Právo na bývanie nie je samozrejmosť, ale boj

Ceny nehnuteľností a výška nájmov v bytoch v posledných rokoch stúpajú, výrazne najmä vo veľkých mestách. Rastie tak i počet ľudí, ktorí domov stratili alebo im jeho strata reálne hrozí. Tiež sa ale stále rozširuje skupina ľudí, ktorých bývanie je neisté, nekvalitné či nevyhovuje ich potrebám.

Počet rodín a jednotlivcov žijúcich v dočasnom či nevyhovujúcom bývaní rastie naprieč Európou. V Londýne sa množstvo rodín v dočasnom ubytovaní zvýšilo od roku 2010 o 50 %. Vo Varšave sa od roku 2013 zvýšil počet ľudí, ktorí prespávajú v núdzových prístreškoch, o 37 %. V Aténach je teraz jeden zo sedemdesiatich ľudí bez domova. Nedostupnosť bývania sa prejavuje ako globálny problém. Z bývania − základnej ľudskej potreby − sa stáva luxus.

Alarmujúca situácia postihuje čoraz väčšie množstvo ľudí a zasahuje i príslušníkov strednej triedy. Rôzne podoby bytovej núdze sa už netýkajú len jednotiek percent sociálne najslabších obyvateľov, ale zasahujú do života zásadnej časti spoločnosti. Problematická situácia sa týka i Slovenska. Na to, aby sme porozumeli súčasnému dianiu, potrebujeme poznať historické, politické a socio-ekonomické kontexty.

Ostatné storočie bývania na Slovensku

Slovensko bolo začiatkom dvadsiateho storočia prevažne rurálnou krajinou. Väčšina obyvateľstva žila „vo vlastnom“ − v rodinných domoch, formou viacgeneračných domácností. Počas druhej svetovej vojny územie Slovenska prišlo o podstatnú časť zázemia na bývanie. V období socializmu, až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, štát neinvestoval do verejnej výstavby. Väčšia časť výstavby plynula z individuálnych finančných prostriedkov a šlo o prevažne o výstavbu rodinných domov v súkromnom vlastníctve.

Po druhej svetovej vojne začali krajiny západnej Európy raziť sociálnu politiku, ktorá sa prejavila i v prístupe bývalého Československa. Na rozdiel od súčasnej Českej republiky, Slovensko prešlo urbanizáciou až v šesťdesiatych rokoch. Urbanizácia so sebou priniesla i bytovú výstavbu, ktorá bola podporovaná až do osemdesiatych rokov nielen ako investícia do súkromného vlastníckeho bývania, ale i do nájomného a družstevného bývania. Obce mali tiež rozhodujúcu právomoc, ktorá sa prejavovala v spôsobe prideľovania bytov v obecnom majetku. Na bytovej výstavbe sa podieľali i štátne podniky, aby mohli ponúknuť zázemie pri nábore nových zamestnancov. Podniky stavali i takzvané slobodárne, teda ubytovne pre slobodných, ako alternatívu pre pracovníkov, ktorí nežili v manželstve. Nielen rodinný stav, ale rovnako povolanie ovplyvňovalo pravdepodobnosť získania bytu. Uprednostnení boli najmä pracujúci v priemysle a v ďalších povolaniach takzvane ekonomicky prospešných pre štát, na rozdiel od pracujúcich v strategicky nevýhodnejších povolaniach, napríklad na univerzitách.

Zmena politického režimu ovplyvnila i ekonomickú a sociálnu situáciu. V deväťdesiatych rokoch dominovala predstava, že myšlienka kvalitnej politiky bývania (a nakoniec akejkoľvek verejnej politiky) je živením ducha bývalého socialistického režimu. Privatizácia obecného bytového fondu bola jednou z určujúcich charakteristík spoločenského vývoja. Mestá sa zbavovali bytového fondu, čo znamenalo pre mnohých z vtedajšej generácie zakladajúcej si rodiny vidinu získania bytu, z dnešného pohľadu za veľmi nízku, i pätnásťkrát nižšiu sumu, než bola cena trhová. Toto smerovanie sa opieralo o vieru, že dopyt po bývaní sa možnosťou odkúpenia bytov naplní, čiže potreby bude saturovať, tak ako v iných odvetviach, trh. Ako môžeme spätne zhodnotiť, táto viera bola mylná. Dopyt po bývaní je niekoľkonásobne vyšší než ponuka finančne dostupného bývania a obyvateľstvo sa zadlžuje prostredníctvom hypotekárnych úverov.

Od deväťdesiatych rokov prakticky neexistuje kvalitná bytová politika, ktorá by systematicky riešila potreby obyvateľstva z rôznych častí socio-ekonomického spektra. Bývanie v osobnom vlastníctve je považované za symbol stability a istoty. Kto vlastní obytnú nehnuteľnosť, je považovaný za zodpovedného a poriadneho človeka s puncom dôstojnosti. Vlastnenie obytného objektu v súčasnej spoločnosti spoluvytvára spoločenský status. Na bývanie sa prestáva nazerať ako na ľudské právo. Jediné ustanovenie umožňujúce obyvateľom Slovenska vymáhateľnosť práva na bývanie je ukotvené v článku 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights − ICESCR). Slovensko je síce i signatárom Európskej sociálnej charty, ale článok 31, v ktorom sa píše o práve na bývanie, neprijalo, a teda sa ním necíti byť viazané.

V súčasnej Slovenskej republike je v súkromnom vlastníctve až 95 % bytového fondu. Zvyšných 5 % sa delí rovným dielom na privátny nájomný sektor a verejný nájomný sektor. Pokiaľ nie ste vlastníkom nehnuteľnosti a nie ste pre banky atraktívnym žiadateľom o hypotekárny úver, veľmi jednoducho sa nedostupnosť bývania a riziko straty bývania začne dotýkať i vás.

Kto si zaslúži bývať?

So zväčšujúcou sa nedostupnosťou bývania rastie i počet ľudí ohrozených bezdomovectvom. Bezdomovectvo v Slovenskej republike je do značnej miery dôsledkom neregulovanej neoliberálnej ekonomiky a nedostatočného riešenia sociálnej politiky a politiky bývania so zameraním sa na potreby obyvateľstva. Bezdomovectvo a bytová núdza sú zákonitou súčasťou spoločenského vývoja krajiny, nie však nemenným stavom; ani pre osoby, ktoré ním sú zasiahnuté, ani pre celú spoločnosť. Bezdomovectvo je dokonca možné ukončovať. Aj keď do tejto krízovej situácie vedie často súčinnosť faktorov, akými sú rozpad vzťahov, dlhy, závislosti a nezamestnanosť, samotné zbavenie sa týchto problémov nevedie so samozrejmosťou k vyriešeniu bezdomovectva. Dôležité je problém bezdomovectva riešiť cez zisťovanie potrieb obyvateľstva na úrovni obce, v súčinnosti s nastavením štátnej bytovej politiky, nie prostredníctvom manažovania služieb, ktoré sa síce ostaných tridsať rokov starali o podporovanie ľudí bez domova charitatívnymi zbierkami šatstva, riešením akútnych zdravotných ťažkostí či výdajom stravy, ale na bývanie sa akosi zabudlo.

Pokiaľ človek na bývanie nedosiahne, vina sa spravidla hľadá v nedostatku individuálnej zodpovednosti a v chýbajúcej motivácii. Nedostupnosť bývania a bezdomovectvo sa však prejavuje ako krízová reakcia na zlyhanie systému a ohrozuje čoraz viac cieľových skupín z radov seniorov, mladých dospelých, rodín s deťmi, zdravotne postihnutých i opúšťajúcich inštitucionálnu starostlivosť.

Výrazne nám v riešení bytovej situácie môže pomôcť adekvátna legislatívna úprava zákona o sociálnom bývaní, sústredená na najzraniteľnejšie cieľové skupiny. Objavujú sa síce i novinky v oblasti financovania, ale smerujú skôr k zakonzervovaniu systému, ktorý pálčivú situáciu nerieši. Keď sa pozrieme na sociálne nájomné bývanie, právna definícia je pomerne vágna. Podľa štátnej Koncepcie rozvoja bývania sa pod pojmom sociálne bývanie na Slovensku chápe každé bývanie, ktoré bolo nadobudnuté s podporou z verejných zdrojov. Štátny fond rozvoja bývania umožňuje výstavbu nájomných bytov obciam, neziskovým organizáciám a ďalším právnickým osobám. Ministerstvo práce sa naproti tomu pripravuje spustiť možnosť financovania zameraného na sociálne podniky bývania. Ministerstvo vnútra spustilo v uplynulých dňoch výzvu zameranú na sociálne bývanie pre sociálne marginalizované komunity. Teší ma, že sa štát začína zaoberať otázkami bytovej politiky, problémom však je, že takto nastavená výzva nerieši bytovú núdzu, skôr konzervuje súčasný nevyhovujúci stav. Výzva počíta s neefektívnym systémom, s extrémne krátkymi nájomnými zmluvami a predpokladá vytváranie ďalších segregovaných lokalít. Popritom presadzuje zásluhové prestupné bývanie.

Systém prestupného bývania je špecifická metóda pomoci ľuďom v bezdomovectve, v súčasnej dobe je najčastejším prístupom k riešeniu bytovej núdze v SR. Ide o komplexný, hierarchicky usporiadaný systém rôznych foriem sociálneho bývania, ktorého jednotlivé stupne sa líšia komfortom, režimom, podmienkami prideľovania i typom zmluvy. Tieto formy sociálneho bývania sú previazané so sprievodnými sociálnymi službami. Prestupné bývanie vzniklo ako experiment, ktorého cieľom bolo vracať ľudí zo sociálne vylúčených lokalít do nájomných bytov, znižovať ich zadlženosť a zlepšovať kvalitu ich života. Systém má fungovať na báze zásluhovosti − pokiaľ nájomník plní stanovené podmienky, postupuje po stupienkoch vyššie. Problémom je, že systém nefunguje a bezdomovectvo sa ním nevyrieši. Prestupné bývanie má len 20 % úspešnosť, ktorá vychádza z toho, že tí, ktorí úspešne zdolajú všetky jeho stupne, nepotrebujú podporu sociálnych a nadväzujúcich služieb. Naproti tomu poznáme funkčné stratégie. Housing First, teda Najprv bývanie, je metóda, ktorá sa v posledných rokoch udomácňuje aj v blízkom českom prostredí. Úspešnosť udržania bývania je 80 až 100 %. Podstatou tejto metódy je poskytnúť ľuďom bez domova štandardné bývanie bez predchádzajúcej liečby či akéhosi trénovania bývania a súčasne im poskytnúť potrebnú pomoc podľa ich individuálnych potrieb. Housing First má tiež jasné pravidlá a základné princípy, ktoré je potrebné napĺňať, aby metóda fungovala a viedla k ukončovaniu bezdomovectva. Princíp začať tým, že sa osobám v bytovej núdzi poskytne najprv bývanie a následne podpora podľa špecifických potrieb ich domácnosti predstavuje najdôležitejšiu inováciu v plánovaní stratégií pre riešenie bezdomovectva za ostatných tridsať rokov. A funguje. Nech sa teda Slovenská republika inšpiruje funkčnými krokmi. Nové prístupy k problematike riešenia bytovej politiky vrátane ukončovania bezdomovectva sa úspešne pretavujú i do legislatívnych úprav v mnohých krajinách, ktoré sa lokálnymi podmienkami vzájomne veľmi líšia, ale ich spoločným cieľom je kvalitná politika bývania. Medzi inšpiratívne patria napríklad tie v Kanade, Fínsku, Francúzsku či Holandsku.

Odkukávanie je povolené

Hoci je legislatívna zmena kľúčová, zmeny v prístupoch k bývaniu je možné presadzovať aj z iniciatívy obce. Práve mestá a obce majú veľmi dôležitú úlohu nielen v presadzovaní bytovej politiky, v reagovaní na súčasné problémy (ako je napríklad nárast poskytovania bytov na krátkodobé prenájmy v rámci Airbnb) či pri jasnom nastavení licencií prenajímateľov, ale aj v reagovaní na reálne potreby a dopyt širokej skupiny obyvateľov. Obec by teda mohla a mala zasahovať do cien nájomného. Spolupráca v súčinnosti s developermi je tiež možnou inšpiráciou. Problémom je, že v súčasnosti developeri nemajú motiváciu investovať do nájomného bývania. Pre developerov je dôležitý zisk, nie napĺňanie ľudskej potreby. Je na obciach a štáte, aby s developermi vyjednali o účele a funkcii novej výstavby tak, aby boli záujmy rôznych strán zlučiteľné. Veľa sa hovorí o Viedni, o ktorej vieme, že v nej mesto vlastní vyše dvestotisíc bytových jednotiek a súčasne ponúka súkromným developerom spoluprácu, v ktorej im zabezpečí pozemok a výhodný úver. Ako protihodnotu dostane 50 % bytových jednotiek z takto podporeného projektu. Odkukávanie od susedov je v tomto prípade povolené a dokonca žiaduce, pokiaľ viete, ktorých si vybrať. Nielen Rakúsko predstavuje inšpiráciu v riešení politiky bývania. V českých mestách sa tiež darí presadzovať systémy, ktoré smerujú k ukončovaniu bezdomovectva, po Brne či Liberci i Praha prechádza výraznými zmenami. Naopak, smerovanie Maďarska je odstrašujúcim príkladom a malo by pre vládnych predstaviteľov Slovenska i občiansku spoločnosť svietiť ako výstražne zdvihnutý prst. Represia a kriminalizácia bezdomovectva totiž riešením nie je.

Dôležité je celospoločenské uvedomenie, že bývanie prestáva byť vnímané ako ľudské právo, už nie je synonymom pre domov, ale naopak sa z neho v priebehu ostatných rokov stala predovšetkým trhová komodita. Vzťah k bývaniu nevytvárajú iba politickí predstavitelia na úrovni vlády či obcí, nezastupiteľnú úlohu zohráva občianska spoločnosť. O práva sa totiž treba starať a dávať jasne a hlasno najavo svoje potreby. Právo na bývanie nie je samozrejmosť, ale boj.

Autorka je sociálna antropologička