Ma Thida: V Mjanmarsku môžete skončiť vo väzení za jeden lajk

Ma Thida je mjanmarská spisovateľka, lekárka, aktivistka za ľudské práva a bývalá väzenkyňa svedomia. V Mjanmarsku je známa ako popredná intelektuálka, ktorej knihy sa zaoberajú politickou situáciou v krajine. Pôsobila aj ako chirurgička v Muslim Free Hospital, ktorá poskytuje bezplatné služby chudobným. V rozhovore hovorí o svojom pobyte vo väzení, o súčasnej situácii v Mjanmarsku aj o úlohe a živote spisovateľky v exile. Tento týždeň sa predstaví na festivale Mesiac autorského čítania v Bratislave, Trenčíne a Ostrave.

V akej politickej atmosfére ste vyrastali? Akým spôsobom ovplyvnila vaše rozhodnutie stať sa lekárkou a neskôr spisovateľkou?

V roku 1962, štyri roky predtým, než som sa narodila, sa v krajine uskutočnil štátny prevrat. V tom istom roku zaviedol štát mimoriadne tvrdú cenzúru, a odvtedy sme veľmi izolovaná spoločnosť. Žili sme pod socialistickým režimom, ktorý, samozrejme, nebol skutočný socializmus, ale taká jeho barmská verzia. Fakticky išlo o vojenskú diktatúru. A neovplyvňovala nás len prísna cenzúra, ale aj tvrdá propaganda. Nevedeli sme, čo sa deje za hranicami našej krajiny.

Čomu sa v tej dobe venovali vaši rodičia?

Môj otec, veľmi úprimný, poctivý človek, je účtovník a vždy bol nesmierne hrdý na poctivosť tohto remesla. Moja mama bola učiteľka. Mala som šťastie, pretože vďaka takým rodičom som vyrastala v intelektuálnom prostredí. Mňa i súrodencov vychovávali v slobode, hoci v spoločnosti bola sloboda obmedzená. Lásku ku knihám som zdedila po dedkovi z maminej strany, ktorý bol vášnivým čitateľom. Čítanie ma následne priviedlo k politike.

Ako ste sa v časoch cenzúry dostávali k dielam, ktoré vám rozširovali obzory?

Môj dedko mal nespočet kníh, ktoré vyšli ešte pred štátnym prevratom a z nich som sa veľa dozvedela aj o dejinách svojej vlasti. Navyše, môj otec i dedko počúvali rozhlasovú stanicu BBC a hoci som bola malá a, samozrejme, nerozumela všetkému, čo vysielali, mnohé som z toho pochytila.

Otec pracoval v štátnej správe, keďže súkromné podnikanie vtedy neexistovalo. Nakoľko bol poctivý a nebral žiadne úplatky, žilo sa nám veľmi ťažko. Aj preto som sa rýchlo naučila súcitiť s ľuďmi prežívajúcimi v náročných podmienkach a v chudobe. Okrem toho, ani jeden z  rodičov nepatril k etnickej väčšine – otec je spolovice Číňan, spolovice príslušník menšiny Shan, mama zasa napoly Číňanka, napoly príslušníčka menšiny Mon. Toto všetko mi pomohlo lepšie porozumieť politickej situácii v  krajine.

Kedy ste sa začali politicky aktivizovať?

V roku 1988, v poslednom ročníku štúdia medicíny. Vtedy vzniklo demokratické hnutie, konalo sa množstvo študentských protestov a ja som na vlastné oči videla, ako proti nim socialistická vláda zasahuje. Nemohla som sa nečinne prizerať. V tom čase som už bola známa ako autorka poviedok, k písaniu som sa dostala v šestnástich rokoch. Aun Schan Su Ťij práve začala organizovať Národnú ligu za demokraciu a ja som sa zapájala do rôznych protestných aktivít, možno až príliš (smiech). Ani nie tak kvôli nej, ako kvôli mnohým redaktorom a spisovateľom, ktorí sa taktiež stali jej súčasťou a nesmierne som si ich vážila. V rokoch 1988 a 1989 som sa angažovala najmä v kampani v rôznych častiach krajiny. V aktivizme som pokračovala aj po tom, čo Aun Schan Su Ťij skončila v domácom väzení. V roku 1990 vyhlásili predstavitelia vojenskej diktatúry voľby – dúfali sme, že dôjde k demokratickej zmene, no výsledkom volieb malo byť napokon len zvolenie ústavného výboru, ktorý mal vypracovať návrh novej ústavy. Vo voľbách zvíťazila s veľkým náskokom Národná liga za demokraciu, lenže vojenská junta odmietla uznať volebné výsledky. Mnohé naše aktivity následne prebiehali v undergroundovom hnutí.

Čo si mám pod tým predstaviť?

V prvom rade sme sa snažili získať a šíriť pravdivé informácie. Ja som sa pokúšala zistiť, čo sa deje za našimi hranicami a informovať o tom našich poslancov. Ani oni sa totiž nevedeli dostať k takým správam. Prostredníctvom týchto poznatkov sme sa učili, čo je to demokracia a ako má fungovať. Takisto sme sa usilovali sprístupňovať aj literárne diela, ktoré sa kvôli cenzúre nesmeli publikovať. To všetko však len na cyklostyle, oficiálne tlačiarne by nám nič nevytlačili. Obdivovali sme české exilové nakladateľstvo ‘68 publishers, lenže takýto spôsob vydávania diel bol pre nás nerealizovateľný. Nemali sme totiž takú silnú barmskú diaspóru. Žili sme v skutočnej izolácii, získať pas nebolo jednoduché.

Získavali sme teda informácie pre opozíciu, vrátane správ o politických väzňoch – v tej dobe ich bolo štyri až šesť tisíc. Pokúšala som sa tajne posúvať dianie z vonkajšieho sveta do väzenia, a naopak, správy o väzňoch prepašovať za hranice krajiny, zahraničným korešpondentom a diplomatom.

Ako dlho sa vám to darilo?

Do roku 1993, keď ma zatkli. Dovtedy som však ešte pracovala aj ako lekárka. V roku 1990 vláda opäť povolila štúdium, avšak len poslucháčom v posledných ročníkoch. Dokončila som teda školu, urobila si prax a tri roky pôsobila ako lekárka-dobrovoľníčka v Slobodnej moslimskej nemocnici. Tam som sa naučila chirurgii, z ktorej síce nemám diplom, no naučila som sa ju v praxi. Vláda v tom čase vedela, že existuje nejaká lekárka a nejaká spisovateľka, ktoré pomáhajú disidentskému hnutiu, no až v roku 1993 prišla na to, že je to jedna a tá istá osoba: ja (smiech). Dostavili sa ku mne domov, zatkli ma a odsúdili na dvadsať rokov odňatia slobody.

Koľko času ste strávili vo väzení?

Päť rokov, šesť mesiacov a šesť dní.

Skúšali ste tam niečo napísať? Bolo vôbec možné tvoriť v takých podmienkach?

Nie, mali sme zakázané aj čítať. No pokúšala som sa prepašovať nejaké knihy, papier a tuhy do pera, takže sa mi podarilo vytvoriť niekoľko básní a poviedok. Bolo to ťažké, pretože ma vnímali ako zlú väzenkyňu.

Prečo?

Organizácia PEN International disponuje inštitútom tzv. čestného členstva. Keď v roku 1990 zatkli niekoľkých redaktorov a básnikov a odsúdili ich na sedem rokov väzenia, niektoré národné PEN organizácie ich vyhlásili za svojich čestných členov. Vtedy som sa dozvedela, čo je PEN a aké má možnosti čo sa týka ochrany spisovateľov. Keď som sa sama dostala za mreže, veľmi mi pomohlo, že som sa tiež stala jej čestnou členkou.

Takže vás vnímali ako istým spôsobom elitnú väzenkyňu, ktorej osudy si všíma aj medzinárodná komunita.

Presne tak. A ja som sa zatiaľ vo väzení snažila ďalej vzdelávať a tajne získavať časopisy o medzinárodnej politike. Popritom som sa veľa meditovala, aby som si zdokonaľovala pozornosť a koncentráciu. No napriek tomu som tam zažila veľa utrpenia, predovšetkým som v tých nehostinných podmienkach ochorela na tuberkulózu.

Vrátim sa ešte k úlohe medzinárodnej komunity v prípade vášho uväznenia. Spomenuli ste čestné členstvo v PEN klube. Vyvíjajú medzinárodné spoločenstvá aj iné aktivity?

PEN ale i Amnesty International zorganizovali listové kampane na moju podporu. Nedokážem si ani len predstaviť, koľko listov muselo prísť na ministerstvo zahraničných vecí, nikdy mi ich, samozrejme, neukázali. Viem však, že išlo o také množstvo, až museli zamestnať človeka, ktorého jedinou úlohou bolo tieto listy na moju podporu evidovať (smiech). Myslím si, že kampane mali vplyv nielen na moje prepustenie, ale svet vďaka nim aspoň trochu videl, čo sa u nás deje. Navyše mi pomohli aj z psychologického hľadiska. Pocit, že sa toľko ľudí zaujíma o náš boj, bol pre mňa veľmi, veľmi dôležitý.

Keď vás prepustili z väzenia, vedeli ste, že o tom jedného dňa napíšete?

Budem úprimná: po vynesení rozsudku som bola istým spôsobom aj šťastná, že budem môcť napísať svoje vlastné väzenské memoáre. Čítala som mnoho podobných pamätí, nielen z Mjanmarska, ale napríklad aj slávne dielo Juliusa Fučíka. Preto som si vo väzbe dôkladne všímala každý detail, aby som si ho dokonale zapamätala, keď sa k nemu raz vrátim. Snažila som sa uložiť si do pamäte všetky dôležité dátumy a udalosti, pretože som si ich nemohla zapísať.

Kedy ste sa pustili do Väzenkyne svedomia?

Trvalo mi to dekádu. Prepustili ma v roku 1999. Usilovala som sa získať pas, chcela som pokračovať v lekárskom vzdelávaní v zahraničí. Vydali mi ho však až o päť rokov – po tom, čo som externe absolvovala postgraduálne štúdium medicíny na University of London a pozvali ma na prevzatie diplomu. Následne som veľa cestovala. Čo sa týka písania memoárov, neustále som váhala. Hoci ma k tomu mnohí prehovárali, publikovať niečo také bolo naďalej nebezpečné. Nechcela som, aby ma znovu zatkli, stále som bola v podmienke. V roku 2008 som získala spisovateľské štipendium na Brown University v Spojených štátoch, o rok nato štipendium na Radcliffovom inštitúte na Harvardovej univerzite. Až na Harvarde som mala dosť času a slobody, aby som sa do knihy pustila. V priebehu niekoľkých mesiacov bola hotová.

Väzenkyňa svedomia vyšla potom v Mjanmarsku?

Najskôr som si myslela, že tam nevyjde a snažila sa zabezpečiť jej vydanie v angličtine. Bolo však nesmierne náročné nájsť dobrú prekladateľku, ja sama som si na to netrúfala. Našťastie, v mojej domovine nastal v tej dobe istý odmäk v cenzúre, takže kniha nakoniec primárne vyšla v mojom rodnom jazyku.

Ako na ňu čitatelia reagovali?

Neuveriteľne! Prvý náklad sa vypredal za dva týždne. Šokovalo ma to! Ako spisovateľku ma ľudia príliš nepoznali, bola som známa skôr ako politická aktivistka, keďže počas pobytu vo väzení všetky moje predchádzajúce diela zakázali. Memoáre sa odvtedy dočkali už niekoľkých vydaní. Stali sa akousi učebnicou pre politických väzňov, najmä po poslednom vojenskom prevrate. Mladí aktivisti a aktivistky, bojujúci proti súčasnému režimu, považujú Väzenkyňu svedomia za návod, ako zostať vo väzbe odolný a vytrvalý.

Komunikujete s týmito mladými ľuďmi?

Pravdaže. Ešte pred prevratom som udržiavala častý kontakt so študentskými odbormi, radila im v otázkach slobody prejavu. Mnohých študentov, ktorých som vtedy spoznala, krátko po prevrate uväznili. Bolo to ešte pred ozbrojenou revolúciou, takže ich odsúdili len na dva roky. Keď sa v roku 2023 dostali na slobodu, znovu ma vyhľadali a rozprávali o tom, ako im a ďalším politickým väzňom moja kniha za mrežami pomáhala.

Aké sú dnes v krajine podmienky pre spisovateľov a spisovateľky a celkovo pre vydávanie kníh a časopisov?

Hrozné. V roku 2023 vláda zbombardovala jednu strednú školu. Zomrelo pri tom dvadsaťdva osôb vrátane osemročných detí a viac než päťdesiat utrpelo vážne zranenia. Vláda tento útok, samozrejme, poprela. Takýchto bombardovaní sa už udialo viacero, často sú zamerané na školy, kliniky, náboženské centrá. Jeden zo známych novinárov býval vo štvrti, kde zbombardovali školu. Po tom, čo videl obete tohto útoku zmenil si profilovú fotku na sociálnej sieti na čiernu. Nič viac, len si bez slova zmenil profilovku. Hneď nato ho zatkli. Preto sa dnes mnohí boja čokoľvek povedať, vláda kontroluje aj komentáre na sociálnych sieťach. Slobodu vás môže stáť hoc i „nevhodný“ emotikon, ak napríklad informáciu o zabíjaní civilistov ohodnotíte smutným smajlíkom alebo pridáte lajk na správu kritickú k vládnucej junte. Do niekoľkých hodín vám zaklopú na dvere a skončíte za mrežami.

Ako sú na tom nezávislé médiá?

Hneď po prevrate prišli mnohé médiá o licenciu – minimálne trinásť denníkov, týždenníkov a mesačníkov. Ak chcú novinári slobodne pokračovať vo svojej profesii, musia opustiť krajinu. Mnohí tak už urobili a píšu zo zahraničia na internetové platformy. Nezávislé médiá v krajine v podstate neexistujú

Kedy ste opustili Mjanmarsko?

V apríli 2021. Prevrat sa udial vo februári, takže ešte dva mesiace po tom som v krajine zostala. Nemyslela som si, že zostanem natrvalo v exile, chcela som iba na nejaký čas odísť, nakoľko zostať bolo pre mňa príliš nebezpečné. Dokonca nám na ulici kontrolovali telefóny, či v nich nenájdu nevyhovujúci obsah. V tom čase som používala záložný telefón aj záložný notebook – keď som musela ísť von, brala som si tieto „čisté“ prístroje. Takisto som sa dohodla so sestrou, aby v prípade, že nám niekto zaklope na dvere, môj pracovný laptop skryla a nahradila ho záložným, čistým počítačom. Uvedomila som si, že pokiaľ chcem tvoriť, musím krajinu opustiť.

Kam ste zamierili?

Najprv som odcestovala do Prahy. Už predtým som získala Cenu Václava Havla, takže som mala dobré vzťahy so Spoločnosťou Franza Kafku. Práve odtiaľ mi prišlo aj pozvanie. V Prahe som strávila tri mesiace. Chcela som sa potom vrátiť, no veľa ľudí ma odhováralo, nech si to rozmyslím, inak ma tam zatknú. Odišla som teda na univerzitu v Yale, kde mi udelili ročné štipendium. Neskôr som dostala rezidenciu aj v Nemecku. Po roku v Berlíne mi však mjanmarské veľvyslanectvo v Nemecku odmietlo obnoviť pas. A tak sa zo mňa stala emigrantka. S pasom by som sa vrátila aspoň do Ázie, bližšie k môjmu domovu.

Máte pocit, že medzinárodná komunita, medzinárodné literárne či ľudskoprávne organizácie, vyvíjajú v otázke Mjanmarska dostatočné úsilie?

Absolútne nie. Väčšina ľudí toho o Mjanmarsku ani veľa nevie. Máme za sebou sériu prevratov, a ľudia si ich zamieňajú. Nesledujú, čo sa deje.

Aké zdroje informácií by ste poradili čitateľom na Slovensku a v Česku, ktorí si prečítajú tento rozhovor?

Existuje viacero webových stránok a podcastov, ktoré sa oplatí navštevovať. Myanmar now, Irrawady, Mizzima, Mohingamatters či Insightmyanmar. Všetky tieto médiá fungujú zo zahraničia. Takisto odporúčam zapnúť si na Google upozornenia týkajúce sa Mjanmarska.

Publikujete v týchto médiách i vy?

Mojím základným informačným kanálom je v tejto chvíli facebook, kde ma ľudia sledujú a píšem tam aj po anglicky. Prednedávnom som zároveň vydala knihu A-Maze: Boj o demokraciu (2011 – 2023), v ktorej sa snažím opísať politickú situáciu v krajine za posledné desaťročie. Je to veľmi hrubá kniha (smiech).

A na čom pracujete teraz?

Je toho viac. Napríklad novela v barmčine o hlavnom meste Mjanmarska, ktorým bol do roku 2005 Rangún, no po štátnom prevrate junta vyhlásila za hlavné mesto Nay Pyi Taw. Ide o mesto postavené na zelenej lúke, uprostred ničoho. Megalomanský projekt, no aj tak sa v ňom odohráva veľa príbehov. Hlavným hrdinom mojej novely je práve Nay Pyi Taw. Zrejme ste zachytili, že Mjanmarsko prednedávnom zasiahlo silné zemetrasenie, a postihlo aj toto mesto. Keďže je nové, od základu vybudované juntou, a to veľmi nekvalitne, otrasy výrazne poškodili až 80 percent infraštruktúry – oveľa viac než tomu bolo v prípade starých, tradičných miest. V tom sa ukazuje rozsah korupcie, ktorá stála pri výstavbe Nay Pyi Taw. Preto chcem, aby kniha vyšla aj v angličtine, nech sa o koncepte a problémoch tohto mesta dozvedia i ľudia za hranicami.

Popri novele sa venujem aj prekladu zbierky esejí o Číne. Vplyv Číny na našu krajinu a politiku je totiž enormný. Podporuje obe strany konfliktu – ozbrojenú revolúciu aj vládnucu juntu. Nechcú však, aby opozícia v krajine vyhrala, nakoľko by nastolila demokraciu, a to Číne, ktorá chce ovládať miestne prírodne zdroje, nevyhovuje. Eseje výborne zachytávajú tiež to, ako je čínsky ľud utláčaný svojou vládou.

Je dnes v Mjanmarsku vôbec možné zakúpiť si vaše diela?

Záleží od kníhkupca. Keďže píšem množstvo kritických článkov, ľudia ma poznajú ako slávnu disidentku a mnohí sa neodvážia predávať moje knihy. Niektoré staršie diela zoženiete, ale je to náročné.

Situácia v Mjanmarsku, ktorú popisujete, znie veľmi bezútešne. Čo môže spisovateľka v exile urobiť pre svoju krajinu? Aká je úloha intelektuálov v tomto zápase?

Ja mám celkom šťastie, pretože som získala štipendium, no viacerí mjanmarskí spisovatelia, ktorí ušli a žijú v exile, musia pracovať, aby prežili a na tvorbu im nezostáva čas. Niektorí odišli do Spojených štátoch a kvôli Trumpovi sa boja ozvať a byť politicky aktívni. Preto sa snažím toľko písať. Cítim totiž, že iní to privilégium nemajú. Takmer každý druhý deň publikujem nejaký článok.

Vidíte pre Mjanmarsko nejakú nádej? Čo by sa muselo stať, aby sa situácia v krajine zmenila?

Predovšetkým by sa mal skončiť vplyv Číny na našu krajinu. Medzinárodná komunita by si mala uvedomiť, že pokiaľ prežije režim vojenskej junty, občania nemajú žiadnu budúcnosť. Junta síce vyhlásila voľby, no podľa nového volebného zákona nemá žiadna opozičná strana šancu ani vzniknúť. Ak toto bude medzinárodná komunita rešpektovať, sme bez nádeje. Takisto by mala vyvíjať väčší tlak, najmä prostredníctvom sankcií, a to predovšetkým na letecké palivo. To je kľúčové, pretože ozbrojené revolučné zložky pozemný boj vyhrávajú. Jedinou odpoveďou junty je letecké bombardovanie, a to by bez paliva robiť nemohli. A, samozrejme, malo by platiť embargo na predaj zbraní vojenskému režimu. Dnes im ich predáva Rusko, Čína a ďalšie krajiny. Je mnoho spôsobov, ako môže medzinárodná komunita pomôcť, len s tým musí začať.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko