Robert Kirchhoff: Ľudia veľmi radi zabúdajú

Paula Ďurinová7. decembra 20171056

Film Diera v hlave slovenského režiséra Roberta Kirchhoffa je o individuálnej pamäti tragédie Rómov a Sintov, ktorá by mala byť súčasťou našej kolektívnej pamäti. O holokauste Rómov a Sintov v druhej svetovej vojne sa veľa nehovorilo. O obetiach sa mlčalo, dlhé roky boli a sú na okraji spoločnosti. Prežili, no každý z nich má svoju pamäť a jazvu ako dôkaz. Dokumentarista Robert Kirchhoff nakrúcal nielen s poslednými svedkami holokaustu, ale aj s ich potomkami. Pátral po tom, čo v nás temné chvíle holokaustu zanechali. „Holokaust Rómov je súčasťou nášho kolektívneho vedomia. Protagonisti v mojom filme hovoria to, čo nikto nechcel počúvať, a vypĺňajú tým biele miesta nielen v našej histórii, ale aj v našom vedomí,“ hovorí.

 

Na filme Diera v hlave ste pracovali takmer pätnásť rokov. Prečo ste sa rozhodli práve pre tému holokaustu Rómov?

Celý svoj život narážam na nevysvetlené, pre mňa záhadné momenty našej existencie. Holokaust, porraimos, šoa je práve jedným z nich. Všetko, čoho sa tu človek dotkne, je veľký príbeh. Keď sa o tom dlho mlčalo, tie spomienky a svedectvá akoby odniesol vietor. Masové hroby zarástli burinou a mená zavraždených vymazal čas. Zamýšľal som sa nad tým, čo to zanecháva v ľuďoch a v ďalších generáciách.

Rómovia vo vašom filme si uchovávajú ťažké spomienky aj prostredníctvom reálnej, fyzickej diery, jazvy. Do akej miery môžeme zobraziť kolektívnu pamäť práve prostredníctvom tej individuálnej?

 Myslím si, že je vždy dobré, ak je vo filme aj niečo fyzické. Je to ľudský element – niečo, čo sa nedá vygumovať. Jazvy budú stále pripomínať, a nielen nám, čo sa stalo v minulosti. Vlastne som nevedel, že sa ten film bude volať Diera v hlave. Vyplynulo to z nakrúcania. Robil som film o tom, čo majú títo ľudia spoločné so mnou a čo mám ja spoločné s nimi. Zdá sa, že je to naše spoločné vedomie. Spája nás taká neviditeľná niť, ktorá sa medzi nami prepletá, a nezáleží, akej sme farby pleti, kultúry či vyznania. Mám pocit, že ľudia v mojom filme hovoria o tom, čo nikto nechcel počúvať a nikto sa ich na to ani nepýtal.

Ako ste odkrývali to, čo v nás holokaust zanechal? Od vojny už vyrástlo niekoľko generácií Rómov a Sintov.

Chcel som vedieť, čo sa zmenilo sedemdesiat rokov po vojne. Možno aj preto som sa rozhodol nepracovať s archívnymi materiálmi (ani fotografiami), ale rozprávať sa s ľuďmi, ktorí v tom čase boli deťmi. Pamäť detí je veľmi zvláštna vec. Často konfabulujú, pracujú s inými informáciami. Pamätajú si veci inak. Je veľmi zaujímavé, akým spôsobom mnohí ľudia hovorili o koncentračných táboroch. Napríklad pán Konček starší vyrastal v muzikantskej rodine, ktorá sa mala celkom dobre. Keď celú rodinu zobrali do tábora v Dubnici, bolo to niečo strašidelné. Našťastie tam stretol kamaráta, syna židovského lekára. Pán Konček spomínal, ako sa v zime spolu sánkovali na torzách hudobných nástrojov. V tábore bola miestnosť plná cimbalov, huslí či kontrabasov. Dozorca im z nich na Vianoce urobil odseknutím vrchu sane.

Detský svet je úplne iný ako svet dospelého. Zaujímalo ma tiež, či v ľudskej pamäti ostala nejaká skúsenosť rodičov, či sa takzvaný posttraumatický syndróm prenáša. Je známe, že aj deťom z tretej generácie šoa sa snívajú hrôzostrašné sny, a pritom im tie zážitky nikto nehovoril. To znamená, že pamäť, spomínanie, skúsenosť sú komplexný problém. Každý môj film je vlastne filmom o pamäti.

 

Spoločnosť si možno dostatočne neuvedomuje silu, ktorou holokaust zasiahol aj ďalšie generácie obetí. Spomienky, záblesky či desivé sny tak prežívajú v pamäti oveľa väčšieho počtu ľudí. Nakoľko to môžeme reflektovať napríklad aj filmom?

Nerozprávali sme o tom všetkom razantne. Ten diskurz prešiel istými etapami, akoby sa spomaľoval, retardoval, vracal do kruhu. Vytvorila sa nejaká ritualizácia rozprávania o holokauste. Plno vecí sa repetitívne vracalo v diskusiách, v archívnych materiáloch. Ilustrácie, emócie, pátos. Akoby tá téma narazila na istú stenu. My, ako tu sedíme, rozprávame o tom, čo zažili iní ľudia. My sme to neprežili. Naša interpretácia je len sprostredkovaním. Ak donedávna existovala „doktrína“ v tom, ako budeme o týchto udalostiach rozprávať, týkala sa hlavne Židov. Sinti a Rómovia po 70 rokoch prichádzajú s tým istým a predsa úplne iným príbehom. V roku 1980 držali nemeckí Sinti hladovku pred koncentračných táborom v Dachau a prinútili svet, aby ich počúval.

Vo filme vystupuje mnoho postáv z rôznych krajín Európy. Sú to Rómovia a Sinti, známi, ale aj menej známi svojím príbehom.

Možno aj preto robím svoje filmy tak dlho, pretože čakám na svoje postavy ako rybár. Čakám, kým tá postava povolí a pustí ma k sebe. Pani Philomene Franz, nemeckej Sintke, som sa vnucoval asi dva roky. Každý mesiac som jej telefonoval, informoval ju, čo sa stalo, netlačil na ňu. Pýtal som sa, či by bolo možné sa niekedy v budúcnosti stretnúť. Ona je koniec koncov jedna z posledných pamätníčok Auschwitz-Birkenau – zničenia tzv. cigánskeho tábora. Bola tam už ako dospelá žena. Tvrdila mi, že sa jej o tom stále sníva a aby sa tomu dokázala brániť, nemôže robiť nič iné, iba rozprávať svoje sny. Tak som jej povedal, že by bolo krásne, keby rozprávala svoje sny, pretože nám nič iné nezostalo. Stále nechce otvoriť zamknutú skrinku vo svojom srdci.

 

Sen pani Franz je nakoniec vypovedaný aj vo filme. Zasiahne nás svojou detailnou obraznosťou.

Celý ten film je vytvorený zo situácií. Pre mňa je dôležité, keď moji protagonisti konajú medzi sebou. Nazval som ten štýl metódou iniciácií. Vždy som teda hľadal protiváhu, niečo, čo situáciu vytvorí. Pani Franz z Kolína má krásnu orientálnu tvár, výrazný nos. Vyzerá naozaj nádherne. Keď som si na ňu spomenul, myslel som na to, že niekde na nejakom výročí som raz stretol Sintku z Nemecka, ktorá ukazovala röntgenové snímky svojej lebky. Hovorila, že na nej nacisti robili pokusy a že jej dvojča, sestra Rolanda, pri tom zomrela. Zatelefonoval som jej a spýtal sa, či nepozná pani Philomenu Franz z Kolína. Povedala mi, že je to jej teta, ale od vojny sa nevideli. Majú totiž také pravidlá, že staršia musí osloviť mladšiu, nie mladšia staršiu. Rita Prigmore teda čaká, že jej Philomena Franz zavolá, pretože ona to urobiť nemôže. Spýtal som sa, či by som to mohol urobiť ja. „Možno by to šlo,“ povedala mi. Tak som povedal pani Franz, že pre ňu mám prekvapenie, a za dverami stála Rita Prigmore, ktorá ju prišla navštíviť po sedemdesiatich rokoch.

 

Je možné, že práve v situáciách sa ľuďom prirodzenejšie spomína. Pri konfrontácii alebo nejakej činnosti sa ľahšie otvoria. Vy ste jednotlivé scény vytvárali na základe predošlých rozhovorov s protagonistami.

