Rekviem za americkú ľavicu

Serge Halimi8. októbra 2023343

Joe Biden bez skutočného rivala v demokratických primárkach

Donaldovi Trumpovi zrejme ani 91 obvinení z trestných činov nezabráni v tom, aby sa v budúcoročných prezidentských voľbách stal republikánskym kandidátom. Najväčším favoritom v tábore demokratov je, opäť, súčasný prezident. Ešte pred poslednými voľbami sa zdalo, že ľavica má pod vedením Bernieho Sandersa vysoké šance na úspech. Ale ako je na tom dnes?

28. február 2020. Socialista Bernie Sanders mal dôvod veriť, že sa stane prezidentom USA. Senátor Vermontu bol favoritom demokratických primárok, mal dostatok zdrojov a podporu zapálených aktivistov v každom štáte. V porovnaní s ním viedol Biden nevýraznú kampaň a chýbali mu financie.

O dvadsaťštyri hodín neskôr sa však progresívna vlna zlomila v štáte Južná Karolína. Sanders s 19,9 % výrazne zaostal za Bidenom (48,4 %) a utrpel rozhodujúcu porážku spôsobenú do veľkej miery afroamerickými voličmi, ktorí hlasovali za jeho súpera. Krátko po tom zvyšní demokratickí kandidáti – umiernení aj konzervatívni – odstúpili v prospech súčasného prezidenta.

Budúci rok sa má prvé kolo demokratických primárok konať v Južnej Karolíne a nie v New Hampshire, kde v minulosti zlyhalo viacero favoritov. Joe Biden, ktorý zmenu sám požadoval, sa takejto výhody môže pokojne vzdať, nakoľko jeho nominácia stranou je už istá. Bernie Sanders bude mimo hry, rovnako ako aj malá skupina jeho straníckych podporovateľov z roku 2020. Všetci vyhlásili, že budú hlasovať v prospech dosluhujúceho prezidenta. Ľavica upadá do beznádeje. Entuziazmus z predchádzajúcich volieb vystriedala rezignácia a politický pragmatizmus. Pokiaľ sa aj v budúcom roku očakáva rekordná moblizácia, nebude to za niekoho, ale proti niekomu.

V knihe vydanej len pred pár mesiacmi si sám Sanders kladie „zásadnú otázku”: „Ako sme mohli podporiť kandidáta, ktorý je v porovnaní so mnou oveľa konzervatívnejší, bez toho, aby sme nezradili naše progresívne zásady a nesklamali našich podporovateľov?”. Jeho kniha s názvom Máme dôvod hnevať sa na kapitalizmus1Bernie Sanders, It’s OK to Be Angry About Capitalism, Crown, New York, 2023. nešetrí zmienkami o pretrvávajúcej moci lobistov v Demokratickej strane, o „230 miliardároch v pozadí Bidenovej kampane oproti 133 u Trumpa a 61 u Petea Buttigiega [súčasného ministra dopravy]” či o úlohe budovateľov voľného obchodu a dobrých samaritánov Wall Streetu, ktorej sa demokrati zhostili v uplynulých tridsiatich rokoch. Sanders k tomu dodáva: „Mali sa z toho poučiť, ale len veľmi málo vecí dokazuje, že tomu tak aj naozaj je”.

Diskreditačná kampaň v médiách

Podľa Sandersa prispelo správanie demokratov k rastúcej popularite Trumpa práve medzi obyčajnými ľuďmi, a to nielen medzi bielymi, ale aj medzi hispáncami a afroameričanmi a „obzvlášť medzi mužmi”. Naopak, „demokrati zaznamenali dôležitý nárast popularity v bohatších predmestiach, kde predtým volili republikánov”. Táto nová sociológia elektorátu Sandersa celkom prirodzene znepokojuje a z pozície člena Senátu apeluje na svojich demokratických kolegov: „Chcete byť na strane robotníckej triedy a bojovať za zmeny, alebo slúžiť veľkým firmám a ochraňovať bohatých?” Vzápätí konštatuje bez servítky: „Vo veľkej väčšine štátov, ktoré som navštívil, sa demokratický establišment nielenže uspokojil so statusom quo, ale sa ho aj všemožne snažil udržať”.

Napriek všetkému Sanders z obáv pred „patologickým klamárom, ktorý sa nás snaží rozdeliť” a jeho návratom do Bieleho domu vyzýva k jednote. Aj za cenu toho, že rok pred voľbami podporí súčasného nepopulárneho prezidenta a status quo, voči ktorému má sám výhrady.

Sanders, ako predseda Komisie pre sociálne veci v Senáte, mal možnosť zblízka pozorovať, do akej miery boli egalitárske iniciatívy z Bidenovej kampane zmarené lobistickými hrami. Udržal sa plán rozvoja dopravnej infraštruktúry, cenový strop nehradených liekov pre seniorov, spodná hranica dane z príjmu vo výške 15 % pre nadnárodné spoločnosti (ktoré sú známe daňovými únikmi) a predovšetkým Inflation Reduction Act – a v rámci neho program energetickej transformácie na solárne a veterné zdroje do desiatich rokov v hodnote 369 miliárd dolárov. Politický cieľ zachovania týchto plánov spočíva v ubezpečovaní robotníckej triedy v Amerike, že namiesto karhania za jej neschopnosť transformovať sa na novú znalostnú ekonomiku (ako to bolo za čias Clintona), pre ňu štát pripravuje dobre platené pozície v priemyselnom sektore. Trump napokon o tomto zámere hovoril často. Demokrati síce tiež, ale málo.

Podľa Sandersa je to chyba: „Opatrenia, ktoré sme urobili, boli nedostatočné. Málo ľudí vôbec zaregistruje a ešte menej si zapamätá, čo sme dosiahli”, hodnotí senátor neúspech americkej ľavice – degradovanej na aktivistický prívesok Demokratickej strany (predovšetkým pre sociálne siete). O slepej uličke, v ktorej sa ľavica ocitla, svedčia napokon aj dôvody neúspešnej Sandersovej kandidatúry z roku 2020.

Senátor z Vermontu vidí (pochopiteľne) za svojím neúspechom najmä nepriateľský postoj médií a stranícky aparát Demokratickej strany. Mohol však otvorene antikapitalistický kandidát očakávať nejaké sympatie či nebodaj férový prístup v momente, keď začal byť nepohodlným? Aj keď to zrejme nevysvetľuje všetko, množstvo pokusov o jeho diskreditáciu v posledných voľbách predsalen šokuje: Washington Post napríklad písal o snahe Ruska dopomôcť Sandersovi k víťazstvu v primárkach, pretože by ho Trump (kremeľský miláčik) s istotou porazil. Keď Sanders uspel v štáte Nevada, redaktor MSNBC prirovnal jeho víťazstvo ku „kapitulácii Francúzska v lete 1940”. Ďalší novinár zo CBS adresoval ľavicovo orientovanej členke Snemovne reprezentantov Alexandrii Ocasio-Cortezovej nasledovnú výčitku: „Ako môže žena s vašou farbou pleti podporovať starého bieleho muža a vidieť v ňom budúcnosť svojej strany?Wall Street Journal a NBC pripravili prieskum, ktorý mal odhaliť, že voliči si jednoznačne vyberú radšej lesbu pred štyridsiatkou ako – všimnite si ich argumentáciu – socialistického kandidáta po sedemdesiatpäťke, ktorý nedávno prekonal srdcový infarkt.

Keď sa k tomu pridalo, že Sanders – „ten aparátčik strany so svojou dačou” – vlastnil tri domy a že niektorí jeho stúpenci boli obvinení zo sexuálneho zneužívania, nebolo už ďaleko k finálnemu verdiktu: všetci demokrati sa musia spojiť, aby ho odstavili. Odohralo sa to za menej ako tri dni: kandidáti, ktorým sa podarilo získať milióny na kampaň a dosiahnuť povzbudivé výsledky, náhle odstúpili v prospech Joea Bidena. Barack Obama im mal vysvetliť, že ich politická budúcnosť závisí na ochote okamžite podporiť jeho bývalého viceprezidenta. Sanders konštatuje: „Establišment zasiahol”. Dostal červenú, rovnako ako štyri roky dozadu.2Pozri « Tir groupé contre Bernie Sanders » In: Le monde diplomatique, december 2016.

Je zaujímavé, že kandidatúru Donalda Trumpa neohrozila ani nevraživosť médií, ani republikánsky stranícky aparát. Stratégie výberu kandidátov sa zrejme riadia aj ďalšími faktormi, ktorých súčasťou je aj poškodzovanie americkej ľavice a podkopávanie jej sebavedomia.

Sanders tvrdí, že desiatky miliónov voličov – najmä mladých, chudobných a príslušníkov menšín – sa rozhodlo neísť k urnám, pretože politický systém pokladajú za neschopný priniesť zásadné a očakávané zmeny. Pre kandidáta ľavice to predstavovalo obrovský rezervoár hlasov, avšak pokus o „radikálnu” mobilizáciu v roku 2020 zlyhal. Vtedy takmer osemdesiatročný Sanders síce v primárkach získal podporu mladých ľudí, avšak staršie ročníky volili prevažne proti nemu.

Ak sa pozrieme na menšiny, Sanders mal podporu u hispánskych voličov, ale afroameričania volili skôr Bidena. Tím vermontského senátora nadbiehal aktivistom z hnutia Black Lives Matter a zdôrazňoval témy ako rasová spravodlivosť, čím chcel nadviazať na Bidenove dávnejšie spojenectvá s viacerými afroamerickými poslancami či starostami. Tí však opätovne vyjadrili podporu establišmentu Demokratickej strany – o to viac, že boli jeho súčasťou. Okrem toho mali jednu silnú kartu: podporu Baracka Obamu, ktorý je v černošskej komunite stále veľmi populárny a ktorý vymenoval Bidena za svojho viceprezidenta na osem rokov.

Kampaň ľavice sa od svojho začiatku nevedela vyhnúť jednému paradoxu. Z príncípu obviňovala sociálne siete (ktoré s rovnakým zápalom využívala) za radikalizáciu elektorátu, ale Trumpa (ako aj republikánov všeobecne) neustále vykresľovala v apokalyptických obrazoch: fašista, rasista, pučista, sexista, homofób, xenofób a pod. Jediným možným vyústením zvolenej taktiky bola mobilizácia všetkých Trumpových súperov za účelom jeho porážky. V tomto prípade sa viac vyplatilo zvoliť jedného najschopnejšieho a horlivého kandidáta, hoci mohol mať ďaleko od skutočného kritika kapitalizmu. Umiernený demokrat má vyššiu šancu (dokonca aj bez kampane) zjednotiť rôznorodé skupiny, ako sú ženy, rezidenti z bohatých predmestí (vrátane republikánov a centristov), študentskí aktivisti, afroamerickí či hispánski voliči. Tu sa ukázalo, že pritvrdenie v rétorike nemusí viesť len k vyššej účasti voličov, ale aj k ich zjednocovaniu.

Dôraz na emancipačné témy a politiku identít

Iný typ možnej koalície by mohol byť postavený na sociálno-populistickej platforme a jej cieľom by bolo zjednotenie Američanov bez ohľadu na ich pôvod, pohlavie či sexuálnu orientáciu. Takéto združenie (o ktoré sa usiloval aj Bernie Sanders) nevzniká spontánne, ale vyžaduje si každodennú politickú prácu. Báť sa či nenávidieť Trumpa stačí na to, aby ste volili demokratov. Podpora ľavicového kandidáta však ide ruka v ruke s dôslednejším aktivizmom – o to viac, že súčasná militantná frakcia veľmi nepreferuje témy federálneho dosahu, akými sú zvýšenie minimálnej mzdy, bezplatná zdravotná starostlivosť či obmedzenie voľného obchodu. V tábore dedičov Sandersovej politiky rastie popularita identitárnych tém a tém spojených so sociálno-občianskými hnutiami (problémy s políciou, transrodové identity, imigrácia, strelné zbrane a pod.), čo sťažuje získavanie voličov zvábených Trumpovými filipikami namierenými na elity. Príkladom je ich neochota okresať rozpočet pre policajné zložky, nakoľko sa aj niektoré afroamerické hnutia ako National Association for the Advancement of Colored People (NAACP) postavili proti3James Bickerton « Oakland NAACP blames “Defund the Police” for rampant crime in city » In: Newsweek, 28 júla 2023.. Zjednotenie vidieka a miest, vzdelaných a nevzdelaných, progresívcov a konzervatívcov tak nie je v súčasnosti veľmi pravdepodobné.

K zjednoteniu medzi ľavicovými aktivistami došlo na konci 60. rokov, v súvislosti s vojnou vo Vietname, keď našli spoločné prieniky radikálna mládež, stále väčšia časť intelektuálov, ako aj hnutie za občianske práva. Martin Luther King – hlavná postava tohto zjednotenia –  v apríli 1967, počas veľkého mítingu v New Yorku poukázal na to, že vojenská prítomnosť Spojených štátov v Indočíne stojí v ceste boju za sociálnu rovnosť: „Zatiaľ čo sa program boja proti chudobe zavádza veľmi zdržanlivo, opatrne a s požiadavkou okamžitého efektu,  na túto nedomyslenú vojnu sa utrácajú miliardy. Odvolávame sa na bezpečnosť, aby sme ospravedlnili naše zahraničné intervencie, pritom práve naše rozpadávajúce sa mestá prestávajú byť bezpečné. Vietnamské bomby vybuchujú u nás doma”. Súdiac, že v prípade vojny na Ukrajine nenesie Amerika ani vinu, ani zodpovednosť, väčšina progresívcov v nej odmieta hľadať historickú paralelu s Indočínou a od okamihu, kedy (hoci diskrétne) zahlasovali za navýšenie rozpočtu pre Pentagon, je pre nich ešte náročnejšie dištancovať sa od vládnucej moci.

Absencia ľavicového kandidáta v budúcoročných voľbách priviedla rešpektovaného afroamerického profesora filozofie Cornela Westa, aby sám kandidoval za stranu People’s Party. West obviňuje demokratov i republikánov, že „nechcú povedať pravdu o Wall Street, Ukrajine či technologických gigantoch”. Oživuje tak Sandersovu kritickú rétoriku voči politickej korupcii v USA – práve preto, aby pripomenul, že ľavica ešte žije.

Preložil Peter Žiak

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: