Horšia ako dystópia. V akej realite sme sa to ocitli?

Minimálne od druhej polovice 20. storočia nám dystopická literatúra ponúka desivé pohľady na nevídanú a nepredvídateľnú budúcnosť. Popri dnešnej realite však občas aj tie najsilnejšie dystopické príbehy blednú. Veď už pri pandémii vysvitlo, že najhoršia katastrofa neprichádza zvonku, ale zvnútra. Ľudia, ktorí sa odmietli dať zaočkovať a uverili bludom, ich šíria naďalej na vlne vlastnej hlúposti a cez megafón sociálnych sietí, čím prekonávajú mnohé, aj veľmi odvážne, predstavy zobrazené v dystopickom literárnom žánri. 

Nič nové sa vymyslieť nedá

Ľudská myseľ dokáže vytvoriť len to, čo si pamätá, čo sa už stalo – v dávnej alebo nedávnej minulosti jednotlivcovi alebo kolektívu. Pokiaľ ide o príbehy, dokážeme len rozmanitými spôsobmi spriadať materiál, ktorý už život vytvoril. Nie dystopické príbehy, ale práve realita nás môže poriadne zaskočiť. Iba to, čo sa nám skutočne stane, je naozaj nepredvídateľné a prekvapivé.

Kto chce napríklad vedieť, ako prebiehalo mučenie v stredoveku, môže si urobiť exkurziu do podzemia niektorého hradu, prípadne aj s výkladom. Podobné praktiky netreba vymýšľať, dnes mučiarne existujú na územiach Ukrajiny obsadených Ruskom, existovali v Asadovom režime v Sýrii a bohviekde ešte vo svete. O metódach, sofistikovanejších než v stredoveku alebo kedykoľvek v histórii, ale aj rovnako brutálnych, vypovedajú svedectvá preživších i stopy krvi na stenách priestorov, kde sa to dialo a stále deje. 

Katastrofické filmy či dystopické romány z ostatných desaťročí navodzovali atmosféru zmaru, ekologickej hrôzy, vykresľovali neobývateľný svet bez nádeje, poukazovali na problémy, ktoré môžu byť pre ľudstvo naozaj osudovými. To všetko sa môže kedykoľvek udiať a na mnohých miestach sveta sa to aj deje. Načo by dnes niekto písal dystopický román o teroristickom útoku Hamasu na Izrael alebo o tom, ako sa týmto teroristickým činom ospravedlňuje fakt, že izraelská vláda odmieta vpustiť humanitárnu pomoc na smrť vyhladovaným ľuďom, medzi ktorými je množstvo detí? Nie dystópiou, ale realitou sa stáva to, že dokonca aj súcit s trpiacimi niekedy vyvoláva v spoločnosti nebezpečne výbušné vášne voči súčasným aj potenciálne budúcim trpiacim. Hrôzu nemusia vyvolávať „len“ bojové polia či zbombardované mestá. Rozbušky sa odpaľujú aj cez nástražné výbušné systémy v našich srdciach a mysliach. 

Realita nás zastihla nepripravené*ých

Dystopická literatúra napriek hrozbám, ktoré popisuje, ponúka kompaktný a vnútorne logický obraz sveta, v lepšom prípade aj nejakú nádej alebo aspoň očistu. Minimálne v tom, že sme si knihu prečítali a uvažovali o nej. No napriek všetkým dystópiám, ktoré boli v 20. a 21. storočí napísané, nás realita zastihla nepripravené*ých na skutočnosť, ktorá sa nám práve odohráva pred očami. Každý deň niekde niekto prerazí staré dno, aby to nové bolo prerazené zajtra. 

Napríklad, je úplne jedno, že ľudia pred niekoľkými mesiacmi kričali dokonca už aj na námestiach, že pozor, ministerka Šimkovičová a jej vysokopostavený úradník Machala sa pri svojej ničiteľskej výprave zamerali na výtvarné artefakty preto, lebo práve tie sa dajú rýchlo speňažiť. Nič a nikto týmto dvom z ministerstva kultúry nezabránil v tom, aby neuniesli vzácnu Donatellovu bustu, ktorej osud zostal, mierne povedané, nejasný. 

Dotyčného úradníka chráni ministerka, o ktorej nevedno, či si uvedomuje, pod čo sa podpisuje a aké to pre ňu môže mať následky, no a ju zasa kryje premiér, ktorý veľmi dobre vie, pod čo sa podpisuje aj, aké to môže mať pre neho a ostatných následky. Zle sa na to pozerá. Realita opäť prekonala akýkoľvek literárny výkon. Veď kto by už len vymýšľal niečo také, že vysoký úradník v kapucni uchmatne dielo nevyčísliteľnej hodnoty a za sprievodu policajného komanda ho unesie na neznáme miesto, potom o celej akcii z pozície sily zakáže informovať, ale aj tak sa dozvieme, že dielo preniesli niekam, kde sa môže poškodiť. Treba ešte domýšľať, že ho našťastie nestihli previezť cez hranice? Alebo je to pritiahnuté za vlasy? Alebo nás skutočnosť zase prekvapí viac ako najbláznivejšie očakávania? 

Kto by už napísal poviedku, scenár či román o tom, že ministerka kultúry v zasadačke ministerstva zorganizovala prezentáciu salónu krásy a márnivo, a veru aj márne, sa tam aj sama skrášľovala? Ak by som si ako autorka v slabej chvíľke niečo také rozšafne vymyslela, na druhý deň by som sa určite scenzurovala.

Kto by načo vymýšľal, že minister životného prostredia zaštiťuje výruby lesov, deštrukciu národných parkov, strieľanie vzácnej zveri, že určuje vysoké kvóty na zabíjanie medveďov a vlkov a dokonca ponúka medvedie mäso do predaja. A že bude podporovať výstavbu developerských projektov na doposiaľ chránenom území.

Nehovoriac o tom, že tieto obskúrne postavičky riadia svoje rezorty bez toho, že by vyhrali nejaké voľby. Len sa im podarilo usídliť sa na galérke SNS a dostať sa cez ňu do parlamentu, z ktorého ich však pre jeho plynulejší chod bolo treba odpratať. No a kde sa už môžu lepšie vynímať ako vo vláde? 

Takú ničivú smršť sme nevideli ani za Mečiara

Keď som videla prezidentku Čaputovú na preberaní národnej filmovej ceny Slnko v sieti za dokumentárny film Prezidentka, stiahlo mi žalúdok a stislo srdce. V tom čase už bolo množstvo najkompetentnejších osobností z oblasti kultúry a ochrany životného prostredia beznádejne vykopnutých z pozícií, na ktorých si roky a desaťročia robili dobre svoju prácu. Mladí aj starší bez možnosti pokračovať v tom, čo vedia robiť, čo ich baví a vôbec ich to nikdy lukratívne neživilo. Nech už to voči prezidentke vyznie akokoľvek nespravodlivo, vybavilo sa mi v mysli, ako prezident Kiska odmietol po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vymenovať za ministra Jozefa Ráža ml. Iste, bol v celkom inej situácii, vláda sa rekonštruovala, nebolo po voľbách, mal v rukách iné karty, ale aj tak. Prezidentka Čaputová odmietla vymenovať za ministra Rudolfa Huliaka, no vymenovala Martinu Šimkovičovú a Tomáša Tarabu. Dnes, keď už máme pred očami viac než dystopickú devastáciu životného prostredia a kultúry, sa na to ťažko spomína, lebo takú ničivú smršť sme nevideli ani za Mečiara. A to prezident Kiska odmietol určite nie bez dôvodu vymenovať za ministra práve toho Jozefa Ráža, ktorý v spoločnosti vyššie menovaných pôsobí ako etalón kompetentnosti. Lebo aj keď mosty padajú, cesty sa prepadávajú a vlaky občas horia, on osobne zatiaľ ešte neposiela buldozéry, aby tie cesty ničili, ani nedal podmínovať žiadnu železnicu či diaľnicu. Pretože to je presne to, čo Taraba a Šimkovičová v kultúre a životnom prostredí robia. 

Prezident v paláci zatiaľ venčí robotického psa

No a toto všetko, či už dystopické, alebo nie, zastrešuje pred vyše rokom zvolený prezident. Jeho jazda k barberovi s húkačkami sprevádzaná policajným kordónom vyvolala v ľuďoch paniku, že horí najväčšia mestská časť. Jeho odchod z baru v sprievode trojčlennej ochranky v jeden obyčajný piatoček vyvoláva úsmev na tvári, veď aj on je len človek. V paláci venčí robotického psa, ktorého zaobstaral ako hračku svojmu živému psovi. 

Ostatné si doplňte podľa vlastnej schopnosti pamätať si včerajšie a predvčerajšie dno, dnes prerazené tým či oným politikom alebo političkou: cesty do Moskvy; zlatá vaňa vo Vietname; vyhrážky českému europoslancovi, ktorý prišiel ako člen komisie EÚ vyšetrovať podvody s eurofondami – čo koaličná garnitúra vysvetľuje svojmu voličstvu ako spiknutie opozície s Bruselom –; prázdne penzióny postavené za eurofondy ako symboly krajiny, ktorá sa prepadla, ani sama nevie kam. Zaklincuje to europoslankyňa Beňová, ktorá pred pár rokmi na smeráckom mítingu nezapočula nadávky adresované prezidentke Čaputovej, hoci jej ich vykrikovali priamo do ucha, ale zato sa teraz, aj keď desaťročia žije z bruselského platu, postavila vedľa krajne pravicových voľných radikálov a zaštítila ich nenávistné reči voči EÚ svojou okrášlenou prítomnosťou.

Kedysi sa na takéto hovorilo: „A čo pojedli bláznivé huby?“ Možno áno, v správach nedávali, ako a kedy ich jedli, ale ak by ich naozaj konzumovali, nevyzeralo by to inak. Že nimi úspešne kŕmia svoje voličstvo, je zjavné z prieskumov. Možno tie huby majú podobu ruskej vplyvovej operácie, ktorá na našom území frčí evidentne dlho, intenzívne a zjavne až hrozivo úspešne. A opozícia sa zatiaľ občas motká v čudnej štvorylke, akoby výpary z tých húb aj ju tak trochu omámili. 

Salto mortale bez potlesku

A potom tu, našťastie, ešte máme ľudí, ktorí kričia, búšia, dokonca aj spievajú, nie sú ticho, búria sa a nenechajú si nahovoriť bludy nijakého druhu. Pomáhajú nám tak žiť spolu navzájom, aby sme z toho celého ešte neboli na uterák. Nemajú to zaplatené, naopak, podávajú na nich za to trestné oznámenia, vyhadzujú ich z práce. A oni aj ony nás aj tak vedú von z dystópie šmrncnutej poklesnutou zábavou pivnej Viedne 30. rokov a ruského kolesa roztočeného kdesi na zablatenej lúke plnej opojených ľudí. Nádej je v ľuďoch, v ženách a mužoch, ktorí to nevzdávajú, a v ich deťoch, ktoré vychovávajú po svojom. Lebo cez rodiny sa prenášajú nielen praktiky ŠtB a fašistických úderiek, ale aj demokratické zmýšľanie a konanie. 

Literárne dystópie v sebe nesú hrôzu práve preto, že sú také konzistentné, vnútorne držia pospolu, ale v tom spočíva aj nádej, pretože v skutočnom živote nikdy nie je nič také nepriepustné. Realita, aj keď nevábna, je zároveň aj nevypočítateľná. A nikdy nie je definitívne uchopená tými, ktorí nám ju krivia pred očami. Oni napokon, tak ako všetci, len držia štafetový kolík a raz ho budú musieť podať ďalej. Režimy a vlády občas padajú aj celkom nepredvídateľne. Možno nie v dystópii, ale v skutočnom živote určite. 

Zostáva teda len dúfať, že tá malá, údajne kresťanská, strana sa nám v blízkej budúcnosti nepostará o to, aby sa naše obzory zatiahli načierno a zlovestná dystópia sa skrížila s temnou realitou. Mali by sa mať na pozore, lebo v dystópii sa také nemusí vyskytovať, ale v živote existuje čosi ako samočistiaci mechanizmus a salto mortale sa nie vždy končí potleskom. Naozaj nejde o fazuľky, dokonca ani o počet pohlaví alebo rodov, v čom mali títo chlapci a dievčatá vždy poriadny hokej. Ak svojou akože svätou akože dobrotou urobia nešťastnými množstvo ľudí, mali by sa mať na pozore. Svätý Peter už na nich čaká. A ako vieme z Písma, to bol teda sakramentsky tvrdohlavý chlapík.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka