Preskúmať, ako to môže byť inak

Michaela Kučová11. mája 2021444

Nejen nukleární rodina je výstavný projekt, ktorý v rámci série Ostrovy: možnosti soužití pripravuje Společnost Jindřicha Chalupeckého. Séria sa programovo zameriava na hľadanie alternatívnych foriem udržateľnej spolupráce a spolužitia, jej tretí diel je venovaný skúmaniu normatívu nukleárnej rodiny. Pôvodne mal byť prezentovaný v brooklynskej galérii Art in General, pandemické okolnosti minulý rok umožnili zatiaľ aspoň víkendový pop-up v pražskom Centre pro současné umění. Letná akcia mala živý, performatívny charakter, jadro projektu však tvorí výskum, na ktorý nadviazal vznik nových diel. Sú koncipované do piatich kapitol: Rodičovské ciele, Rod v rodine, Utopická rodina, Rodinné bývanie, Absencia v rodinách. Každá predstavuje dlhodobý výskum jedného kurátora alebo kurátorky a diela, ktoré vznikali formou úzkej spolupráce s oslovenými umelcami a umelkyňami. Neprinášajú dekonštrukciu nukleárnej rodiny, ale v konkrétnych čiastkových oblastiach ponúkajú alternatívy, ako vysvetľujú kurátorky Karina Kottová, Tereza Jindrová a Barbora Ciprová. Spolu s Veronikou Čechovou a Jakubom Lerchom projekt ďalej rozvíjajú a okrem NYC plánujú aj prezentáciu v Berlíne.

Čo vás motivovalo venovať sa v rámci projektu práve téme rodiny?

Tereza Jindrová: Společnost Jindřicha Chalupeckého je verejnosti známa organizovaním Ceny Jindřicha Chalupeckého, ale už asi šiesty rok sa snažíme našu agendu rozširovať a byť platformou pre české umenie v medzinárodnom kontexte. Pretože sme organizátorský a zároveň kurátorský tím, hľadáme si možnosti vyjadrenia. Naša vlastná prax a životné situácie, otázky, ktorými sa v rámci nášho tímu zaoberáme, nás ťahali k témam pospolitosti a súžitia. Tak vznikol projekt Ostrovy: Možnosti soužití, ktorý začal v roku 2019 výstavou (Dis)connection, pokračoval výstavou Interconnection: On Bodies of Water a časť o rodine je tretí, zatiaľ najobsiahlejší diel.

Karina Kottová: Sme tiež súčasťou kolektívu feministických inštitúcií a v rámci toho sa zaoberáme agendou, ako je starostlivosť, alternatívy komunitných modelov práce, spolupráca v internom aj externom fungovaní. V Ostrovoch ideme od najširšieho rámca k najužšiemu. Výstava (Dis)connection bola široká v koncepčných možnostiach (ne)prepojenia sa, Interconnection bola o medzidruhovej koexistencii. Rodina je tou najužšou komunitou alebo miestom zdieľania. Zároveň sa práve na nej dá demonštrovať asi najviac politicko-ekonomických problémov a rozdielov medzi geografickými kontextmi, dobami a podobne.

Barbora Ciprová: Tiež pre nás bola celkom zásadná otázka, ako môžeme fungovať s deťmi v rámci osobných životov. Vzhľadom k tomu, že sme nechceli vypadnúť z pracovného procesu, začali sme zisťovať, že nukleárna rodina má v takejto situácii svoje limity a mali sme potrebu to viac preskúmať.

Z akých hľadísk ste pristupovali k téme nukleárnej rodiny?

KK: V USA ani Európe nukleárna rodina dávno nie je dominantný koncept spolužitia, ale cez reklamu, vizuálnu kultúru, médiá či populistické politiky je stále veľmi vyzdvihovaný a reprodukovaný. Zaujíma nás jeho ekonomická stránka, súvislosť s neoliberalizmom alebo kapitalizmom. Ak sa bavíme o udržateľnosti, či už environmentálnej, sociálnej alebo psychologickej, tak sa nám javí ako veľmi limitujúci a neudržateľný model. Lákalo nás preskúmať rôzne formy, ako to môže byť inak, ako fungujú otvorenejšie, zvolené rodiny, ktoré nie sú založené na biologických zväzkoch, ako fungujú možnosti zdieľania rodičovskej starostlivosti. Dovolili sme si ísť do skúmania historických alebo nezápadných, utopických, sci-fi modelov a skôr než sa snažiť zmapovať celé to obrovské pole, nájsť rôzne možnosti inšpirácie.

K tomu úplne nečakane prišla téma pandémie, ktorá veľa stereotypov ešte potvrdila, problémy, ktoré nás zaujímali, sa prehĺbili (napríklad domáce násilie). Na druhej strane, niektoré konštelácie úzkych rodín sa museli zmeniť a bolo potrebné vymyslieť si iné formy zdieľania. To nás tiež veľmi motivovalo k ďalšiemu výskumu, hoci finálna výstava musela byť odložená.

BC: Primárnym cieľom nie je kritika nukleárnej rodiny, ale snaha zistiť, aké rôzne alternatívy a modely existujú. Nemalo by to vyznieť tak, že nukleárna rodina je od základu zlý model, ktorý nefunguje. Skôr sa ocitáme v situácii, keď sa ukazuje, že má nejaké nedostatky a je načase sa nad tým zamyslieť.

Kde ste skúšali nájsť tie alternatívy?

KK: Ja som napríklad dlhodobo čítala knižky feministického sci-fi, od tých zo sedemdesiatych rokov až po súčasné. Samozrejme, každá je iná, ale často sa tam celkom podrobne vykresľuje rodinný alebo alternatívny komunitný model spolužitia. Skúmala som ich spojitosti a rozdiely. Jedným z modelov je napríklad rodina, ktorú predstavujú dve matky bez ohľadu na to, aké majú pohlavie, a majú svoje nebiologické deti. Tam je zaujímavá technokratická časť, deti sa rodia v obrovskom inkubátore, kam si ich rodičia chodia vyzdvihnúť. Súčasťou žánru je aj istá dystópia, veľmi často sa v tých knihách popisuje model oddeleného vyrastania detí, ktoré sú oddelené od rodičov v nejakom spoločnom detskom dome. V tomto momente sa to často prelína s témou, ktorú v oblasti architektúry rieši naša kolegyňa Veronika Čechová – v rôznych raných socialisticko-utopických projektoch rodičia a deti fungovali oddelene, napríklad v kibucoch. Architektúra s tým experimentovala, a aj keď sa ukázalo, že tam dochádzalo k istej deprivácii, zaujímala nás špecifická imaginácia ideálneho modelu. Komunitné modely môžu byť v mnohom udržateľnejšie po environmentálnej, ale aj emocionálnej stránke.

BC: Ja som sa zaujímala o parental goals, rodičovské ciele, čo je pojem vychádzajúci z kultúrnej antropológie. Zaujímalo ma, ako sa premieta vzťah rodičov a detí v kultúre. Najvýraznejšie odlišnosti oproti našej západnej kultúre sú v kmeňových spoločenstvách, ale aj v moderných kultúrach, ako je napríklad japonská verzus americká, sú obrovské rozdiely. Išla som do hĺbky skôr psychologických vecí, čiže napríklad, ako sa v rôznych kultúrach pristupuje k spánku a ako v rámci toho vyzerá výchova detí. V niektorých kultúrach sa spí s deťmi v posteli, v iných je to úplné tabu, rodičovská posteľ je miesto pre manželský život a deti tam nemajú čo robiť. Tiež sú kultúry, kde bábätká takmer nikdy nespia poležiačky. Zaujímalo ma, ako sa rôzne modely premietajú do psychického a fyzického vývoja človeka a ako sa k tomu v dospelosti vraciame, všetky tie vrstvy sa snažíme odbúrať a dostať sa ku svojej podstate. Kde je hranica medzi prirodzeným rodičovstvom (ak sa o takom dá vôbec hovoriť) a tým, čo je nám kultúrne predikované? Spolupracovala som s Evou Koťátkovou, ktorá pracuje na veľkom diele o snoch a dennom snívaní, kde sa všetky tieto očakávania rodičov od detí a opačne premietajú.

