Slováci pracujú nielen za podhodnotené mzdy, z ktorých musia každý mesiac žonglovať so svojimi nákladmi na život, ale navyše pracujú aj v podštandardných pracovných podmienkach. A zbytočne.
To, že máme nízke mzdy, by vôbec nemuselo znamenať, že musíme mať aj zlé pracovné podmienky. Malo by to byť presne naopak. Keď už sa v našej krajine musíme vyrovnávať s nedostatočnými príjmami za prácu, malo by platiť, že kompenzáciou nám budú aspoň dôstojné podmienky práce.
Ale nie je to tak. Prekážkou pritom nie je ani slovenský právny systém, pretože ten je celkom kvalitný. Na Slovensku máme jeden z lepších Zákonníkov práce v Európskej únii. Avšak prax nám akosi pokrivkáva.
Neférová zmluva sa ťahá až do dôchodku.
Ľudia bežne vykonávajú na živnosť prácu, ktorú by mali vykonávať na pracovnú zmluvu. Takisto bežne robia poddeklarovanú prácu. To je práca, kde síce pracovnú zmluvu máte, ale máte v nej stanovený kratší pracovný čas, aj keď pracujete dlhšie. Časť peňazí dostávate oficiálne – máte ich na výplatnej páske – a dostávate ich na účet, a časť peňazí dostávate „pekne“ na čierno do obálky. Alebo sa stáva, že ste agentúrny zamestnanec a pracujete cez agentúru. Alebo neviete v žiadnom zamestnaní dostať zmluvu na dobu neurčitú a ste prinútení pracovať na dobu určitú.
Toto všetko zvyšuje neistotu. Toto všetko je prekarizácia, na konci ktorej nielenže zarobíte málo, ale ešte aj pracujete v podmienkach, ktoré by človek, ktorý si sám seba váži, v normálnej situácii odmietol. Samozrejme, ľahšie sa to povie, než vykoná. Obzvlášť, ak vás tlačí sociálna situácia, alebo zo skúsenosti viete, že aj v iných firmách je to podobné a máte pocit, že nemáte na výber.
Keď som sa pýtal inšpektorov práce, čo hovoria na poddeklarovanú prácu, teda časť výplaty načierno, povedali mi, že takúto prácu nikomu neodporúčajú prijať. „Keď ľudia budú odmietať takéto podmienky, prestanú takéto podmienky existovať. Firmy sa začnú správať inak,“ odpovedala šéfka odboru pracovnoprávnych vzťahov v jednom západoslovenskom krajskom meste.
Môže sa to zdať lákavé: oficiálne na páske dostanete minimálnu mzdu a zvyšok dostávate do obálky na ruku. Potom však príde trpká realita: budete mať problém s hypotékou v banke, tehotná zamestnankyňa dostane nízke materské dávky, ochoriete a vaša náhrada príjmu na péenke vám vôbec nevystačí na mesačné výdavky, aj podpora v nezamestnanosti bude smiešna a dôchodok bude nízky.
To všetko preto, lebo tieto dávky sa počítajú z oficiálnej mzdy. A tá bola nízka. Nikoho nebude zaujímať, čo človek dostával v obálke. A ako čerešnička na torte sa bežne stáva, že v posledný mesiac v takomto zamestnaní zamestnávateľ jednoducho poslednú obálku nevyplatí. Môže sa to stať, lebo už neprídete, a aj tak sa nemáte ako brániť, lebo podpultové peniaze sa nedajú dokázať.
Rovnako zlé je to aj s prácou na živnosť. Ako živnostník ste samostatným podnikateľom, ktorý si má sám určovať čo, kedy a ako bude robiť. To je princípom samostatnej zárobkovej činnosti. Avšak zamestnávateľ vás „zamestná“ na živnosť, a pritom vám určuje odkedy dokedy budete v práci, riadi vašu pracovnú činnosť, kontroluje ju a musíte ju vykonávať osobne a podľa jeho pokynov.
V skutočnosti je to pracovný pomer, napriek tomu však nemáte právo na ochranu zo Zákonníka práce. Môžu vás napríklad kedykoľvek prepustiť. Stačí, že vám prestanú platiť faktúry. Nemáte nárok na žiadnu dovolenku, na stravné, následne ani na podporu v nezamestnanosti. Ak sa vám stane pracovný úraz, rozlúčte sa s akýmikoľvek úrazovými dávkami.
Právo by sme mali, kde je realita?
Takto to funguje bežne, hoci by nemuselo. Stačilo by, keby zamestnanci boli čo i len trochu právne uvedomelí. Ak by takí boli, vedeli by, že aj keď pracujú na živnosť, ale ich práca má všetky znaky pracovného pomeru, napriek absencii pracovnej zmluvy sa na nich vzťahujú všetky práva a ochrana zo Zákonníka práce. Ak by zamestnanec spätne takýto pracovný pomer napadol na súde, súd by ho s veľkou pravdepodobnosťou prekvalifikoval na pracovný pomer a zamestnávateľ by musel spätne doplatiť všetko, na čo mal zamestnanec zo Zákonníka práce nárok. Ale keďže naši zamestnanci toho veľa o svojich právach nevedia, naďalej sú v pasci prekérneho zamestnávania.
Legislatívne podmienky pre to, aby to zažívať nemuseli, existujú dávno. Na papieri – v Zákonníku práce – máme namaľované celkom kvalitné štandardy a podmienky zamestnávania. Kde je teda problém? Ako je možné, že sa tak slabo pretavujú do praxe? Veď len pri platení časti peňazí do obálky sa hovorí, že sa to môže týkať až takmer šesťstotisíc zamestnancov, čo je na Slovensku až alarmujúcich tridsať percent zamestnancov.
Problémom sú dve veci: právne bezvedomie zamestnancov a inšpektoráty práce.
Ak sú malé mzdy zrkadlom chýbajúceho sebavedomia zamestnancov a ich neochoty pýtať si za svoju prácu viac, budú pracovné podmienky zrkadlom toho istého. Zamestnanci sa boja a nevedia sa za seba postaviť.
Druhým problémom sú inšpektoráty práce. Ak sa aj niekto začne domáhať svojich práv, môže mať z prístupu inšpektorátov rozpačitú skúsenosť. Hoci sa stáva, že majú zamestnanci pozitívnu skúsenosť, nie je to často. Inšpektoráty práce majú pôsobiť ako most medzi tým, čo je v Zákonníku práce a tým, čo sa deje v praxi. Tento most ale treba opraviť.
Prvý problém je, že nemáme dosť inšpektorov. Tí, ktorých máme, zas nie sú dostatočne zaplatení. Nemajú dostatočný rozsah kompetencií. Trpia intenzívnou byrokraciou, čo ich oberá o čas, ktorý by mohli venovať kontrolám. Stáva sa, že inšpektoráty v rovnakej veci nepostupujú rovnako a rozhodnú rozdielne. Stane sa aj, že rozhodnú nekompetentne, pretože nie každý inšpektor rozumie pracovnému právu tak, ako by mal.
Príklady prekarizácie v praxi
Ak sa súčasťou stredoškolského a učňovského štúdia nestane aj pracovnoprávne vzdelávanie študentov a nezreformujú sa inšpektoráty práce, budeme odsúdení žiť ako súčasť prekariátu ďalšie desaťročia.
A nejde len o klasické formy prekarizovanej práce, ktoré som spomenul vyššie. Nie je to len vtedy, keď zamestnávateľ zamestnankyňu presviedča, že peniaze v obálke nie sú nelegálne, ale zdanené a klame o tom, že je to pre ňu takto výhodnejšie, lebo má vyšší čistý príjem. To nie je len o živnostiach a agentúrnych zamestnancoch.
Je to aj o pracovnom čase, nadčasoch, dovolenkách, návštevách lekára. To sú veci, ktoré sa u nás bežne odopierajú, ale keďže zamestnanci nemajú potuchy o tom, ako je to správne, nevedia sa brániť.
Úplne bežne sa napríklad nedodržiava denný odpočinok minimálne dvanásť hodín medzi dvoma zmenami. Alebo sa zamestnancom nariaďujú nadčasy na ich čas dvojdňového voľna v týždni a nemalo by sa to. Je bežné, že zamestnancom nadčasy nepreplácajú a zamestnávatelia sa tvária, že mzda za nadčas je už zarátaná v hrubej mzde, čo sa reálne smie robiť len pri niektorých zamestnancoch, napríklad pri manažéroch. Je úplne bežné, že zamestnancovi dajú do zmluvy klauzulu, že sa zaväzuje odpracovať 400 hodín nadčasov bezvýhradne v každom roku trvania pracovného pomeru. Toto ustanovenie je v pracovnej zmluve neplatné. Ale nikto zo zamestnancov o tom nevie.
Bežne sa stáva, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca prácu, pošle ho domov a strhne mu dovolenku. Môže to urobiť? Nie. Zamestnávateľ je povinný prideľovať prácu, a keď ju nevie prideliť, má nechať zamestnanca doma a zaplatiť mu ten deň dovolenkovým priemerom, ale dovolenku mu strhnúť nesmie.
Ak majú dvaja zamestnanci v tej istej firme porovnateľnú kvalifikáciu, rovnakú pozíciu, ale každý z nich dostáva iný základný plat, ide o mzdovú diskrimináciu. Vie niekto zo zamestnancov, že by sa kvôli rozličnej mzde mohol súdiť a vymôcť rozdiel až tri roky spätne? Nie. Preto sa takmer nikto nesúdi. Ak by táto informácia bola rozšírená, súdnou cestou by došlo k masívnemu dorovnávaniu platov v celej republike.
A takto by sme mohli pokračovať. Napríklad mzdami v inzerátoch. Ak zamestnanec dostane do zmluvy nižšiu mzdu ako bola uvedená v inzeráte, môže si rozdiel vymôcť až tri roky spätne. Ale zamestnanci to nevedia. Inak by si inzeráty odkladali.
Ukazuje sa, že nič nie je vpísané do kameňa. Ani prekérna práca. Zdá sa, že by stačilo nabrať trochu viac odvahy, získať povedomie o svojich právach a zo strany štátu sprísniť kontroly dodržiavania jeho vlastnej legislatívy. A prekérnej práce by mohlo byť oveľa menej.
Autor vedie občianske združenie Pracujúca chudoba, ktoré presadilo povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch.
