa, Sára, Anička) do ulíc Kolomba, najväčšej metropoly Srí Lanky a zároveň kultúrneho a administratívneho centra (hlavným mestom je druhé najväčšie mesto Srí Lanky — Šrí Džajavardanapura Kotte), urobiť nákup na večernú párty vo vile. Oblečené do letných šiat, ktoré by sa hodili aj do hip-hopového videoklipu, budia biele dvadsiatničky iba ťažko skrývaný úžas medzi miestnymi trhovníkmi. Všetko je to feel good, dokonale bezpečné a veselé.

Vyjsť si sama na trh v uliciach súčasného Kolomba nie je pre turistku o nič nebezpečnejšie, než by to bolo v Manile, Soule či Rožňave. A dokonca je to možno bezpečnejšie než v niektorých štvrtiach Paríža či New Yorku. Veď Srí Lanka, budhistická krajina s rozvinutým cestovným ruchom, je jednou z tých, ktoré sú síce stále vnímané ako rozvojové, no spomedzi všetkých možných bývalých kolónií je na tom pomerne dobre (nech už to znamená čokoľvek)…

Diametrálne odlišnú situáciu by však zažívali dievčatá a mladé ženy (zhruba vo veku účastníčok Ruže pre nevestu 3), ktoré by sa len nedávno vybrali do ulíc miest na území obývanom Sinhálcami (napríklad aj v samotnom Kolombe) a mali tú smolu, že by sa ocitli v zlom čase na zlom mieste — a navyše by boli Tamilkami.

Ruža pre nezvestnú: Masmédiá a masové hroby

Občianska vojna medzi dvomi etnikami, ktoré tvoria obyvateľstvo Srí Lanky — Sinhálcami (75 percent) a Tamilmi (11 percent), sa skončila po vyše 25 rokoch v roku 2009 víťazstvom Sinhálcov (v USA sa práve skončila trinásta séria The Bachelor, ktorej epizódy sa nenakrúcali v žiadnej z rozvojových krajín a posledné časti sa odohrávali na Novom Zélande). Šlo o jednu z najbrutálnejších etnických občianskych vojen.

Jadrom konfliktu bola snaha Tamilov o odtrhnutie sa a vytvorenie vlastného štátu. Tamilská menšina obýva severné územie ostrova, centrom a hlavným mestom tohto územia je mesto Džaffna. Pomerne bežným javom v občianskej vojne boli únosy a hromadné znásilnenia žien. Ako napríklad zatknutie, hromadné znásilnenie a zavraždenie 19-ročnej študentky menom Krishanti Kumaraswamy. Tamilskej ženy, ktorú cestou domov z univerzity, kde práve zložila skúšku z chémie, zatkli členovia srílanskej armády (Sinhálci). Následne ju hromadne znásilnilo najmenej šesť mužov, potom ju zavraždili a narýchlo zahrabali do plytkého hrobu.

Vďaka mediálnemu postkolonializmu však môžeme z tepla a pohodlia našich obývačiek sledovať banálne súperenie bielych Európaniek o srdce pomyselného princa v kulisách nezaťažených traumami, problémami a komplikáciami, ktoré v tejto krajine stále pretrvávajú. Vôbec nás nemusí trápiť to, že pár dní pred odvysielaním finálového dielu Ruže pre nevestu 3, ktorý skončil rozprávkovým happyendom, sa pár stoviek kilometrov od dejiska posledného ceremoniálu ruží našiel masový hrob s 19 zavraždenými Tamilmi vrátane troch detí, ktoré sa nedožili ani jedného roka.

Na ružiach ustlané

Prečo je potrebné o mediálnom postkolonializme hovoriť, kritizovať ho a pokúšať sa o mediálnu depostkolonizáciu? Túto otázku ponechám v rovine básnických otázok, na ktorých zodpovedanie si čitateľstvo musí siahnuť kdesi do vnútornej skrinky, v ktorej má uskladnený svoj morálny imperatív. Ale jeden dôvod predsa len uvediem.

Aj my, relatívne bieli Stredoeurópania, trpíme na istú podobu mediálneho postkolonializmu. Stačí si všimnúť, aké role dostávajú herci a herečky z východnej a strednej Európy v amerických filmoch a ako sa pracuje so zobrazovaním nášho regiónu a ľudí z neho v kinematografiách Západu. Viac o postkolonializme a špecificky o náhľadoch Západu na náš región sa dočítate v knihe Ivana Kalmara Bílí, ale ne tak docela – Iliberální vzpoura ve střední Evropě, Utopia Libri, 2024.

Šírenie, podporovanie, prehlbovanie a vytváranie akýchkoľvek stereotypov je škodlivé. Bráni hlbšiemu porozumeniu problémov, v chápaní, spoznaní a empatickom súznení s tými druhými. Vytvára múry na miestach, kde by sa mali stavať mosty. Na počiatku akýchkoľvek konfliktov — aj tých najbrutálnejších, akým bola etnická občianska vojna medzi Tamilmi a Sinhálcami na Srí Lanke — je nepochopenie toho druhého, ktorému predchádza nejaký zhubný stereotyp.

Médiá, a obzvlášť masmédiá ako televízia a film, majú veľkú moc vo vyvracaní stereotypov. Rovnako však aj v ich šírení, podnecovaní a opakovaní. Ruža pre nevestu je jedným z príkladov televíznej tvorby, ktorá naoko nevinne, no celkom príkladne nasleduje takýto vzorec prezentácie.

Autor je filmový scenárista a spisovateľ