Politická vražda po poľsky

Lukasz Grzesiczak11. februára 2019891


Oddávna som bol presvedčený, že Poľsko a poľskosť sú príznakmi nebezpečnej choroby. Teraz už viem, že smrteľnej.

Bol to nôž dlhý štrnásť a pol centimetra, ktorý prinajmenšom dvakrát trafil do srdca a raz do brucha primátora Gdanska, Pawła Adamowicza. K vražde došlo na javisku v Gdansku počas vyvrcholenia záverečného večera Veľkého orchestra vianočnej pomoci, každoročnej celopoľskej charitatívnej akcie, počas ktorej Poliaci robia peňažnú zbierku na podporu podvyživeného zdravotníctva. Vrahom je dvadsaťsedemročný Stefan W., ktorého pred mesiacom prepustili z väzenia, kde si odpykával päťročný trest za ozbrojené útoky na banky. Vrah po samotnej udalosti neutiekol, svojím činom sa opájal na scéne za prítomnosti šokovaných divákov. Prv než ho spútali, stihol sa ešte zmocniť mikrofónu a zakričať: „Volám sa Stefan. Nevinný som sedel v base. Občianska platforma ma mučila. A práve preto zomrel Adamowicz.“ Napriek rýchlej reakcii zdravotníckych služieb a niekoľkohodinovej operácii sa Adamowicza nepodarilo zachrániť. Zomrel v pondelok v gdanskej nemocnici.

Zatiaľ vieme iba toľkoto, tento text totiž píšem ešte pred pohrebom gdanského primátora, ktorý je naplánovaný na sobotu. Podľa niektorých vyhlásení sa ho majú zúčastniť najdôležitejší poľskí politici z oboch strán poľsko-poľskej ideologickej vojnovej barikády.

Vražda primátora Gdanska nie je – napriek tomu, že by to chcela momentálne vládnuca pravica v Poľsku – útokom pomätenca, ale politickou vraždou, v ktorej vidno celú poľskú nemohúcnosť a šialenstvo ako pod drobnohľadom. Keď vrah vyslovuje meno politickej strany, je ťažké uveriť, že jeho čin nemal nič spoločné s politikou, o čom sa Poliakov snaží presvedčiť vládna moc.

Po prvé, nie je to prvá politická vražda v Poľsku, 16. decembra 1922 bol vo Varšave na schodoch umeleckej galérie Zachęta výstrelom z revolvera zavraždený prvý prezident Poľskej republiky, Gabriel Narutowicz. Jeho vrah Eligiusz Niewiadomski bol sociopat a megaloman, opantaný antisemitskou obsesiou. Ale takéto názory v medzivojnovom Poľsku neboli ojedinelé. Poľská krajná pravica vnímala voľbu Narutowicza ako zásah cudzích síl a bola presvedčená, že s ním musí bojovať. Deň po voľbách Národní demokrati (poľské nacionalisticky orientované hnutie v medzivojnovom období) vyhlásili, že v budúcnosti nebudú akceptovať žiadnu vládu, ktorú vytvorí prezident dosadený cudzími národmi: Židmi, Nemcami a Ukrajincami.

