„Sústreďte do toho pílenia všetku krv,“ povzbudzuje mladistvých delikventov v dielni ich nadriadený v úvode filmu Corpus Christi (Božie telo). Keď skupinke zmizne s telefónom na uchu z dohľadu, okamžite presadia vlastné pravidlá prežitia v drsných podmienkach nápravného centra. Tie vás buď zomelú a podriadite sa, alebo sa snažíte uchovať posledné záblesky ľudskosti hoci aj príklonom k duchovnu a vzhliadaním k autorite. Pre Daniela, hlavného hrdinu drámy, je ňou miestny kňaz. Jeho odpatetizovaná, civilná a provokatívna bohoslužba je strhujúca. Nečudo, že sa podobnou metodológiou mladík riadi, keď sa na svoje prekvapenie musí zhostiť úlohy kňaza. So svojou novou civilnou dvojrolou sa sexy delikvent vyrovná so srdcom na správnom mieste, navyše do konfliktu miestnych dedinčanov zapíli naozaj celou krvou.
Náhoda je blbec, ale dobehne vás
Úvodná scéna explicitnou krutosťou okamžite vtiahne do deja a dramatickú naliehavosť si film drží až po záverečné titulky. Nie nadarmo sa scenáristom prízvukuje, že prvý obraz je kľúčový. Tím poľských filmárov a filmárok pod vedením režiséra Jana Komasu zosnoval dokonalú blamáž nielen na dedinčanov, ktorí uveria falošnému kňazovi. Nahej bezútešnosti vystavujú človeka hriešneho, s úškrnom zdôrazňujúc, že každá príčina má svoj následok. Exponujú túžbu po odpustení, druhej šanci a náprave.
Protagonista príbehu zhodou náhod dostáva jednu neobyčajnú šancu dospieť. Daniel nemôže byť kňazom, už je bohužiaľ trestancom, no o tom obyvatelia v dedine „pánu bohu za chrbtom“ nemajú tušenie a oblečú ho do kňazského rúcha. A tak sa prostredníctvom neho púšťame do polemík o hriechu, zločine, nevine, provinčnosti, do úvah o náboženstve a jeho prázdnych gestách, o podstate aj benefitoch viery.
Komasa a spol. nám doprajú špičkové kino so všetkým, čo k tomu patrí. Corpus Christi stojí na fatalite a rozvíja tragické premisy, no tragiku nasvecuje humorom, niekedy groteskným, inokedy cynickým. Dominantou je detailne premyslený ambivalentný a podmanivý hlavný hrdina. Daniel a jeho vnútorný konflikt kreujú dej, je stredom vesmíru každej scény. Z jeho utajovania pravej identity, zo skrývanej a nenaplnenej lásky falošného kňaza a miestneho dievčaťa vyplýva nepretržité napätie. Matematicky presná dramaturgia tak v pozvoľnej gradácii speje k fatálnemu odhaleniu s poriadne intenzívnou katarziou. Scenár Mateusza Pacewicza vychádza z reálnych udalostí, volí jednoduchú zápletku. Motív odpustenia a hriechu zdvojuje a stavia do protikladov, no tým, čo z jeho scenáristicky zručnej roboty robí umenie, je presná charakterokresba a autenticita postáv, ktoré formujú štylizovanú filmovú realitu.
Spáchal si zločin? Vezmeš si ho so sebou
Daniel je prepustený zo zariadenia pre mladistvých delikventov, no jeho sloboda naráža na mantinel. Cestu mu totiž „nalinkovali“ na druhý koniec Poľska, kde mu vybavili prácu v drevárni. Tu má makať a poslúchať, podobne ako iní bývalí trestanci. Skôr ako sa posadí do autobusu, užije si poslednú noc v meste, presne tak, ako si to pamätal. S drogovými dojazdmi sa na druhý deň poslušne vydáva v ústrety novému životu. Po príchode do dediny však zaúraduje náhoda a začína tragikomická gangsterka o falošnom kňazovi s neodolateľným zmyslom pre spravodlivosť. Dedinčania sa domnievajú, že je čerstvo vysväteným kňazom, a tak Danielovi bez okolkov zveria miestny kostol a ubytujú ho na fare. Húževnatý podvodník sa s rolou pasuje, ako sa na pouličníka s feťácky sklenenými očami a podmanivou charizmou patrí. Miestni sa do neho zamilujú a zakrátko sa ukáže, že dedina živí omnoho škaredšie tajomstvá ako on.
Daniel je klasický tragický antihrdina, vyvrheľ determinovaný minulosťou a prostredím, z ktorého prichádza, no jeho nemotorne nadobudnutá nová, očistená identita a vážený post, po ktorom túžil, mu poskytnú záchvev šťastia aj priestor ukázať, kým je. Toľko osobná línia rozprávkového príbehu, kde samozrejme nechýba ani osudová láska a trpké vytriezvenie.
Aj Boh je cynik
Corpus Christi je predovšetkým filmom o rokmi tvrdo vydupaných poľských hodnotách stojacich na vode. Nastupujúca generácia Poliakov s vlastným názorom na spravodlivosť a vieru im uhýba ako vo vybíjanej. Kde-tu chytí loptu a napáli ju plnou silou do najzraniteľnejšieho orgánu, niekedy trafí, inokedy len dehonestuje autoritu. Orgánom v strede terča je v tejto dráme cirkev a jej kresťanské hodnoty rokmi degradované na floskuly a automatizované úkony veriacich. Slepá viera a dôverčivosť. Film ich nepodkopáva, ani nekritizuje priamo, nástrojom ich odmýtizovania je humor a irónia. Fraška je o to údernejšia, že v jednej z najbigotnejších krajín sveta, v Poľsku, je cirkev nedotknuteľná. Náboženstvo je štátom nariadená normativita. Nie si kresťan? Nie si Poliak! Je to samozrejmosť, ktorej sa neodvráva.
Film nie je obžalobou konkrétnej viery ani kresťanstva, ale zneužitia desaťročiami vštepovaných dogmatických hodnôt, ich transformácie na nástroj tlmiaci kritické myslenie a individualizmus. A to je jav, ktorý sa vonkoncom netýka len Poľska. Uniformované Poľsko sa však v súčasnosti triešti, mladí protestujú, búria sa, namietajú, kričia v uliciach. Mileniáli v tejto dráme však neodporujú, a ak aj áno, deje sa to len potichu, do udalostí a záležitostí rodičov nezasahujú. Až na Daniela, ktorý v novej komunite nemá čo stratiť. Ako autorita dostáva príležitosť kreovať a vplývať na kultúru kolektívu prostým zdôrazňovaním základných etických hodnôt. Na bývalého „basistu“ krásny výkon.
Daniel je aj napriek tomu, že ho formovali drsné okolnosti – dokonca zabil –, charakter morálny. V situácii, do ktorej vstupuje ako človek zvonku, aplikuje základné etické princípy, ktoré v dedine dávno zmyla tisícročná voda. Stojí si tvrdohlavo za svojím, čím vytvorí verejný konflikt.
Corpus Christi je alegóriou revolty, aj za cenu prekročenia zákona. Daniel vstupuje do sveta a snaží sa byť iný, no opäť porušil pravidlá, inak to nevie, inak mu to nie je dovolené. Klame, aby paradoxne vykonával dobro, a za tohto grázla predsa položím ruku do ohňa.
Autorka je filmová kritička