TJ: Ja som sa venovala téme rodu a rodových rolí v rámci rodinného kontextu a zároveň téme rodiny v kontexte queer komunít. Keďže výstava bola plánovaná pre americké publikum, vzala som si ako „prípadovú štúdiu“ tému drag komunity a ich modelu rodinného fungovania v rámci klanov, tzv. domov – houses. Tento fenomén súvisí i s tzv. zvolenými rodinami, chosen family, čo je medzi queer komunitami všeobecne rozšírená forma spolužitia. Svojím spôsobom to súvisí s témou absencie, ktorú vo svojej časti riešil kolega Jakub Lerch, pretože zvolené rodiny sú okrem iného spojené s momentom odmietnutia alebo nefunkčnosti vzťahov v biologickej rodine. Tento moment vyberania si rodiny a relativizácie toho, že rodina musí byť založená na pokrvnom príbuzenstve, to bola jedna rovina. V druhej rovine som sa zaoberala rozmnožením binárnych rodových kategórií na príkladoch z mnohých existujúcich alebo už zaniknutých kultúr. Napríklad u pôvodného obyvateľstva Severnej Ameriky existuje obrovské spektrum prístupov k rodu, ktoré ďaleko presahuje dualitu muža a ženy. Existujú tam premenlivé rodové role alebo ich multiplicita. Spolupracovala som s Maruškou Lukáčovou, s ktorou sme spoločne natáčali film, fiktívne rozprávanie o nebinárnej postave, ktorá sa v priebehu rozprávania mení, a v ktorom sa zároveň predstavujú členovia jej/jeho zvolenej rodiny.

Do akej miery sú jednotlivé časti projektu prepojené?

TJ: Keď návštevník alebo návštevníčka prídu na výstavu, nie je cieľom dávať im nejaký naratív, ktorý bude rozdelený do striktne vymedzených častí, ale naopak, vytvoriť univerzum, v ktorom sa jednotlivé fenomény, otázky, problematiky prelínajú. Keď Bára hovorila o spánku, súvisí to s architektonickou témou, ktorej sa venuje Veronika Čechová – väzbe medzi tým, ako konkrétne usporiadania vzťahov ovplyvňuje architektúra a naopak.

KK: Veronika Čechová v rámci architektonickej kapitoly spolupracuje s Vojtěchom Radom aj na vzniku videohry, ktorá mapuje rôzne architektonické formy usporiadania. Súčasťou tejto kapitoly je aj väčší výskum, rozhovory s obyvateľkami a obyvateľmi rôznych štruktúr, či už je to jurta alebo byt v Brooklyne, a spätné získavanie informácií, ako sa rodinný alebo komunitný život okolo takejto štruktúry formuje. Jakub Lerch na téme absencie v rodine zas spolupracoval s Jiřím Skálom. Zaoberali sa absenciou v konkrétnom zmysle, ako spomínala Tereza, vylúčením, neprijatím alebo tým, že niekto vyslovene chýba v rodinnom systéme, ale aj absenciou symbolických vecí. Jiří Skála sa zaoberá prítomnosťou alebo absenciou kultúrneho kapitálu, z čoho vznikla fotopoviedka fiktívnej výpovede otca rodiny o jeho vzťahu ku kultúrnemu kapitálu.

Sama som v rámci spomínanej sci-fi kapitoly spolupracovala s Markétou Magidovou, ktorá urobila krátky 3D animovaný film. Vychádzali sme pri tom z rôznych kníh, ale vytvorili sme vlastný naratív. Spolupracovala som tiež s Martinou Smutnou, ktorej séria malieb sa venuje skôr jej vlastnému intímnemu vzťahu s matkou a so svojou potenciálnou dcérou a utópii funkčných vzťahov v rámci rodiny.

Šesť diel vzniklo priamo pre výstavu, ale v procese k nim stále priraďujeme veľa ďalších diel zahraničných aj českých autoriek a autorov, ktorí tie témy spracúvajú z ďalších perspektív. Niečo z toho sme vystavili na pop-upe a na plánované výstavy v New Yorku aj Berlíne by sme to chceli obohatiť o ďalšie diela.

Vybavíte si v rámci projektu nejakú konkrétnu informáciu alebo okamih vlastného posunu od zaužívaného vnímania rodiny?

BC: Myslím, že sa všetci pretíname alebo smerujeme v rámci kapitol k myšlienke, že tu je potreba až nutnosť väčšieho zdieľania a komunitného spôsobu žitia. Dáva to zmysel v rámci našich súčasných možností, ako aj v porovnaní s inými kultúrami, existujúcimi i neexistujúcimi, v rámci témy bývania aj ekonomicky. Vždy sa ukazovalo, že spojenie – asi najčastejšie žien – do funkčnejších celkov a organické striedanie si detí a vypomáhanie si je jedným z možných funkčných modelov. Teraz premýšľame o tom, ako sa niečo také dá dosiahnuť v rámci našich bydlísk a súčasných potrieb, lebo, samozrejme, žiť komunitne niekde v pralese, alebo už len na vidieku, je niečo iné, v meste je to zložitejšie.

TJ: Pre mňa osobne celý projekt znázorňuje veľkú relatívnosť a šírku toho, čo rodina znamená. Môže to znieť ako banálne konštatovanie, ale všetci sme do nejakej miery determinovaní vlastnou skúsenosťou, rozhľadom, tým, v čom sme sami vyrastali a v čom teraz žijeme, s čím sme sa stretli – a prostredníctvom tohto projektu a výskumu, ktorý sme robili, sme si všetci mohli toto vnímanie rozšíriť.

BC: Nie sme v situácii, že by sme mali nejakú jednoznačnú odpoveď. Je to kladenie si otázok o alternatívach a prehodnocovanie slovníka, ktorý sa toho týka.

KK: Hoci sa v posledných rokoch aj dekádach dosť diverzifikuje prístup k rôznym formám spolužitia, keď sa povie rodina, tak v západnej kultúre – či je to u nás alebo v New Yorku – si stále väčšina ľudí predstaví mamu, otca a ich dve biologické deti. Je to silný moment, ktorý je ťažké nejako rozpustiť. Ja osobne to vnímam dosť prakticky, žijem v nukleárnej rodine, hoci som v nej nevyrastala, ale zdá sa mi to veľmi limitujúce. Cez pohľady do iných komunít alebo cez zdieľanie potreby robiť to nejako inak vzniká inšpirácia, ako tú tému rozšíriť a narúšať predstavu, že rodina je toto, a premýšľať o nej ako o otvorenom poli a nebinárne.

Pre mňa je zaujímavé, že zatiaľ zo všetkých projektov, ktoré sme so Spoločnosťou Jindřicha Chalupeckého robili, má tento asi najväčšie presahy do praktického života. Napríklad v spolupráci s Mothers Artlovers sme vytvorili zdieľanú detskú skupinu-škôlku. Netvrdíme, že sme našli nejaký univerzálny model, ale snažíme sa prispieť do diskusie o zastaranosti určitých kategórií a predstáv. Vo chvíli, keď sa v strednej Európe táto téma oblúkom vracia a dnes sa napríklad v Maďarsku rodina definuje iba týmto striktným spôsobom, sa nám zdá dôležité to z druhej strany nabúravať.

Ako ľuďom dopomôcť k tomu, aby sa otvorili šírke tých modelov, ak napríklad cítia nejaké ohrozenie z opustenia konceptu nukleárnej rodiny?

TJ: Súvisí to s tým, čo som menovala ako prínos, a to je mať možnosť zoznamovať a stretávať sa s alternatívami. Samozrejme, nie je to univerzálna odpoveď, ale myslím si, že aj v prípade rasizmu, homofóbie a ďalších prejavov neznášanlivosti je jedným z dôležitých faktorov to, že ľudia sú do nejakej miery izolovaní od fenoménov, o ktorých si myslia niečo negatívne, vymedzujú sa voči nim alebo sa ich obávajú. Ten obrázok: mamička, otecko, biologické deti, je stále v mainstreamovej kultúre, médiách či reklamnom biznise dominantný, takže sa zdá prirodzený. Keď sa bude obohacovať, meniť, rozrušovať, a tým ukazovať reálna šírka toho, akí rôzni ľudia na svete žijú a ako vnímajú to, čo je pre nich rodina, verím tomu, že u mnohých ľudí, ktorí sa dnes uzatvárajú pred alternatívami, sa tento pocit strachu začne zmierňovať.

BC: Myslím si, že to dosť súvisí so strachom, že keď človek pôjde proti zabehnutému modelu, ktorý je teraz všeobecne, mediálne i politicky uznávaný, pôjde proti nejakej svojej prirodzenosti, proti tomu, čo nám bolo dané. Nemusíme sa však inšpirovať kmeňovými spoločenstvami na druhom konci sveta, máme to aj v našej histórii. Tradičný život neznamenal, že boli dvaja dospelí, ktorí chodili tvrdo pracovať mimo svojho domova a deti nechávali v nejakej inštitúcii, a pritom, ako makali, ešte sa aj snažili byť pre ne istým príkladom a vychovávať ich aj emocionálne. Toto je model, ktorý je pomerne nový a na všetkých kladie obrovské nároky. Inšpirácie pre iné fungovanie nemusia pochádzať len zo vzdialených končín, stačí sa pozrieť späť v čase, ďalej než za dve generácie.

Na českej scéne vnímam veľa projektov, ktoré sa týkajú rodičovstva. Máte pocit, že je to aktuálny fenomén súčasnej tvorby, alebo je to spôsobené špecifickými podmienkami, v ktorých fungujete?

TJ: Keď sme uvažovali nad prezentáciou projektu v New Yorku a pozreli sme sa na umelcov a umelkyne v našom veku, ktoré sa tam snažia fungovať, zistili sme, že veľké množstvo z nich ešte nemá vlastné deti a často si myslia, že si to vzhľadom na svoju prácu dokonca nemôžu dovoliť, že si budú musieť vybrať. Náš súčasný vývoj je pre mnohé z nich utópiou, neveria, že to môže takto fungovať.

KK: Špecifická situácia u nás, kde je umelecký svet prinajmenšom v otázke rodičovstva a rôznych netypických rodinných zväzkov alebo konštelácií pomerne otvorený, má samozrejme svoje korene. Napríklad Lenka Klodová spolu s ďalšími rodičmi založila skupinu Matky a otcové, čo istým spôsobom viedlo k sformovaniu skupiny Mothers Artlovers, ktorého členky sa posledných pár rokov aktívne zaoberajú týmito témami a veľmi scénu posunuli. To určite tiež súvisí s vytvorením kódexu feministických inštitúcií alebo pôsobením spolku Spolek Skutek; nabalilo sa na seba veľa iniciatív, ktoré majú angažovanú agendu a väčšinou sú jej súčasťou zdieľané modely starostlivosti. Ako už vravela Tereza, máme veľa skúseností z individuálnych rozhovorov, ale aj z celkového kontextu zahraničných scén, kde je to skutočne o voľbe: buď budem mať rodinu, alebo prácu v umení. Keď sa bavíme s kurátormi, kurátorkami zo zahraničia o našich praktických modeloch fungovania pre rodičov a opatrujúcich a o tom, ako ďaleko sme pokročili v prenášaní teoretických modelov do zmien na inštitucionálnej úrovni, je to v tejto chvíli celkom prekvapivé.

Rozhovor viedla Michaela Kučová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: