2021 07 ČileQueerový KapitálQueer utečenci si naivne myslia: utečieme, budeme v bezpečí

Marek Hudec15. júla 2021298

Švédska federácia za práva lesieb, gejov, bisexuálov a transľudí RFSL má program zameraný na pomoc queer azylantom. Upozorňuje, že ich životy sú ohrozené aj v Európe. V organizácii pracuje aj Indonézan Yves. Hoci je to už niekoľko rokov, čo sa z Indonézie presťahoval, nevie sa zbaviť nočných môr z exorcizmu a konverzných terapií. Súhlasil, aby som si jeho príbeh nahral a publikoval.

Ako indonézska spoločnosť pristupuje ku queer ľuďom? 

Indonézia bola v minulosti v zmysle práv LGBTI ľudí celkom otvorenou krajinou. A to napriek tomu, že je väčšinovo moslimská. Situácia sa však prudko zhoršila v roku 2015, keď začala polícia vykonávať náhodné razie. Hliadky chodili na obľúbené komunitné miesta, pátrali v domoch, a keď našli dvoch mužov v intímnom vzťahu pod jednou strechou, zatkli ich.

Indonézia síce nemá zákon, ktorý by explicitne zakazoval sex párov rovnakého pohlavia, ale prijala takzvaný zákon proti pornografii. V ňom je veľmi hmlisto uvedené, že sexuálne deviantné správanie môže byť trestané, a to až ôsmimi rokmi väzenia. Máme aj regióny, ktoré sa riadia šaríou, ktorá má za homosexualitu vlastné tresty. Inde sa homosexualita trestá na základe tohto pornografického zákona. Spomenul by som aj zákon o vysielaní, podľa ktorého musia televízne programy zobrazovať „mužov, ktorí sa správajú ako muži a ženy, ktoré sa správajú ako ženy…“

Zaujímavé je, že aj keď máme od roku 2014 nového, naoko liberálneho prezidenta, jeho vláda sa správa konzervatívne. Reaguje na opozíciu, ktorá spolupracuje s extrémistami…

Prečo ste sa rozhodli opustiť krajinu?

Zažil som tieto razie, ale musím tiež spomenúť, že v mladosti som niekoľkokrát prešiel exorcizmom, na ktorý ma poslala rodina. Exorcizmus je jednoducho fyzické a duševné týranie. Bičujú ťa, neustále oblievajú ľadovou vodou, aby ťa „vyliečili.“ Keď som mal  pätnásť rokov, moja najlepšia kamarátka spáchala samovraždu. Prežila podobné veci ako ja, nakoniec ju rodina vyhodila z domu a ona si vzala život… aby som bol úprimný, tiež som sa párkrát pokúsil o samovraždu. Rodina ma odmietala, cítil som sa vylúčený, necítil som sa bezpečne a zdalo sa mi, že nemám domov. Nikam nepatrím. Po dokončení bakalárskeho stupňa štúdia som sa presťahoval na pár rokov do Thajska, kde som si uvedomil, že ako človek mám isté práva a dôstojnosť. Dovtedy mi to ani nenapadlo. Zamestnal som sa tam v jednej neziskovke. Napokon som sa však musel znovu vrátiť do Indonézie, lebo v roku 2014 prebehol v Thajsku vojenský puč a ani tam som sa už necítil bezpečne. Ako som spomínal, doma sa vtedy situácia týkajúca LGBTI ľudí radikalizovala. Vtedy som si povedal: čo je veľa, to je veľa…

Nemusíte o tom hovoriť, ak je to nepríjemné… ale je exorcizmus niečo podobné ako konverzné terapie, ktoré v Európe poznáme tiež? Kto ich v Indonézii vykonával?

Zažil som aj také terapie, ktoré vykonávali ľudia z prostredia medicíny, ale aj náboženské. Problém je, že Indonézska psychologická asociácia homosexuálne správanie i rodovú identitu odlišnú od bežnej považuje za deviáciu. Chorobu. V podstate tvrdí, že LGBTI ľudí terapiou môžu zmeniť. Bol som aj na terapii, kde mi namiesto pomoci s vyrovnávaním sa s traumami z minulosti pridali ďalšie. Ako sedemnásťročný chlapec som bol zmätený, chcel som byť normálny. Túžil som byť heterosexuál, preto som navštevoval aj duchovných a psychológov.

Kedy ste začali rozmýšľať nad tým, že zrejme nejde o chorobu? A že to musíte prijať?

Ako som spomínal, počas dospievania som sa pokúsil o samovraždu. Prvýkrát, keď som mal pätnásť, následne v osemnástich a potom, keď som mal dvadsať jeden. Už to naznačuje, že som nerozumel sám sebe, nevedel som, kto som. Nenávidel som sa, lebo nenávisť mi spoločnosť vnucovala. Najväčšia zmena nastala v Thajsku, kde som svoju identitu začal prijímať.  Dodnes som ju úplne neprijal, ešte to nie je dokonalé.  V Európe mi diagnostikovali posttraumatickú stresovú poruchu, trikrát do týždňa chodím na terapiu. Stále sa učím. Zrejme to súvisí s nejakou internalizovanou homofóbiou, ale dúfam, že sa to zlepší. Ale teda v Thajsku som sa prvý raz cítil šťastne, hoci aj tu som sa raz o samovraždu pokúsil. Dôvodom bolo, že som ten pocit šťastia spochybňoval. Bál som sa, že raz skončí a že sa vrátim k ničote a hanbe, akú som zažíval počas dospievania. Keď som sa potom musel vrátiť domov, neustále som zvažoval: mám sa zabiť dnes, alebo mám ešte počkať?

Čo vám pomohlo prežiť?

Pravdupovediac, neviem. Vtedy som mal priateľa, Kolumbijčana, ktorý pracoval v Indonézii. Vzťah sme udržiavali diskrétne. Tušili sme, že sa v Indonézii schyľuje k zmene a že to pre nás neskončí dobre. Rozmýšľali sme, ako utiecť. Keďže som nemal európsky pas, ale indonézsky, bolo ťažké sa hocikam odsťahovať. Rozhodol som sa prihlásiť do niekoľkých krajín na magisterské štúdium: do Holandska, Nemecka, Británie a Švédska. Štipendium sme s partnerom dostali v Anglicku aj vo Švédsku, no rozhodli sme sa pre Švédsko kvôli brexitu a pravidlu, že keď skončíme školu v UK, museli by sme sa vrátiť do našej krajiny narodenia.

Kedy ste si začali uvedomovať, že ste iný?

Asi keď som mal  osem rokov. Poznáte Power Rangers? Všetkým chlapcom sa páčila hrdinka v žltej uniforme, len mne nie. Vyrastal som v konzervatívnej rodine, môj otec je duchovný, čiže často kázal proti LGBTI ľuďom. Príbuzní ma týrali, lebo som nepôsobil dostatočne maskulínne, nevedel som hrať futbal…

Čím to je, že takmer všade sa futbal považuje za maskulínny šport?

Neviem, ale skúšal som chvíľu box, a ani vtedy som vraj nepôsobil dosť maskulínne. Aj v škole som sa cítil vylúčený, nemal som kamarátov, hral som veľa online hier. Prostredníctvom nich som spoznal aj dievča, s ktorým sme sa stali najlepšími kamarátmi. Bola lesba, a vlastne prvý človek z LGBTI  komunity, ktorého som stretol. Je to práve to dievča, ktoré sa o dva roky neskôr zabilo. Po jej smrti som nad samovraždou uvažoval prvý raz. Chcel som vedieť, kam odišla. Skúšal som aj internetovú zoznamku, v Indonézii funguje aplikácia mIRC. Bol som hlúpy. Myslel som si, že len preto, že sa stretávam s človekom z našej komunity, bude automaticky priateľský. Prvý človek, s ktorým som sa stretol, ma znásilnil…

Nemohol som o tom nikomu povedať, pretože som tiež mohol skončiť vo väzení. O rok neskôr rodina zistila, že som gej. Keďže som nemal kamarátov, všetky myšlienky som si zapisoval do denníka. Počas prázdnin som ho nechal doma, a našiel ho môj nevlastný brat.

Tiež som taký denník mal, ale mená chlapcov som šifroval.

Bol som blbý, uznávam. Keď si ho brat prečítal, povedal mi, že si želá, aby som zomrel. Že by to bolo lepšie. Mama sa ma svojím spôsobom snažila chrániť. Rodina možno skutočne mala dobré úmysly. Myslela si, že keď prejdem exorcizmom a vyliečim sa, po smrti sa spolu stretneme v nebi. Pochopil som však, že sa musím od nich vzdialiť. Odsťahoval som sa, začal som si na seba zarábať, bakalárske štúdium som si platil z vlastného vrecka. Prvý kontakt s gej kultúrou som zažil v Thajsku, keď som videl film Love of Siam.

Spomínali ste, že vo Švédsku ste súčasťou bezpečnostného programu a zmenili ste si meno. 

Má to dva dôvody. Snažím sa posunúť vpred, lebo môj duševný stav stále nie je stabilný. O samovraždu som sa pokúsil aj vo Švédsku v roku 2018 a naposledy teraz, v decembri. Neviem sa zbaviť zlých spomienok, nočných môr. Zmena mena je pre mňa príležitosťou začať odznova. Vypnúť starý život. Druhým dôvodom je, že vo Švédsku žije mnoho Indonézanov a snažím sa pred nimi ochrániť svoju rodinu. Hoci mi spôsobili utrpenie, nechcem im ubližovať. Ak by sa doma roznieslo, že som gej, dotklo by sa to aj ich.

LGBTI azylanti si vždy naivne myslia: presťahujeme sa niekam inam a budeme v bezpečí. Neplatí to. Pracujem v neziskovke RFSL, ktorá sa venuje queer utečencom a počul som veľa príbehov o utečencoch, ktorí sa stali obeťami komunít z ich krajín pôvodu. Geja zo Sýrie v Európe zbili iní Sýrčania, Sudánca sa pokúsili zabiť. Bežní utečenci sa v novej krajine prihlásia ku komunite ľudí z vlastného prostredia, no pre queer ľudí to neplatí. Pre nich sú tieto komunity ďalším rizikom. Navyše ešte nemám švédske občianstvo a bojím sa, čo by sa stalo, keby Švédsko zrazu zmenilo svoju migračnú politiku a bol by som nútený sa vrátiť. Nová identita ma chráni.

Kedy ste požiadali o azyl?

Už v motivačnom liste pre univerzity som písal, že sa chcem vo výskume venovať otázkam LGBTI komunity. Po skončení štúdia som však nevedel, čo budem robiť ďalej. Vrátili sa samovražedné myšlienky. Ako som spomínal, v roku 2018 som si naplánoval svoju smrť, stanovil som si dátum a čas, no niekto z môjho okolia sa to dozvedel a musel som byť mesiac hospitalizovaný. Kým som sa snažil pozbierať, zistil som, že môžem požiadať o azyl. Dovtedy mi to nenapadlo, lebo som si myslel, že žiadosť o azyl súvisí s vojnovými stavmi v domovskej krajine. Cez konzulát som však získal kontakt na RFSL, ktorý ma zas spojil s právnikom, a ten mi odporučil požiadať o azyl…

Bol to zložitý proces? 

Áno, ale patrím k tým šťastnejším. Ako študent som už mal “personnummer” (osobné číslo), bez ktorého vo Švédsku takmer ani neexistuješ. Problém mnohých queer utečencov vo Švédsku je, že si nesú so sebou ťažkú citovú nálož, traumy a samovražedné myšlienky, pričom bez tohto čísla nemôžu získať ani základnú zdravotnú starostlivosť, nieto ešte terapeutickú podporu. Ako azylant si tiež nevieš naplánovať život, netušíš, kedy sa ti ozvú z imigračného úradu, aké potvrdenia budeš musieť predložiť. Indonézania majú aj problém, že krajina explicitne nemá zákon proti sodomii, otvorene nedeklaruje nenávisť voči queer ľuďom, a teda úrad môže pokojne samovoľne posúdiť, že situácia doma nie je dostatočne ohrozujúca na schválenie azylu.

Pôsobíte vo Švédsku v queer neziskovke. Akým spôsobom sa snažíte pomôcť komunite? 

V RFSL sa snažíme presvedčiť úrady, aby vytvorili utečenecký tábor špeciálne pre LGBTI ľudí, prípadne sa im snažíme nájsť ubytovanie. V bežných táboroch sú často obeťami napadnutia. Niekedy sa môžu dostať do rodín, ktoré im ďalej ubližujú. Sú ľudia, čo dokážu svoju identitu skryť, ale nie všetci. Ako som spomenul, som šťastný, lebo žijem v dobrej švédskej rodine, mám švédskeho brata, švédsku sestru, najviac času trávim s nimi…

Rozhovor viedol Marek Hudec

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia