Meral Şimşek: Ak vás majú čitatelia pochopiť, musia precítiť vašu bolesť

S Meral Şimşek som sa stretol v Berlíne, v malej, zapľuvanej kaviarni v Kreuzbergu, ktorú vybrala. Rozhovor tlmočil do angličtiny jej syn Umut. Obaja fajčili jednu od druhej a ja som v ten slnečný jarný deň, obklopený cigaretovým dymom, počúval o útrapách tejto výnimočnej autorky, jej rodiny a celého kurdského ľudu.

Ako politická situácia Kurdov ovplyvnila vaše dospievanie a  rozhodnutie stať sa spisovateľkou? Vyrastali ste v rodine, ktorá sa politikou zaoberala?

Narodila som sa do rodiny, kde bola politika súčasťou nášho každodenného života. Videli sme, ako sú Kurdovia utláčaní, ako mnohých z nich mučili. Moji súrodenci sa zapojili do odboja, viedli politické diskusie, a časom ma inšpirovali zaujímať sa o tieto otázky. Keď som dovŕšila trinásť rokov, zatkli ma a podrobili veľmi krutému vyšetrovaniu. To ma však ešte viac motivovalo stať sa aktívnou účastníčkou kurdského odporu.

Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Bola som členkou viacerých mládežníckych socialistických organizácií, ktoré organizovali rôzne formy odporu.

Kedy ste si uvedomili, že súčasťou tohto odporu by vo vašom prípade mohlo byť písanie?

Začala som písať po zapojení sa do hnutia odporu. Moji súrodenci sa ocitli vo väzení a ja som im posielala listy. Nakoľko prechádzali policajnou cenzúrou, zamieňala som významy slov, vytvárala akési slovné hračky, aby ich polícia nepochopila. Z týchto kreatívnych hier sa napokon vyvinul svojský literárny štýl.

Kedy ste sa rozhodli tieto literárne pokusy vo forme listov posunúť k dielam, ktoré by ste chceli publikovať?

Túžila som publikovať už ako dvadsaťročná, ale kvôli cenzúre to nebolo možné. V textoch som sa chcela vysporiadať predovšetkým s traumou, ktorú som si so sebou niesla, odkedy ma v šestnástich rokoch zatkli, mučili a znásilnili. Aby som to však mohla preniesť na papier, musela som sa s tým najskôr ľudsky vyrovnať.

V jednom rozhovore spomínate, že otázka utláčania Kurdov býva často nepochopená, keď sa tvrdí, že problémy nastali až v roku 2016 s príchodom Recepa Tayyipa Erdoğana. Poukazujete na to, že utláčanie Kurdov prebiehalo už dávno predtým. Čo Erdoğanov nástup k moci a jeho politika znamenali pre Kurdov a pre vás osobne? Zhoršila sa ich situácia v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi?

Útlak Kurdov začal, keď pred sto rokmi vznikol turecký štát. Odvtedy boli vystavení mnohým útrapám, okrem iného sa stali obeťami genocídy. Jediný rozdiel medzi Erdoğanom a predchádzajúcimi režimami je ten, že tie minulé sa snažili genocídu pred zvyškom sveta utajiť, zatiaľ čo Erdoğan to robí otvorene. Nič sa však nemení na tom, že práva Kurdov sú neustále systematicky potláčané a Kurdi nemajú žiaden hlas.

V roku 2021 ste sa rozhodli Turecko opustiť a pokúsili sa dostať do Grécka. Prečo ste sa odhodlali pre exil práve v tom čase?

Po všetkom, čo som dovtedy prežila – zavraždenie súrodencov, znásilnenie, rozbitie rodiny – som si uvedomila, že ak chcem šíriť svojimi textami povedomie o utrpení Kurdov, nebudem to môcť robiť v Turecku. Pretože ak zomriem, ľudia sa o tejto prebiehajúcej tragédii kurdského ľudu nedozvedia.

Váš útek do Grécka sa však nepodaril. Môžete nám priblížiť, čo sa vlastne stalo?

Prekročiť hranice bolo pomerne ľahké, na lodi som sa dostala do Grécka. V jednej gréckej dedine ma zastavili hraniční policajti, správali sa ku mne slušne. Keď však obdržali správu, s kým majú do činenia, ktorú im podľa mňa poskytla tajná služba spolupracujúca s Tureckom, ich prístup voči mne sa zmenil. Začali ma biť. Potom prišli ďalší, zamaskovaní policajti či tajní agenti, a tí ma opäť zbili. Desať hodín som nedostala vodu ani jedlo. Nahú ma prehľadali, vrátane invazívneho prehľadávania intímnych partií. Nakoniec ma zobrali na loď, uprostred jazera hodili do vody a nechali sa utopiť.

Ako ste sa dokázali zachrániť?

To si celkom presne nepamätám, bola som v šoku. Snažila som sa zachrániť si život a nejako sa mi podarilo doplávať na breh. Uvedomila som si, kde som, až keď som zbadala tureckých vojakov. Poslali ma do väznice v Edirne, kde som strávila sedem dní, kým som sa dostala pred súd. Prepustili ma, no musela som sa trikrát týždenne hlásiť na policajnej stanici. V septembri  2022 ma súd v Ipsale uznal vinnou z „vstupu do zakázanej vojenskej zóny“ a odsúdil na jeden rok a osem mesiacov väzenia.

Potom ste sa dostali do Nemecka.

O moje prepustenie sa postarali ľudia z organizácie PEN a z nemeckého ministerstva kultúry. Zabezpečili pre mňa aj ubytovanie v Berlíne a dnes máme so synom povolenie na trvalý pobyt v Nemecku. Musíme si ho len obnoviť.

Čo pre vás znamená byť spisovateľkou v cudzej krajine?

Ja som nikdy vlastnú krajinu nemala (smiech), takže v tomto ohľade to nie je až taký rozdiel.

Lenže teraz je to navyše krajina hovoriaca iným jazykom.

Tento nový jazyk sa učím. Nového je tu však pre mňa omnoho viac: ľudia, vône, nové farby, nové jedlá. Aj počasie je tu odlišné, také chladné. Niekedy som z toho úplne paralyzovaná, ako keď sa človek ocitne v dopravnej nehode. Ležím a nedokážem sa pohnúť. Najťažšie sa vyrovnávam s tým, že s Kurdmi či Turkami viem diskutovať o politike celé dni, no v nemčine zostávam potichu a pripadám si prázdno.

Spisovateľka neraz čerpá z toho, čo okolo seba počuje. Nemecký jazyk zatiaľ neovládate. Vnímate to z hľadiska vašej tvorby ako nevýhodu?

Keď som bola malá, hovorila som iba po kurdsky, turečtinu nám neskôr vnútila turecká vláda. Osvojenie si tohto jazyka bolo takisto náročné. Vtedy som sa naučila všímať si gestá a chápať činy ľudí aj bez toho, aby som rozumela ich jazyku. Naučila som sa čítať body language. To dokážem aj dnes, no neviem ľuďom adekvátne odpovedať. V tom je vidieť, ako sa môžu fašistické vlády pokúsiť vziať vám jazyk, no nikdy vám nevezmú všetky formy komunikácie, ako napríklad tú neverbálnu. Svoju schopnosť čítať body language beriem ako dar od fašistického režimu.

Vaša poviedka Arzela vyšla v zbierke Kurdistan +100, zahŕňajúcej texty ďalších dvanástich súčasných kurdských autorov a autoriek. Myslíte si, že sa prekladá a publikuje dostatok diel kurdskej literatúry?

Kurdská spoločnosť sa dlho dostatočne nevenovala literatúre, pretože musela svoje sily venovať inej, naliehavejšej forme odboja. Keď ľudia myslia na Kurdov, zväčša si predstavia ich politický boj, nie literárnu tvorbu. Aj to je dôvod, prečo existuje tak málo súčasnej kurdskej literatúry a iba niekoľko spisovateľov sa dočkalo prekladu svojich kníh do iných svetových jazykov. Dnes však už mnohí z nás môžu písať slobodne. Chceme túto slobodu využiť a písať čo najviac. Problémom je však tiež to, že ak aj vyjde nejaký preklad, ľudí väčšinou zaujíma iba politický aspekt našich textov, nie ten literárny.

V Arzele ponúkate čitateľom alternatívny svet, v ktorom vznikne samostatný Kurdistan. Ide však o veľmi temné dielo, kde sa tento sen napokon politicky zrúti. Nelákalo vás opísať optimistickejší scenár?

Aby ľudia niečo pochopili, musia tomu uveriť. Musia precítiť vašu bolesť. Iba vtedy sú schopní empatie. Ak im mám dať nádej, najskôr musia porozumieť bolesti. A v Kurdistane sa udialo mnoho bolestivého, oveľa viac, než dokážem napísať. Poviedku Arzela som ukončila tak, že som nechala všetky postavy zomrieť. Upozorňujem tým na to, že musíme držať spolu, inak čaká rovnaký osud aj nás.

Tento text teda nekončí nádejne, cítite však vy nádej pre Kurdov a Kurdistan?

Samozrejme!

A kde v týchto náročných časoch hľadá nádej Meral Şimşek?

Celý život som bola svedkom toho, ako ľudia okolo mňa bojujú a nestrácajú nádej, a to dodávalo nádej zasa mne. Ak by som sa dnes tohto boja a svojho písania vzdala, mala by som pocit, že som ich sklamala a obeť, ktorú priniesli – keďže mnohí z nich v odboji zomreli – bola zbytočná.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko