Trblietavé objekty kvír túžby

V článku Stačí byť milá, ktorý ponúka kritické čítanie mediálneho obrazu a recepcie transrodovej influencerky Gwen McCullen na Slovensku a v Českej republike, prezentuje jeho autorka Dominika Moravčíková McCullen ako problematickú celebritu. Cituje predovšetkým jej naznačovanú afinitu k hnutiu MAGA a Donaldovi Trumpovi, ktorú neradno brať na ľahkú váhu – hoci sa zväčša manifestuje formou ragebaitu a trollingu. Moravčíková popisuje úskalia nekritického a depolitizovaného prijatia štylizácie McCullen do úlohy „kráľovnej Slovenska“ slovenskými a českými médiami i „liberálnym Slovenskom“. Varuje pred vnímaním McCullen ako spasiteľskej figúry a nositeľky emancipácie pre transrodové osoby. Prízvukuje, že aktivity McCullen – či už ide o jej pôsobenie na sociálnych sieťach, bratislavsko‑pražské turné alebo charitatívne počiny, akokoľvek „milé“ a ľúbivé v očiach jej obdivovateľstva –, sú predovšetkým súčasťou biznisovej stratégie a centralizujú „individuálnu viditeľnosť, mediálnu pozornosť a komodifikovateľné predstavy o moci“. Zdôrazňuje, že emancipačný ťah smerom k zlepšeniu postavenia transrodových osôb v spoločnosti by mal byť zameraný primárne na „spoločnú prácu a dlhodobé riešenia“.

Potiaľto s Moravčíkovou ťažko nesúhlasiť. Som síce vcelku skeptický k jej rámcovaniu „liberálneho Slovenska“ ako homogénneho monolitu, ktorý z titulu vlastnej patologickej provinčnosti verí na rozprávky a akékoľvek konanie pod rúškom humoru považuje za striktne apolitické. Zároveň som však v dobrej viere ochotný túto skratku prijať ako súčasť žánru, v ktorom sa Moravčíková pohybuje. Niektoré z ďalších Moravčíkovej myšlienkových postupov a téz však ukazujú, že s fenoménom McCullen zaobchádza neadekvátne.

Znepokojivý je predovšetkým jej nezáujem celostne vnímať McCullen a dôvody, prečo uchvátila špecifický sektor verejnej predstavivosti. Je rozhodne podstatné vnímať McCullen s kritickým odstupom a poukázať na to, že nie je modernou transrodovou sväticou. Ale diagnostikovať akýkoľvek záujem o jej osobu výhradne ako symptóm malomeštiactva a naivity, úplne ignorovať komplexný historický vzťah kvír ľudí k ich kráľovnám, redukovať trans reprezentáciu na „dobrú“ a „zlú“ a používať trans subjekt McCullen výhradne ako prostriedok na dosiahnutie (argumentačného a politického) cieľa považujem v najlepšom prípade za analyticky nedostatočné a v najhoršom prípade za vyložene škodlivé.

Už sme dosť kvír?

Moravčíková prirovnáva performanciu genderu McCullen, ktorá má nepochybné camp prvky, k dragu. Je však presvedčená, že ide o zlý drag, keďže McCullen nepovažuje na poli genderu za subverzívnu aktérku. Pre Moravčíkovú je subverzívny len taký drag, ktorý explicitne tematizuje a zobrazuje odpor k dominantným predstavám o normatívnej performancii genderu a sexuality. Verta Taylor, Leila J. Rupp a Joshua Gamson v knihe Authority in Contention (kapitola Performing Protest: Drag Shows as Tactical Repertoire of the Gay and Lesbian Movement) predstavujú o niečo otvorenejšiu koncepciu subverzie v dragu, v rámci ktorej si „performerstvo (drag queens) privlastňuje dominantné rodové a sexuálne kategórie a praktiky, pričom ich ani neodmieta, ani neprijíma, ale využíva skutočnosť, že feminita a heterosexualita sú stvárňované homosexuálnymi mužmi s cieľom vytvoriť hybridný a fluidnejší model rodu a sexuality“.

Samozrejme, McCullen nie je homosexuálny muž v dragu a možno len polemizovať, nakoľko je tvorba hybridného a fluidnejšieho modelu rodu a sexuality súčasťou jej dennej agendy. Ak mám však jej performanciu genderu vnímať ako drag, je možné tento model aplikovať i na ňu. Akokoľvek sa môže McCullen ako blondína z Texasu so záľubou v móde a luxuse zdať normatívna, skutočnosť, že tieto znaky jednej z dominantných feminít hrdo vystavuje ako transrodová žena (nositeľka marginalizovanej a ostro politizovanej identity, ktorej feminita podľa mnohých konzervatívnych hlasov nepatrí a nemá patriť), je istým spôsobom subverzívna. Môže to byť subverzia chaotická, ambivalentná a neuspokojivá – svojou estetikou či rozsahom –, nedá sa však povedať, že úplne absentuje.

Tie a tí, ktorí milujú „zlý“ trans objekt

Ak sa budem ďalej držať Moravčíkovej predstavy o „dobrých“ a „zlých“ manifestáciách dragu alebo reprezentáciách transrodovosti, musím sa nevyhnutne vyrovnať s tým, že McCullen akosi spadá do oboch kategórií. Ak na ňu, či presnejšie na jej fikcionalizovaný obraz na sociálnych sieťach, aplikujem napríklad May Test (ekvivalent Bechdel Testu, ktorý determinuje, či je trans postava „dobrou“ postavou), prevažne spĺňa požiadavky, že trans postava má byť zobrazovaná ako bezpečná, stabilná a šťastná, nemá sa venovať sexuálnej práci, dílovaniu drog a nemá kradnúť. Na druhej strane nespĺňa požiadavky na to, že identita trans postavy nesmie byť zdrojom humoru či stredobodom zápletky.

Cáel M. Keegan v článku On the Necessity of Bad Trans Objects definuje „dobrý“ (v zmysle „poslušný“) trans objekt ako taký, „ktorý uplatňuje transrodovú figúru tak, že obmedzuje jej dekonštruktívne schopnosti, takže slúži predovšetkým na rozšírenie logiky existujúceho genderového systému – buď prostredníctvom kontrastu s jeho predpokladmi, alebo prostredníctvom ich asimilácie“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že McCullen na sociálnych sieťach využíva svoju trans figúru práve takýmto spôsobom, a teda v súlade s Moravčíkovej kritikou. Pri bližšom pohľade však trans postava, ktorú konštruuje, vykazuje i znaky „zlého“ (v zmysle „neposlušného“) trans objektu, ktorý podľa Keegana „nezapadá do estetického systému, ktorý je považovaný za prijateľný pre reprezentáciu reality. ‚Zlý‘ trans objekt ohrozuje stabilitu systému rodových rozdielov, a preto musí byť buď ignorovaný alebo vymazaný. Pozorné skúmanie ‚zlých‘ trans objektov môže pomôcť odhaliť, ako môžu súčasné ‚vzorové‘ trans médiá v skutočnosti odrážať nové obmedzenia v transrodovej imaginácii.“

McCullen môže byť v rámci Keeganovej taxonómie „zlým“ trans objektom, keďže často odmieta slušnosť – miestami sa vyložene snaží byť vnímaná ako problematická, vymyká sa štandardom tradičnej krásy a pohráva sa s komediálnymi trópmi spojenými s trans identitou. Jej prijatie a hyperbolická performancia podobnosti s Robertom Ficom obsahujú všetky tieto charakteristiky. Opäť je teda možné konštatovať, že McCullen simultánne spĺňa očakávania kladené na konvenčne prijateľný trans objekt a zároveň sa im svojím spôsobom vzpiera.

„Nesprávne“ posolstvo popovej divy

Táto oscilácia medzi „dobrým“ a „zlým“, autentickým a neautentickým, normatívnym a subverzívnym sa objavuje i v úvahách Martina Zeller-Jacquesa. V článku Experimentation: Appropriation vs. Transgression – Katy Perry’s I Kissed a Girl: Carrier or Corrupter of Hegemony? analyzuje kultúrny dopad populárnej piesne I Kissed a Girl. Zeller‑Jacques zverejňuje svoju prvotnú pozitívnu reakciu na I Kissed a Girl ako reprezentáciu kvír túžby, ktorá sa mení na negatívnu reakciu po tom, čo si pri pozornejšom čítaní textu piesne uvedomí, že ide skôr o apropriáciu kvír túžby heterosexuálnou osobou, v ktorej navyše figuruje pozorujúce a kontrolujúce oko priateľa-muža lyrickej subjektky.

Najzásadnejší obrat v uvažovaní Zeller-Jacquesa však nastáva v momente, keď si uvedomí, že jeho kritika I Kissed a Girl je de facto totožná s kritikou FOX News: „Už som spomenul svoju počiatočnú námietku voči pesničke Perry ako voči heteronormatívnej komodifikácii správania, ktoré by ‚správne‘ malo byť queer.  A zrazu FOX News protestuje proti tej istej veci a z toho istého dôvodu. FOX možno chce queer správanie stigmatizovať a ja, naopak, vyzdvihovať, ale v konečnom dôsledku sú obe naše reakcie na prelínanie sa queer správania s heteronormativitou príkladmi ‚straight panic‘.“

Moravčíková sa v článku o McCullen, bohužiaľ, nedopracovala k analogickému uvedomeniu. Zeller-Jacques konštatuje, že pieseň Katy Perry „komodifikuje lesbickú skúsenosť, a je zrejmé, že nebude vážne ohrozovať heteronormatívnu hegemóniu“. Moravčíková je zase spôsobilá pozorovať, že McCullen komodifikuje vlastnú trans skúsenosť a zároveň sa pohybuje nebezpečne blízko udržiavania heteronormatívnej hegemónie. Nie je jej však jasné, že námietka voči miešaniu kvír a heteronormatívnych znakov je rovnaká námietka – hoci otočená zrkadlovo –, akú majú voči McCullen jej konzervatívni odporcovia.

Moravčíková zároveň nie je ochotná uznať limity osobnej skúsenosti a projektuje do McCullen vlastné univerzalizované záujmy. Zeller-Jacques musí nakoniec uznať, že „prekračovanie hraníc je rovnako otázkou žitej skúsenosti ako čisto teoretických úvah; pre mnohých bude video Perry prekonávať hranice a pre mnohých bude potvrdzovať ich vlastné pocity queer túžby“. Moravčíková nepripúšťa možnosť, že McCullen môže byť na osobnej úrovni pre niekoho podstatná na ceste k uvedomeniu si vlastnej identity či jej slobodnejšiemu prežívaniu.

Najstaršia fantázia zo všetkých: že sme na strane anjelov

V tejto tvrdosti a uzavretosti sa ukazujú limity a nedostatky Moravčíkovej argumentačného a politického projektu. Jej uvažovanie, ktoré implikuje, že existujú jasne vyhranené „správne“ a „nesprávne“ spôsoby bytia kvír, zaváňa akýmsi zvláštnym puritánstvom – chýba mu láskavosť, imaginácia a predovšetkým kontakt s kvír realitou. Jedna vec je tvrdiť, že nie je na mieste vnímať McCullen ako príklad dobrej praxe emancipácie transrodových osôb. Druhá vec je zámerne ignorovať komplexitu subjektivity McCullen aj tých, ktorí a ktoré môžu mať dôvody na to, aby sa s ňou stotožnili – napriek jej problematickej povahe alebo práve preto.

Autorka spomínaného článku svojím prístupom názorne ukazuje, aké zásadné limity má feministický a často aj kvír diskurz neinformovaný trans perspektívou pri kritike trans médií (predovšetkým, keď ide o médiá produkované samotnými transrodovými osobami), ktorý využíva trans subjekty výhradne ako analytické objekty a dôkazový materiál. Thomas J. Billard a Erique Zhang v článku Toward a Transgender Critique of Media Representation sa voči tomuto prístupu ostro vymedzujú. Kritizujú zjednodušujúcu šablónu, podľa ktorej „transrodové reprezentácie by údajne mali byť hodnotené ako ‚zlé‘ v prípade, že potvrdzujú platnosť binárnej rodovej identity, a ako ‚dobré‘ v prípade, že narúšajú binárny rodový systém. Trans identita však narúša tento teoretický model, keďže trans ľudia sa rôznymi spôsobmi stotožňujú s binárnym rodovým systémom alebo sa mu vzpierajú v komplexnom poli legitímnych identít. V dôsledku toho nemožno mediálne reprezentácie transrodových osôb jednoducho interpretovať prostredníctvom queer politickej fantázie o antinormativite.“

Sláva kráľovnej!

V diskusiách o ľubovoľnej kvír kráľovnej nemožno nespomenúť, že kráľovné (Hollywoodu aj iných ligotavých provincií) boli predovšetkým v predstonewallskej ére pre kvír komunitu jedným zo zásadných prostriedkov formovania kolektívnej identity, jazyka i priestorov stretávania sa. Divy filmového plátna a drag queens, ktoré ich obdivovali i parodovali, vniesli do kvír povedomia – akokoľvek sa to môže zdať naivné – nádej na existenciu lepšieho sveta a energiu za takýto svet bojovať.

Z perspektívy gej muža tento fenomén poeticky popisuje Daniel Harriss v článku The Death of Camp: Gay Men and Hollywood Diva Worship, from Reverence to Ridicule: „Drsné amazonky vo flitroch, hermelíne a lamé sa stali natoľko neoddeliteľnou súčasťou sebaobrazu homosexuálov, že im pomohli čerpať zo skrytých zdrojov mužnosti a vnímať samých seba ako niečo viac než len večné obete, ako opovrhnutia hodných slabochov, ktorí sú príliš slabí na to, aby sa bránili proti brutalite polície. Týmto spôsobom bolo niečo tak retrográdne a konformistické ako populárna kultúra s jej nekritickým oslavovaním materializmu, úspechu a blažených domácich heterosexuálnych vzťahov v skutočnosti využité na radikálne účely, čo umožnilo opovrhovanej subkultúre brániť sa práve proti tej Amerike, ktorú Hollywood oslavoval.“

Rozhodne nechcem tvrdiť, že existuje priama ekvivalencia medzi Gwen McCullen a napríklad Judy Garland. McCullen je celebritou, ktorá sa pravdepodobne v priebehu niekoľkých nasledujúcich cyklov správ opäť stratí z verejného povedomia. Taktiež mediálny i politický svet súčasnej strednej Európy je v istom zmysle neporovnateľný so svetom predstonewallských Spojených štátov. Kontinuita obdivu kvír ľudí k ich kráľovnám však nestráca silu, len prechádza premenami.

Moravčíková v článku píše: „Nespochybňujem nárok transrodových žien aktivovať ‚kráľovské‘ fantázie, hoci ich považujem za benígne a povrchné, rovnako ako feministický vernakulár girl boss a SheEO.“ Mám pocit, že autorkin dešpekt ku kráľovnám a kráľovským fantáziám spočíva v tom, že nerozumie alebo nechce rozumieť kvírivej podstate tejto fantázie. Kvír ikona kráľovnej je v istom zmysle symbolom (nedosiahnuteľnej) moci. Predovšetkým je však manifestáciou toho, že gender samotný je fantázia. Kráľovná tak intenzívne pracuje na svojej zveličenej feminite; jej grácia a trblet sú hyperbolické, realizované v takom širokom geste, že pri pohľade na ňu zažívam nielen údiv a potešenie, ale i uvedomenie, že na feminite (alebo maskulinite) nie je nič „prirodzené“ ani „dané“. Je to veľkolepá performancia. Chcieť sa podobať kráľovnej sa v kvír imaginácii netočí okolo túžby vládnuť, doslova obývať obraz a status kráľovnej, ale okolo túžby po premene. Premene, ktorej kráľovná svieti na cestu svojím leskom, konštruovanosťou, odvahou a odhodlaním byť frivolná, irelevantná, promiskuitná…

Ako píše Gavin Lee v knihe Rethinking Difference in Gender, Sexuality, and Popular Music: Theory and Politics of Ambiguity (kapitola Queer desire is not gay, gender is a fantasy – Ways of loving Britney): „Sila fantázie nás vedie k spochybňovaniu stability ‚ja‘ v rámci spoločenského poriadku, čím premieňa morálny úpadok na oslavu ‚bezostyšnosti‘ a nakoniec odhaľuje iluzórnu povahu reality – ako vieš, čo je skutočnosť a čo fantázia? Tým, že uvoľňujeme potenciál túžby voľne sa šíriť a fantázie sa rozpadávať, uskutočňujeme queer politiku.“

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.