Prečo na pracujúcej triede záleží
Na Západe straší strašidlo – strašidlo pracujúcej triedy, ktorá prišla o svoj politický domov. Po desaťročia sa stredoľavé sily, zvádzané sirénami „tretej cesty“ Billa Clintona, Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera, vzdávali jazyka triedneho boja.
V snahe stať sa rešpektovanými a dokázať, že sú efektívnejšími a spravodlivejšími manažérmi kapitalizmu, však prestali hovoriť o vykorisťovaní a rozhodli sa ignorovať vnútorný antagonizmus – dokonca násilie – vzťahu medzi kapitálom a prácou. Z politického diskurzu úplne vylúčili slová, zvyky, spôsoby bytia a ašpirácie pracujúcich. A potom očierňovali svojich bývalých voličov ako „úbožiakov“.
Keď sa rozmáha chudoba a mobilita smerom nadol a kedysi hrdá robotnícka trieda sa cíti opustená a etablované strany od toho odvracajú zrak, vzniká túžba po novom projekte navrátenia dôstojnosti – po naratíve, ktorý stavia kolektívne „my“ proti mocným „oni“. Pred desiatimi rokmi vstúpil do tejto prázdnoty jedovatý rozprávač so storočnými skúsenosťami s vypĺňaním takýchto prázdnych miest: xenofóbna krajná pravica.
Hnutia a lídri, ktorých centristi nešikovne označili za „populistov“, túto túžbu nevytvorili – len ju využili s cynizmom skúseného monopolistu, ktorý si všimol dieru na trhu. Od robotníckych oblastí južného Pirea, čo by kameňom dohodil od miesta, kde toto píšem, až po niekdajšie „červené“ predmestia Paríža či Marseille, môžeme vidieť, ako sa voličské bloky presúvajú od komunistických a sociálnodemokratických strán k tým, ktoré vytvorili politickí dediči Mussoliniho a Hitlera. Podobne ako ich predchodcovia, aj títo politickí chameleóni vystupujú ako nositelia vlajky pracujúcej triedy, ktorá stratila svoje práva. Medzitým v Spojených štátoch bieli rasisti, kresťanskí fundamentalisti, technofeudálni páni a otrávení bývalí voliči demokratov vášnivo rozkmitali koalíciu, ktorá dvakrát vyhrala Biely dom.
Ak nebudeme opatrní, porovnanie s medzivojnovým obdobím, ktoré mnohí používajú, nás môže zviesť z cesty, hoci je na mieste. A i keď tendencia ľavice nazývať všetkých konzervatívnych alebo centristických oponentov fašistami je neospravedlniteľná, faktom zostáva, že fašizmus je vo vzduchu. A môže to vôbec byť inak? Keď boli pracujúci ľudia na celom Západe opustení, bolo ľahké obnoviť ich nádej prísľubom národného obrodenia postaveného na fiktívnom zlatom veku.
Keď už sa na návnadu chytili, ďalším krokom bolo odvrátiť ich hnev od sociálno-ekonomických síl, ktoré ich uvrhli do chudoby, na nejakú hmlistú konšpiráciu – „globalistov“, „hlboký štát“ alebo nejaké sprisahanie v réžii Georgea Sorosa, ktoré ich malo „nahradiť“ v ich vlastnej krajine. Na vlne takto vyvolaných vášní si ultrapravicoví politici začnú brať na mušku liberálne elity, bankárov, bohatých cudzincov v zahraničí a nešťastných cudzincov doma – ľudí, ktorých možno vykresliť ako uzurpátorov zlatého veku a prekážky národného znovuzrodenia.
Potom (a až potom) prichádza odmietnutie triedneho boja, vylúčenie politickej reprezentácie ekonomických záujmov pracujúcej triedy. Hnev na amerických podnikateľov, ktorí zatvárajú miestne továrne a vo veľkom ich posielajú do Vietnamu, sa presmeruje proti čínskym robotníkom. Hnev na banku, ktorá zabavila rodinný dom, sa mení na nenávisť voči židovským právnikom, moslimským lekárom a mexickým nádenníkom. Každý, kto im pripomenie, že kapitál sa hromadí tým, že pohlcuje, vytláča a nakoniec sa zbavuje práce ľudí ako sú oni, je považovaný za národného zradcu.
Po roku 2020, rovnako ako v 20. rokoch minulého storočia, sa na pozadí tohto procesu rozmohla ultrapravica. Nestalo sa to zo dňa na deň. To, že pracujúca trieda prepadla najprv beznádeji a nakoniec fašistickému zmýšľaniu, sa spája s koncom systému Bretton Woods v roku 1971. Čo však spustilo premenu krajnej pravice z protestného hnutia v rámci konzervatívnej politiky na autonómnu silu, ktorá preberá moc, bezostyšne búra buržoázne liberálne inštitúcie a púšťa sa do projektu vyhladenia „kultúrneho boľševizmu“ – termínu, ktorý bol drahý srdcu Josepha Goebbelsa?
V tomto ohľade vynikajú dve udalosti. Po prvé, globálna finančná kríza z roku 2008, ktorá bola rokom 1929 pre našu generáciu, viedla centristov pri moci k tomu, aby zaviedli tvrdé úsporné opatrenia voči pracujúcej triede a zároveň rozšírili „socialistickú“, štátom podporovanú solidaritu s veľkým biznisom. Po druhé, podobne ako v 20. a 30. rokoch 20. storočia sa centristi a nefašistickí konzervatívci obávali a nenávideli demokratickú ľavicu viac ako autoritársku pravicu.
Poučenie pre ľavicu je bolestivo jasné. Sústrediť sa výlučne na identitu – na rasu a pohlavie – a ignorovať pritom materiálnu realitu pracujúcej triedy, je katastrofálna strategická chyba. Znamená to odzbrojiť sa tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý sa vyzbrojil práve tým príbehom, ktorého sa stredoľavé strany zriekli.
Úlohou je integrovať životne dôležité boje proti rasizmu a patriarchátu do obnovenej, silnej kritiky triednej moci. Musíme opäť používať slovník solidarity a vykorisťovania a ukázať, že skutočným nepriateľom pracujúceho človeka nie je prisťahovalec, ale rentiér, technofeudálny pán, monopsonistický zamestnávateľ a finančník, ktorý považuje jeho budúcnosť za derivát, s ktorým sa dá špekulovať. Noví lídri, ako napríklad kandidát na starostu New Yorku Zohran Mamdani, musia pomôcť nájsť syntézu, ktorá osloví celého človeka.
Alternatívou je zostať divákmi našej vlastnej politickej tragédie a sledovať, ako ľudia, na ktorých ľavica zabudla, odchádzajú do boja v pravicovej fantázii o národnej čistote. Na pracujúcej triede záleží. Je načase začať sa podľa toho správať.
Yanis Varoufakis, bývalý grécky minister financií, je lídrom strany MeRA25 a profesorom ekonómie na Aténskej univerzite.
Vychádza v spolupráci s Project Syndicate, 2025