Paradoxy režimov prežitia

Paradox je zdanlivo protirečivé tvrdenie či situácia, ktorá pri hlbšom skúmaní môže odhaliť nový význam alebo pravdu. Môže obsahovať prvky, ktoré si vzájomne odporujú, no zároveň spolu tvoria zmysluplnú jednotu a podnecujú nové spôsoby myslenia. Sociologické výskumy ukazujú, že paradoxy v umení a spoločnosti vystupujú do popredia najmä v časoch neistoty a štrukturálnych zmien. V časoch, keď sa svet stáva menej predvídateľným (politické otrasy, ekonomické krízy, technologický rozvoj) a prestávajú fungovať alebo sa oslabujú bežné pravidlá, kategórie a významové istoty, ktorými ľudia chápu svet. Paradoxné situácie a myšlienky môžu totiž ľuďom pomôcť nájsť nové spôsoby, ako chápať svet a reagovať na nejasné či komplikované situácie.

Môže v tomto kontexte umenie zviditeľňovať chyby a zlyhávanie systému? Dokážeme ho vnímať ako dôkaz širších spoločenských problémov v čase neistoty, v realite prítomnosti? A môže umenie podnecovať nové spôsoby chápania takejto životnej situácie?

Tému paradoxu budem v texte rozvíjať cez dva umelecké výstupy: výstavu Ceny Oskára Čepana (COČ) Nesúťažím v umení, ale vyhrávam a platformu Park kultúry a povzdychu realizovanú Kultúrnymi odbormi. Oba projekty boli otvorené súčasne v decembri minulého roka v priestoroch Koppelovej vily, jedného z priestorov Galérie Jána Koniarka v Trnave, a sú prístupné ešte do konca februára.

Diela laureátstva COČ a projekt Park kultúry a povzdychu sú rozdielne vo svojich formálnych aj v koncepčných prístupoch. Zároveň sú vzájomne prepojené tematickými líniami, ktoré sa naprieč priestorom opakovane objavujú. Možno ich primárne sledovať a čítať cez koncept spomínaného paradoxu, no prítomné na rôznych úrovniach a rovinách sú aj témy (ne)súťaženia, tlaku či zlých podmienok práce v kultúre. Vzniká tak štruktúrovaný, hoci diskontinuálny komentár k fungovaniu kultúry a spoločnosti v súčasnosti, pričom je poukázané na jeho napätia a ambivalencie.

Tematicky diela oboch laureátok COČ, konkrétne Nikoly Balberčákovej a Ráchel Jutky, a laureáta Ľuboša Kotlára reagujú na sociálne siete, pracujú s odkazmi na hybridnú existenciu (online a offline subjektivít) a nejasné hranice medzi digitálnym a fyzickým svetom. Ich prístupy sú však odlišné, rovnako ako aj médium, s ktorým pracujú – Balberčáková využíva videoinštaláciu, Jutka najmä maľbu a objekt a Kotlár inštaláciu a environment. Park kultúry a povzdychu tematizuje každodennú prax práce v kultúre. Je iniciatívou o kolektívne vytvorenie priestoru pre unavených pracujúcich a pracujúce v kultúre aj za jej hranicami. Jeho súčasťou sú pravidelné podujatia, vybrané prostredníctvom otvorenej výzvy členstva Kultúrnych odborov, čo je zdola kolektívne organizovaná odborná organizácia zastrešujúca kultúrne pracovníctvo naprieč Slovenskom.

Samotný názov výstavy tohtoročnej COČ Nesúťažím v umení, ale vyhrávam podľa jej riaditeľky a kurátorky Miroslavy Urbanovej explicitne naznačuje prítomnosť paradoxu. Práve ten považuje za dominantný aspekt výstavy, ktorý sa prejavuje v rôznych formách, kontextoch a zámeroch.¹ Aj keď sa starostlivosť stala významnou témou súčasného umenia, umelecký svet je stále formovaný permanentnou súťaživosťou – cez granty, rezidencie či ceny. Pojmy ako výkon, individualizmus a sebareprezentácia sú neoddeliteľnou súčasťou profesionálneho a častokrát aj osobného života. V prípade COČ je však tento rámec v posledných rokoch čiastočne narúšaný modelom udelenia kolektívneho laureátstva všetkým vystavujúcim (čiastočne preto, lebo ide v istom zmysle stále o súťaž, keďže umelkyne a umelci prechádzajú výberom poroty). Názov výstavy Nesúťažím v umení, ale vyhrávam paradoxne reaguje na princíp COČ a poukazuje na problematiku súťaženia, hodnotenia výkonu a individualizmu v spoločenských, politických a umeleckých systémoch. Zároveň je aspekt individualizmu narúšaný aj v samotných umeleckých výstupoch COČ, keďže práca, ktorá za ich vznikom stojí, je do veľkej miery kolektívna.

BJD bábiky, trofeje aj energetické nápoje

V priestore videoinštalácie Nikoly Balberčákovej sme uvádzaní do paradoxného preciťovania pocitov zdieľaného odcudzenia, čo je vyvolávané jeho chladne až takmer sterilne pôsobiacim vzhľadom, nebezpečne vyzerajúcimi ostrými objektmi a znepokojujúco pôsobiacimi videami. Autorka reflektuje osamelosť, úzkosť a reakcie na permanentný tlak sebareprezentácie, pričom poukazuje na únik jednotlivcov do úzko profilovaných online komunít a rôznych foriem sebaprojekcie. Tie v podmienkach preťaženia a neistoty fungujú ako alternatívne priestory porozumenia a hľadania dokonalejšej verzie seba. Balberčáková poukazuje na napätie medzi vonkajšou sebareprezentáciou a vnútorným prežívaním človeka v kontexte spoločenských noriem a očakávaní. Ďalšia rovina paradoxu v jej diele súvisí s internetom – napriek neustálemu prepojeniu s inými narastá v ľuďoch pocit osamelosti. Vo virtuálnom priestore vznikajú svojské komunity osamelých, v ktorých si členky a členovia vytvárajú ilúziu medziľudského kontaktu. Neraz ich spája jazyk internetového humoru, mémov, ale aj špecifické záľuby, akými je napríklad zbieranie BJD bábik či sebaskrášľovacie metódy. To, čo môže pôsobiť ako obsesia či únik z reality, sa tu paradoxne javí ako spôsob jej zvládania a hľadania sociálneho prepojenia.

Dielo Ráchel Jutky nesie názov Našľapuj opatrne, ale smelo, ktorý sám osebe obsahuje vnútorné napätie a paradox. Sme vyzývaní konať opatrne aj odvážne, čo je logicky protirečivé, no existenčne presné. V určitých životných situáciách reagujeme s ohľadom na svoju ochranu, no súčasne odvážne – či už ide napríklad o nadväzovanie nových vzťahov alebo o presadzovanie sa v profesionálnom živote. Maliarska prax Jutky je v priestore prepájaná s objektmi, ktoré pozostávajú z abstraktných malieb, kyanotypií a kusov nábytku zo 60. rokov minulého storočia. Autorka reaguje na digitálne prostredie, ktoré výrazne fragmentuje naše vnímanie a ovplyvňuje súčasné konštruovanie reality. Fragmentácia je materiálne zhmotnená napríklad cez vyberanie častí nábytku, ich spracovávanie a umiestňovanie do nových súvislostí a rámcov. Podporená je aj cez krajinu umiestnenú do výrezov abstraktných obrazov, ktoré sú spájané do jedného celku s kusmi dreva alebo vsádzané do častí drevených nábytkov. Fragmentácia tu nevedie k strate, ale k rozšíreniu vnímania. Spracovanie povahy digitálnej vizuálnej reality analógovými prostriedkami a pomocou fyzického materiálu podporuje paradoxný charakter diela. 

Environment Niekedy chodím rád do fitka s rozpustenými vlasmi vytvorený Ľubošom Kotlárom simuluje prechodový priestor šatne vo fitnescentre, ktorý nie je len fyzickým miestom, ale aj symbolickým – šatňa predstavuje miesto transformácie, prípravy na podanie výkonu. Autor tematizuje tlak na osobný výkon, ktorý je v kontexte fitnescentra zjavný. Inštalácia Ľuboša Kotlára obsahuje, takisto ako predchádzajúce spomínané diela, niekoľko úrovní paradoxu. Ustálené významy a kódy správania, ktoré priestor šatne vo fitnescentre nesie, sú narúšané. Šatňa ako miesto prípravy na fyzický výkon je zbavená reálnej aktivity – očakávanie akcie sa nikdy nenaplní. Inštalácii dominuje zelená farba, ktorá odkazuje na takzvaný green screen – umelé, technické pozadie pre projekciu iného prostredia. Táto farba sa v ňom využíva preto, lebo sa najviac odlišuje od farby ľudskej pokožky. Green screen býva vstupnou bránou pre možné projekcie, v ktorých sa nachádza postava človeka – u Kotlára však ostáva neaktivovaná. Neinteraktívne sú aj objekty evokujúce úžitkové funkcie, no ich (ne)funkčnosť a multiplikácia spochybňujú normy súťaživosti, disciplíny, čistoty tela a efektivity. Zlyhanie tu môže byť paradoxne produktívne, v zmysle narúšania normatívneho rámca podmieneného napríklad výkonom. Posledná miestnosť výstavy s Kotlárovou inštaláciou s trofejami je náhodne príznačným vyvrcholením bez pocitu reálnej odmeny – trofeje sú zbavené funkcie.²

Park kultúry a povzdychu, situovaný v prístavbe Koppelovej vily, upriamuje vo svojom koncepčnom rámci pozornosť na paradox práce v kultúre. Priestor okolo bieleho kruhového podstavca je doplnený o debničky s energetickými nápojmi určenými na konzumáciu (len výlučne v priestore) a farebné papierové vertikálne stuhy zavesené po obvode arény, ktoré sú vo farbách rozptýleného gradientu Kultúrnych odborov. Debničky počas podujatí slúžia aj ako stoličky. Priestor navrhla Lucia Tkáčová, na koncepcii a realizácii parku ďalej spolupracovali Zuzana Jakalová, Eliška Mazalanová a Veronika Němcová. Park tematizuje podmienky a tlak práce v kultúre – kultúrne pracovníčky a pracovníci sú často nútení kombinovať viacero úväzkov a typov zmlúv, pôsobiť súčasne v rôznych oblastiach a dlhodobo budovať vlastnú profesionálnu identitu aj zázemie projektov v konkurenčnom prostredí. Predpokladá sa, že sú flexibilní a kreatívne schopní využívať pracovné a spoločenské príležitosti kdekoľvek a kedykoľvek. Táto abstraktná predstava o kultúrnom pracovníctve však nezodpovedá realite podmienok, v ktorých žijeme. Ekonomické tlaky (nedostupné bývanie, rast cien bez rastu miezd), konsolidačné vládne opatrenia a škodlivé kultúrne politiky štátu vážne oslabujú už aj tak krehké pracovné podmienky v kultúrnom sektore.³ Jednotlivé podujatia organizované touto platformou cez rôzne formy výstupov – workshopy, performancie, diskusie, podporné skupiny, stretnutia – reagujú na tieto podmienky formou určitého kolektívneho organizovania, ktorého budovanie nie je v ére neskorého kapitalizmu jednoduché. Tieto spoločné stretnutia a vzájomné zdieľania osobných skúseností môžu podporovať kolektívne hľadanie riešení a nástrojov pre zlepšovanie sociálnych podmienok. 

Práca viditeľná a neviditeľná

Ďalšou úrovňou paradoxu, ktorý sa v priestore galérie vyskytol, je napätie medzi prezentáciou hotového výsledku a prácou, procesom, ktorý za tým stojí. Obe činnosti sa odohrávajú v rovnakom čase a priestore, no v radikálne odlišných režimoch viditeľnosti a hodnoty. Rozpor medzi situáciami bol vnímateľný aj pri otvorení výstavy COČ a Parku kultúry a povzdychu. Na jednej strane sme mohli vidieť finálnu prezentáciu umeleckej práce vo forme výstavy – hotové umelecké diela, kurátorský jazyk, rituál vernisáže a symbolický kapitál. Na strane druhej prebiehala v rámci Parku kultúry a povzdychu v danom čase performatívna fyzická príprava priestoru. Práca kultúrnych pracovníčok a pracovníkov bola odkrytá a vystavená v surovom stave.

V neposlednom rade mi nedá opomenúť paradox, ktorý sa vyskytuje aj vo vzťahu COČ a Parku kultúry a povzdychu. Priestor vytvorený Kultúrnymi odbormi poukazuje na problematickosť práce v umeleckom a kultúrnom poli a s tým spojenú prekarizáciu. Hoci COČ poskytuje laureátom nielen výrazný symbolický kapitál, ale aj finančnú a produkčnú podporu, ich efekt je často časovo obmedzený a nepretavuje sa automaticky do udržateľných pracovných podmienok. 

Ďalšou úrovňou tohto paradoxu je, že COČ síce môže byť kritická voči spoločenským nerovnostiam v umení, no zároveň stále funguje v rovnakých ekonomických a politických podmienkach, ktoré tieto nerovnosti produkujú. Keď poukazujeme na kultúrnu prekarizáciu v kontexte COČ, nejde o kritiku ceny samotnej. Ide skôr o snahu poukázať na podmienky, v ktorých súčasné umelecké ocenenie funguje. Uvedené problémy vyplývajú zo širších štrukturálnych a politických podmienok nášho kontextu. Vnímateľný paradox korešponduje s realitou, na ktorú poukazujú aj iniciátorky Parku umenia a kultúry – devastačné kultúrne politiky Ministerstva kultúry SR a zásahy vo Fonde na podporu umenia (ktorý COČ tento rok nepodporil) narúšajú už aj tak krehký ekosystém práce v kultúrnom poli. 

Všetky spomínané vrstvy vystavených projektov by mohli zároveň fungovať ako argument v odmietaní autonómie umeleckej tvorby. O tejto téme sa diskutuje už niekoľko desaťročí a na rôznych frontoch – napríklad v súvislosti s inštitucionálnou kritikou, feministickými teóriami, sociálne a politicky angažovaným umením, konceptuálnymi, performatívnymi a participatívnymi praktikami, ktoré odmietajú chápať umenie ako objekt nezávislý od spoločenského, ekonomického, politického a inštitucionálneho kontextu. Tento koncept rozvíja okrem mnohých ďalších teoretičiek a teoretikov aj slovinská sociologička Katja Praznik. Upozorňuje na to, že predstava umenia ako autonómnej oblasti vedie k tomu, že práca umelkýň a umelcov je vnímaná skôr ako „vnútorná kreativita“ než ako skutočná práca. Ideológia autonómie totiž legitimizuje neplatenú, neistú a vykorisťovanú prácu kultúrnych pracovníkov a umelkýň, pretože ak je umenie „nezávislé od ekonomiky“, tak sa nejaví ako práca, ktorá si zaslúži odmenu.

Praznik v rozhovore pre Artmargins konštatuje: „Z lásky k umeniu a/alebo sebavyjadreniu umeleckého talentu sa umelci a kultúrni pracovníci často vzdávajú akejkoľvek odmeny za svoju prácu, akoby nepatrili do mzdovej ekonomiky, teda do sveta, v ktorom si väčšina populácie zarába na živobytie prácou a je za túto prácu platená/kompenzovaná. Preto vnímať umenie ako prácu znamená uznať, že by malo byť oceňované z ekonomického hľadiska a uznané ako práca, a nie ako nejaký božský zásah ponúkaný v prospech spoločnosti ako dar zadarmo.“

Paradox sa v predstavených umeleckých projektoch neobjavuje len ako tematický motív, ale ako bežná skúsenosť súčasného sveta a kultúry. Ide o spôsob, akým jednotlivci, jednotlivkyne aj kolektívy prežívajú a zvládajú realitu neskorého kapitalizmu, permanentného tlaku, neistoty a štrukturálnej nestability. Diela laureátok a laureáta COČ spolu s platformou Park kultúry a povzdychu zviditeľňujú aspekty a napätia súčasnej spoločnosti – ukazujú tlak, únavu, osamelosť aj snahy o kolektívne zvládanie podmienok, v ktorých sa deje kultúrna práca. Paradox sa v tomto kontexte stáva nástrojom porozumenia – umožňuje pomenovať skúsenosti, ktoré sú rozporuplné a ťažko vysvetliteľné jazykom každodennej logiky a jasných odpovedí. Umenie tu teda nepôsobí ako únik z reality, ale stáva sa nástrojom pre jej lepšie pochopenie. Pomenúva zlyhávania systému, prepája osobné skúsenosti so širšími spoločenskými problémami a hľadá nové formy spolupráce a solidarity. 

Autorka je absolventkou dejín a praxe súčasného umenia

1. Urbanová, Miroslava: Bulletin k výstave Nesúťažím v umení, ale vyhrávam. ↩︎
2. Tamže. ↩︎
3. Kulturák, občasník Kultúrnych odborov. Nulté číslo, december 2025. ↩︎

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.