Pri Adamowiczovi sme boli svedkami analogickej situácie. Päťdesiattriročný Adamowicz úradoval bez prestávky od roku 1998. Treba dodať, že vláda pod vedením PiSu nedávno schválila nový zákon, ktorý obmedzuje funkciu primátorov a starostov najviac na dve funkčné obdobia (napriek prvotným vyhláseniam a po mnohých protestoch toto pravidlo nebude účinné spätne a za prvé funkčné obdobie sa bude považovať to, ktoré začalo v roku 2018). Na prvý pohľad je to správny postulát, totiž v mnohých obciach, kde je miestna samospráva najdôležitejším zamestnávateľom, vyrástli pod ochranným plášťom starostov a primátorov rôzne spoločenské, politické a biznisové spojenectvá. Vládnuca strana Jarosława Kaczyńského chcela zaviesť isté obmedzenia do výkonu funkcie starostov a primátorov, ktorých si v Poľsku volíme v priamych voľbách, a tieto obmedzenia využiť na prevzatie moci v najväčších mestách, kde sa dnes PiS zatiaľ nemôže spoľahnúť na volebnú výhru. Napriek tomu, že sa v celoštátnom meradle strana teší obrovskej priazni, tie najväčšie poľské mestá, ako napríklad Varšava, Lodž, Krakov alebo Vroclav, naďalej zostávajú baštami liberálneho odporu. Jasne to ukázali vlaňajšie jesenné voľby do samospráv. Podobne je to aj v Gdansku. Primátor Adamowicz – podobne ako Donald Tusk a Občianska platforma, s ktorou bol dlhé roky spájaný – začínal svoju politickú kariéru z kresťanskodemokratických pozícií, ale v poslednom čase bol vnímaný najmä ako politik reprezentujúci hodnoty, ktoré strana PiS nenávidí. Z mestského rozpočtu financoval zákroky in vitro (pri ktorých, ako sme sa dozvedeli vďaka strane Právo a spravodlivosť, sú vraždené ľudské zárodky), dôsledne orientoval politiku Gdanska ako otvoreného mesta, ústretového voči utečencom (a tí, ako vieme vďaka Jarosławovi Kaczyńskému, šíria po svete rôzne choroby), zúčastňoval sa pochodov za rovnosť (ktoré, ako je všeobecne známe, promujú ideológiu genderu a ďalšie smrteľné choroby, ktoré zabíjajú európsku civilizáciu).   

Pred jesennými voľbami do samospráv, v ktorých si Paw Adamowicz obhájil svoj mandát, bol gdanský primátor – okrem primátoriek Varšavy a Lodže – jedným z komunálnych politikov, na ktorého pravica útočila najčastejšie. Správy TVP, hlavná spravodajská relácia poľskej verejnoprávnej televízie, ktorej šéfuje blízky spolupracovník Jarosława Kaczyńského, pravidelne a bez milosti útočili na Adamowicza v nenávistných orgiách, pri ktorých by zbledli aj tí najväčší propagandisti.

Poliaci sú rozdelení na dva znepriatelené tábory, a ak dnes hovoríme o poľsko-poľskej vojne, nikto to nepovažuje za zveličenie. Spor medzi pražskou kaviarňou a zvyškom Čiech, či bratislavskou kaviarňou a zvyškom Slovenska, únos syna Andreja Babiša alebo zneužívanie miliónových súm z fondov EÚ na východe Slovenska sú v porovnaní s poľskou nenávisťou iba detskou rozprávkou na dobrú noc.

Prekvapivé sú najmä ozveny tragickej udalosti. Celé Poľsko v krátkom čase zaplavili spomienkové stretnutia na Pawła Adamowicza, udivuje však ich charakter. Počas nich sa zapaľovali sviečky a púšťala skladba The Sound of Silence od Simona a Garfunkela, neodzneli žiadne politické heslá. Zdá sa prijateľné, ak sa pokúsime o isté porovnanie vrážd gdanského primátora a slovenského novinára Jána Kuciaka a archeologičky Martiny Kušnírovej. Vtedy dav prinútil odstúpiť ministra vnútra a nakoniec padol aj premiér Robert Fico a jeho kabinet. V Poľsku sa po vražde gdanského primátora zdá byť najdôležitejším politickým postulátom apel na aktivistu Jureka Owsiaka, aby sa vrátil k šéfovaniu Veľkého orchestra vianočnej pomoci (roky naňho útočili pravicoví politici a deň po Adamowiczovej vražde odstúpil na znak protestu proti nenávisti, ktorá ovládla Poľsko). Na smútočnom obrade sa majú zúčastniť aj prezident Andrzej Duda a premiér Mateusz Morawiecki. To je tak trochu, akoby Robert Fico a Robert Kaliňák prišli na protestné zhromaždenie Za slušné Slovensko. Ale ako znovu vidíme, v Poľsku je možné naozaj všetko.

Autor je poľský novinár a šéfredaktor portálu novinka.pl, venuje sa českej a slovenskej kultúre

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: