„Keď nevieš kam z konopí, povedz puč a národ pochopí“

„Môžete sa uškŕňať, koľko chcete. Takáto vážna situácia tu ešte nebola,“ povedal minulý týždeň na tlačovke Robert Fico. A zase klamal. Porovnateľne „vážna“ situácia tu totiž bola už v roku 2018, keď mal takmer identickú tlačovú konferenciu po zvolaní Bezpečnostnej rady. Aj vtedy odhaľoval zákerný útok na vládne budovy organizovaný opozíciou. Ako zbraň mali byť použité dlažobné kocky, ktoré bezpečnostné zložky objavili v kríkoch na Námestí slobody. Priznám sa, že vtedy som udalosti vnímal o niečo intenzívnejšie, keďže spomínané kocky som si v kríkoch schoval ja.
Chvíľu mi trvalo absorbovať informáciu, že sú kvôli mne v pohotovosti bezpečnostné zložky, idú sa stretnúť traja najvyšší ústavní činitelia, zasadal najvyšší bezpečnostný orgán a premiér ukazuje vytlačenú fotografiu mojej kôpky kociek ako hlavný dôkaz protivládneho puču. Kocky mali byť podľa Fica nazvážané za účelom útoku na budovu Úradu vlády SR.
Z jeho kockatej hlavy sa vtedy ozývalo: „Chcem povedať, že sme naakumulovali obrovské množstvo informácií, ktoré hovoria o vysokej pravdepodobnosti rôznych konfrontácií, útokov na verejné budovy. Sme zachytili, a bude k tomu ešte tlačová konferencia, prvé kopy kamenných kociek, ktoré boli nazvážané v čase, ktorý nemáme ešte identifikovaný. Sú poskrývané v kríkoch pri stromoch a hľadáme momentálne záznamy z kamier a chceme identifikovať, akým spôsobom sa tieto kocky dostali pred budovu Úradu vlády. Ak si niekto chystá kamenné kocky, tak asi si nechystá pozdravné papierové holubice. Aj preto bola veľmi dôležitá Bezpečnostná rada.“
Nuž, to bolo trošku prehnané tvrdenie vzhľadom na fakt, že kociek bolo asi dvadsaťpäť a boli tam uložené už polroka pred protestami. Neboli tam nazvážané, ale položené na kope, kúsok od miesta, odkiaľ ich robotníci vybrali pri výmene dlažby za betón. Navyše pre ich veľký rozmer by boli na taký útok nevhodné. Premiér by musel s rovnako vážnou tvárou oznámiť, že v kríkoch našli aj katapult. Naakumulované kvantum informácií bola nakoniec jedna fotografia.

Sebanaplňujúce proroctvo
Rozprával o tom, napokon ako vždy, tak presvedčivo, že ja sám som na chvíľu zapochyboval, či som tam tie kocky nedal za účelom prevratu. Napriek skvelému hereckému výkonu na tlačovke padli po kauze dlažobných kociek posledné ilúzie verejnosti o relevantnosti Ficových vyhlásení. Vyfabulované ohrozenie malo byť použité na diskreditáciu nenásilných masových protestov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, na odradenie verejnosti zúčastňovať sa na protivládnych zhromaždeniach a na vyvolanie všeobecného pocitu ohrozenia. Preto bolo nevyhnutné, aby som sa ku kockám verejne prihlásil.
Samozrejme, mohol som počkať niekoľko mesiacov, kým by sa pri skúmaní kamerových záznamov vyšetrovatelia dostali až niekam do augusta roku 2017, ale ktovie koľko rozhodnutí a opatrení by medzitým Fico stihol spraviť pod zámienkou nebezpečenstva puču. Navyše môj príbeh bol síce pravdivý, ale pomerne absurdný. Čakať, kým sa uskutoční celoštátne pátranie, by mi mohlo len uškodiť. Nakoniec som vďaka triezvemu prístupu slovenskej polície absolvoval iba telefonický výsluch, počas ktorého si overili pravdivosť mojej výpovede v médiách.
Z výsluchu vyplynulo, že bude lepšie, keď túto trápnu kauzu nebudeme zbytočne naťahovať. Po vysvetlení celého prípadu sa karta obrátila a organizátori protestov Za slušné Slovensko podali na generálnej prokuratúre trestné oznámenie na Roberta Fica za šírenie poplašnej správy a ohováranie. Kocky, z ktorých Ficova paranoja urobila nebezpečnú zbraň opozície, ho nakoniec predsa len pomohli odstaviť od moci. Myslím si, že keby mal každý takú priamu osobnú skúsenosť s Ficovými manipuláciami a účelovým ohýbaním faktov, ako mám ja, voľby v našej krajine by dopadli celkom ináč.
Kde sú kocky dnes, keď ich najviac potrebujeme?
Využitie záhadných teroristických útokov opozície na získanie či upevnenie moci má dlhú tradíciu. Nemusíme zachádzať až k extrémnym príkladom, ako bol požiar Reichstagu v roku 1933 či bombové útoky sprevádzajúce Putinov nástup k moci v roku 1999. S opozičným pučom často a rád operoval aj Vladimír Mečiar, čo v roku 1993 neušlo pozornosti Jána Štrassera a Petra Breinera, a vznikla tak stále aktuálna pieseň O puči.
Ako to teda bolo naozaj? Čadičové dlažobné kocky som chcel zachrániť pred vyhodením na skládku a potreboval som ich na tvorbu sochy. Preto som ich uložil v kríkoch. Niektoré som už stihol odniesť k sebe do ateliéru a použiť, iné tam ešte čakali. Umelecká hodnota sochy nie je veľká, zato spoločenská a symbolická hodnota sa náramne nafúkla po tom, ako sa z kociek stal priam kultový predmet. Polícia ma nakoniec nezadržala, ale zvyšné kocky zadržané boli. Ktovie, kde sú teraz a ako sú strážené. Predpokladám, že sú pod najprísnejším dohľadom a možno sa onedlho vynorí správa Slovenskej informačnej služby, že na jednej kocke identifikovali rodový erb Šimečkovcov.