Situácie, a tiež to, čo mi ľudia hovorili, som chcel dostať do filmu v podobe, ako som to cítil práve vtedy, keď mi to hovorili. Našťastie sa mi podarilo nájsť autentických ľudí, ktorým nerobilo problém povedať tú istú vec rovnako a niekoľkokrát za sebou. Napríklad pani Gil, ktorá hovorila pred veľkým auditóriom pri výročí v Birkenau. Prišla v čiernych šatách. Všetci mali slamené klobúčiky a sedeli tam v drahých oblekoch. Prišla k mikrofónu a povedala: „Ja som jediná, ktorá prežila z celej komunity. Je pre mňa záväzok, že o tej veci musím rozprávať. Musím to šíriť ďalej. Ľudia, ktorí tu už nie sú, ostali vo mne a ja o tom musím hovoriť.“ Akoby vtedy povedala, že ona sama je ten národ. To je krásne. Snažil som sa ľudí s podobnými príbehmi a s podobným rozmýšľaním spolčovať. Dúfam, že to je vo filme cítiť.

Niektoré postavy o svojich zážitkoch alebo traumách rodiny hovorili prvýkrát pred vami. Aký je to pocit vedieť, že vám je zverené niečo, čo nebolo predtým zverené nikomu inému?

Tento film považujem za svoj najosobnejší. Asi ho mám aj najradšej. Zrejme kvôli pocitu slobody počas nakrúcania. Aj napriek tomu, že sa ma pýtate, čo robiť s tým, keď vám niekto zverí skúsenosť, ktorú nikdy predtým nikomu nepovedal. Je to istá zodpovednosť, ale zároveň aj obrovská výzva, ako s tým nakladať a ako to urobiť tak, aby si to ľudia zapamätali. Ten film je koláž, mozaika príbehov. Každý príbeh má svoje miesto, ako na takej veľkej mape ľudskej pamäti. Komu to povedali a komu to ešte povedia? Ktovie?

Každý jeden príbeh je individuálny. Pokiaľ sa niekto rozhodne mlčať o tom, čo prežil, mali by sme jeho rozhodnutie rešpektovať, alebo vnímať nutnosť takejto výpovede ako spoločensky dôležitú vec? 

Tých aspektov a motivácií je veľa. Človek je strašne zložitý. Najmä, keď sa stanú takéto veci. Sústavne uvažuje, čo povedať a čo nepovedať. Aj ja teraz hľadám slová, tak aby to znelo najlepšie, najpresvedčivejšie. Aby tomu rozumelo čo najviac ľudí. Keby som sa rozprával sám so sebou, budem to hovoriť inak. Oni sa nerozprávajú so sebou, my ich žiadame, aby vystúpili a povedali to verejne. A hovoria to do oka kamery. Je to zaznamenané navždy. Tí ľudia majú právo byť váhaví. Pýta sa ich na to zopár historikov, napíšu sa správy a štúdie… Nikto iný to za nich povedať nevie. Problém je, že na to nechceme a nemôžeme zabudnúť my. Už len preto, že sme to nezažili a chceli by sme to nejakým spôsobom reflektovať.

Téma holokaustu je neustále aktuálna. Mnohí Rómovia na Slovensku vyjadrili obavy zo súčasnej situácie, ktorá im pripomína predvojnové obdobie, keď začínali perzekúcie a minority boli vylučované zo spoločenského života, a tiež voči nim smerovali útoky.

Niekoľkokrát som sa v noci zobudil na zlé sny. Nepovedali mi to len Rómovia na Slovensku, ale aj v Čechách. Čo je najhoršie, svedok, Raymond Gurême z Francúzska, ktorý má sto rokov, mi povedal, že situácia, ktorú vidíme dnes v Európe, mu veľmi pripomína rok 1939. Bol som zdesený. To, že nakrúcam dokumentárne filmy, je zároveň príležitosť, ako prehovoriť k istým otázkam. Filmov o holokauste nie je nikdy dosť. Je to nekonečná téma. Ľudia veľmi radi zabúdajú. Zabudnutie znamená, že sa z našej minulosti stane beletria. Vágna a neautentická. Možno preto v sebe chovám presvedčenie, že dokumentárny film na tieto výzvy odpovedá najangažovanejšie a najpresvedčivejšie zo všetkých umeleckých druhov. Už len z bázne k tomu nekonečnému utrpeniu, ktoré navždy zmenilo povahu sveta, má stále zmysel sa k týmto témam vyjadrovať. Nie je to totiž len spomienka, ale stále prítomná súčasť výbavy človeka, ktorá bohužiaľ hovorí o našej podstate.

Rozhovor pripravila Paula Ďurinová, dokumentaristka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: