Predplatné do telocvične, permanentka na život
Pravidelne cvičíte? Zdravo sa stravujete? A smiem sa opýtať – prečo? Je totiž pravdepodobné, že nedokážete zniesť vedomie vlastnej konečnosti. Smrť je predsa vždy dôsledkom zanedbania starostlivosti o seba, nie? Aká prenikavá ľavicová kritika individualizovanej zodpovednosti, neskorokapitalistickej sebastrednosti a existenciálnej technokracie! Alternatívne: hermeneutika podozrenia rozvinutá do plnoformátovej paranoje. Usilujete sa dodržiavať zásady racionálnej životosprávy, pretože sa domnievate, že si tým ušetríte aspoň nejaké starosti a budete môcť žiť plnšie a trebárs aj dlhšie v službe druhým, ale chyba lávky! Komiksová autorka Liv Strömquistová nás ústami starogréckej veštkyne Pýthie vyvádza z omylu a neľútostne strháva ilúzie, ktorým sme slabomyseľne podľahli: dejiny sa nekončia víťazstvom nad komunizmom, ale nad smrťou. A toho je schopný jedine kapitalizmus, pokiaľ sa otvoríme a oddáme riešeniam, ktoré nám sprístupňuje.
Nič proti záslužnej spoločenskej kritike, pokým ako mýtický Uroboros nezačne likvidovať samú seba. Lenže práve to robí, ak nás vždy tútoruje, ako sme, sprostí, padli do ďalšej pasce systému: hádam si len nechceme predlžovať život, aby sme mohli dlhšie živiť svojich otrokárov? Podľa zásad účinnej komunikácie – jazykovedci ich poznajú ako Gricove maximy – by sme mali uprednostniť priaznivejšiu interpretáciu toho, čo ktosi hovorí alebo koná, pred tou menej priaznivou, pretože všetci sme radšej, ak v našich slovách a skutkoch ľudia predpokladajú skôr dobrý úmysel než ten zlý. Statusová ľavica – takto označená príslušne svojmu revíru aj dôvodu existencie – však človeku programovo pripisuje len tie najhoršie zámery a najhlúpejšie motivácie. Nič nie je, ako sa javí. Vegánstvo má minimalizovať utrpenie zvierat a byť ekologicky najšetrnejším spôsobom stravovania, ale je len ľsťou potravinárskeho veľkokapitálu, aby u naivných konzumentov vzbudil dopyt po paralelnom sortimente popri „klasických“ potravinách. Bežecké súťaže majú povzbudiť záujem o pohyb a dodať individuálnemu športu spoločenský rozmer, sú však len sofistikovaným prostriedkom výkonnostného imperializmu ekonomického systému voči našim mysliam a telám. A čo ešte len taká psychoterapia… Vraj jeden zo spôsobov sebapoznania a pomoci pri psychických problémoch. Figu borovú! Komodifikácia toho, čo dokáže poskytnúť dobré priateľstvo alebo hlboký romantický vzťah.
Tak skvelé – rozposielam kľúčenky. Áno, všetko z uvedeného má aj tieto problémové rozmery. Nie sú to však jediné rozmery toho, ako sa udržiavame pri živote, trávime svoj voľný čas a reflektujeme svoju existenciu vo svete. To už nie je kritika, ale karikatúra: tiež typ kritiky, ale náramne jednostrannej. A sám sa jej dopúšťam, pretože Strömquistovej komiks nie je len takýto. Je vtipný a aj isté sploštenie tém, ktorých sa „sebarozvoj“ dotýka, môžeme s dávkou veľkorysosti považovať za prijateľné, ak zohľadníme pomer objemu motivačnej a svojpomocnej literatúry k ich kritike. Práve o to tu totiž ide: autorka si berie na paškál naše iracionálne túžby ovplyvniť aj to, čo ovplyvniť z podstaty veci nedokážeme, nech už sú to náhody vo vonkajšom svete alebo city, ktoré v nás ktosi vzbudí – prípadne túžime vzbudiť my –, a tvrdí, že nie naše „ja“, ale druhí majú byť centrom našej pozornosti. Ako zážitkový úvod do „šťastia pre tých, ktorí nemôžu vystáť pozitívne myslenie“, ako znie podtitul podobne ladeného Protijedu Olivera Burkemana, spochybňuje Pýthia prihovárajúca sa súčasnosti aktuálny common sense vo veciach priateľských aj milostných vzťahov, osobných cieľov a receptov na život aj bez toho, aby sme museli detailne poznať kritickú teóriu uvedenú v záverečnej bibliografii. Fajn potiaľ, pokiaľ sa výsmech zo spôsobu, ako žijeme, sám nestane jeho oporou.
Liv Strömquistová: Hovoří Pýthie. Preložila Marie Voslářová. Praha: Paseka, 2025.