„No čo už. Nikdy som nepredpokladala, že skončím na ulici,“ povedala mi raz jedna z obyvateliek Útulku svätej Lujzy, bratislavského zariadenia pre chorých ľudí bez domova. Naoko jednoduché konštatovanie, ktoré mi ale opäť čosi objasnilo. Nikto neráta s tým, že raz nebude mať kde bývať, či už by to znamenalo, že o bývanie príde, alebo sa k nemu ani nestihne dopracovať. Ani ľudia, ktorí prespávajú na lavičkách, s tým nerátali, ani tí, ktorí žijú v chatkách. Čo vedie špecificky ženy k strate strechy nad hlavou a akým situáciám musia ako ženy bez domova čeliť?

 

Podľa prvého sčítania ľudí bez domova v Bratislave z roku 2016 máme v našom meste 2 064 osôb bez domova. Z toho 284 detí (!) a 613 žien. Sčítanie zahŕňalo ľudí, ktorí prespávajú vonku, v chatkách, v nocľahárňach, zdržujú sa v denných centrách či iných zariadeniach pre ľudí bez domova. Do sčítania sa nedostali osoby žijúce na komerčných ubytovniach, v domovoch dôchodcov či domovoch sociálnych služieb. Z toho vyplýva, že celkový počet ľudí bez domova tu môže byť aj dvojnásobný.

 

Pod absenciou stabilného bývania nerozumieme len prespávanie na ulici. Často ide o ľudí, u ktorých tento fenomén nie je voľným okom pozorovateľný. Ide o tzv. skryté bezdomovectvo, a práve to sa často dotýka žien. Bývajú vystavené násiliu, preto nevyhľadávajú služby, v ktorých hrozí, že by sa napríklad museli stretávať s mužmi (či už ako pracovníkmi, alebo klientmi sociálnych služieb). Samostatnú kapitolu tvorí bezdomovectvo rómskych žien, ktoré sa ocitli bez strechy nad hlavou v dôsledku vysťahovania zo sociálnych bytov či zbúrania ich príbytkov.

 

V rámci svojej práce s ľuďmi bez domova som sledovala, aké sociálne skupiny žien sa objavujú v rozličných typoch zariadení či na rozličných miestach. Ženy bez domova majú špecifické potreby, preto aj služby využívajú a vyhľadávajú špecifickým spôsobom. V niektorých typoch služieb (napríklad na ošetrovniach) ich takmer nevídať – ak, tak len ako sprievod svojich partnerov, inde je ich počet vyšší (napríklad v chatkách či na odľahlejších miestach). V lokalite Zátišia sa zas mení ich sociálne usporiadanie vzhľadom na (ne)užívanie návykových látok. Zaujímala som sa aj o potreby chorých žien bez domova a o samotnú stigmu „typicky ženskej práce“, ktorá je, pri troche nadsádzky, takmer vstupenkou na ulicu.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *