Poetika dekapitácie
„Možno už to nie je ani kapitalizmus, ale niečo ešte horšie,“ voľne podľa McKenzieho Warka pri prezentovaní jeho knihy Molecular Red: Theory for the Anthropocene (Verso, 2015) 31. mája 2015 v ICA Londýn.
Kapitál pochádza z proto-indo-európskeho koreňa kaput s významom hlava. Z neho sa odvodzuje aj prívlastok hlavný (napr. hlavná cesta, prúd či mesto) alebo iným postupom kapitálny (kapitálny úlovok, vrcholná drzosť, vrcholový výkon). Kaput sa ozýva aj v kapitálke (veľké písmeno) alebo kapitole, kapitule (zhromaždenie členov, poradný výbor, eventuálne jeho miesto, chrám). Kaput je pozadie aj kapitána, čo prechádza na hovorové (talianske) kápo (šéf mafie, v koncentračných táboroch a žalároch dozorca z radov väzňov), a samozrejme aj kapota (kryt auta). Slangové kaput (ktoré nielen k nám, ale aj do angličtiny prišlo cez nemčinu) s významom nefunkčný, zničený aj mŕtvy, by mohlo pochádzať zo slova dekapitácia = odťatie hlavy, ale aj odstránenie z funkcie. Výraz hrdelný zločin (či hriech) sa tiež viaže k dekapitácii. Dekapitácia stromov je zas porušením zákona 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. V rovnakom duchu sa nesie aj slovo kapitulácia. Používanie výrazu kapitál, v zmysle nepriameho výrobného faktora (tak ako ho pred 150 rokmi preslávil aj Karl Marx), evidujeme už v antickom Ríme. Tam tiež súvisel s hlavou – s rozmerom majetku definovaným (platobnou jednotkou) počtom hláv dobytka. Dominantnou zložkou tejto širokej sémantickej rodiny je (samozrejme) termín kapitalizmus.
Hlava je vládca, vedúci, vrchol, hrot, autorita. Etymológia sa aj tu typologicky odohráva v stelesňovaní, zosobňovaní aj v dehumanizácii.
Slová, termíny sa prekladajú, prenášajú, apropriujú a rozvíjajú, menia na rôznych základoch. Manipulatívny prístup k prekladu poznáme už z gréckeho helenizmu. Taký preklad oportunisticky moduloval zdrojový zmysel pre profit cieľovej domény. Helenizmus mal zásadný vplyv na budovaní niečoho, čo dnes označujeme za „západné“. Teda hravý, benevolentný (foneticky náhodný), ale i vedome násilný prístup privlastňovania si (manipulácie a koncepčného splývania) historických elementov iných kultúr do jednej je jedným zo zdrojových systemík našej identity. Helenizmus (môžeme interpretovať ako „pogréčtenie“) asambloval, absorboval do seba a zároveň infiltroval, infikoval, podmaňoval si široké externé prostredia. Kultúra (jej export, externalizácia) sa v takejto stratégii dá označiť za agresora (xenos). Kultúra tak definuje nové správanie a vzťahy – aj obchodné. Teda „naše“ sa skladá väčšinovo z prevzatého, teda z „cudzieho“. Už len z tohto ohľadu u nás známe heslo – Cudzie nechceme, naše si nedáme – je absurdné. Už progresívne egalitárske kresťanstvo musíme považovať za eklektické. Eklektické znamená vyberať si (to najlepšie).
Zaužívané, udomácnené významy prv popierajú a zabúdajú pôvod, aby v šate (kostýme, ba až brnení) identity neskôr vytvárali nie prvobytné, ale novo-autonómne histórie. História je karneval identity. Zabudnuté, popreté, ukradnuté korene sa postupne stávajú irelevantnými a jediné, čo nás (konzumeristicky = antiekologicky) zaujíma, je plodná koruna nových významov – kaput, hlava – jej dekapitácia nenásytným konzumerizmom. Nezaujíma nás pravda, iba užitočnosť. To, ako sú termíny väčšinovo zaužívané, je v cynickom mechanizme elektorátu oveľa kľúčovejšie ako ich pravé významy.
Aj preto sa v sade štrukturalizmu urodil termín floating – známy aj ako empty signifier (sťahovavý, premenlivý, prázdny popisovač/znak). Empty signifiers hravo poukazujú na používanie (mohutne v politickej vrave) takých termínov, ktoré znamenajú menej (sú príliš vágne), ako sú schopné absorbovať. Sú to termíny, do ktorých je možné projekovať viac, ako naozaj sú (napríklad práve identita, individualita, rasa alebo rod i národ). Intelektuáli prvej polovice 20. storočia začali takouto cestou dekonštruovať doktrínu homogénnosti komunikácie (aj partokracie), ktorá sugeruje automatické estetické konania širších voličských základní. Empty signifiers boli zamýšľané ako zbrane (autonomistickej ľavice) proti hegemónii. Povaha otvorenosti empty signifiers sa však v nedávnej súčasnosti stala základom alternative facts, post-truth (takzvanej alternatívnej pravice). Taká, aká je alternativita dnes, je niečím úplne iným, ako bola rozvinutá v 80. rokoch 20. storočia – tak signifier, znak, popisovateľ a mém sú niečím iným, ako boli na sklonku 50. rokov 20. storočia, tak kapitál je rozdielny od toho, čím bol v Marxovej dobe. Znak je teraz oveľa samostatnejší, sebavedomejší, asertívnejší, agresívnejší, silne orientovaný esteticky. V ekonómii komunikácie mladších generácií (predovšetkým online) hrá znak hlavnú rolu. Alternativita 80. rokov 20. storočia (zvyčajne spojená s nárokom nezávislosti) bola o odlúčení sa (od skorumpovaného hlavného prúdu), hľadaní a budovaní iného, vlastného útočiska (a trate). Alternativita dneška je o včlenení sa vlastnej interpretácie do daného stredu záujmu. Hlavný prúd či nezávislosť dnes neexistujú. Splynuli. Jedným z dôvodov takéhoto posunu je aj maximálna dostupnosť osobných produkčných, socializačných/kooperatívnych a distribučných možností, ktoré poskytuje internet a široká vedomosť o nemožnosti úniku. Pestrofarebnosť fragmentarizácie individualizmu vytvorila väčšinovú šedú masu (sfumato). Mutácia pôvodne „našich“ empty signifiers je podobná histórii po-dynamitovej traumy Alfreda Nobela.
Pluralizmus, demokracia motivujú interpretačnú participáciu. Na účasti, podieľaní sa nie je nič nesprávne či zlé, jej negatíva sa však začínajú prejavovať v prekročeniach kapacity jednotlivých zdieľaných domén. Takýmito sémantickými doménami, ktoré najviac trpia morbídnou infobezitou, sú práve pravda/fakt, sloboda a strach/ohrozenie, no aj fašizmus. Na tieto domény si začala vehementne nárokovať krajná pravica sebaočistená od zločinov svojich duchovných otcov a dedov. Deti predsa za zločiny ich predkov nemôžeme súdiť. Krajná pravica nachádza legálne spôsoby a legislatívne formy subverzie skrz interpretačnú participáciu na spomínaných poliach pôsobnosti. Krajná pravica sa (v planetárnom kontexte) z mundúrov prezlieka do normcore a anonymistických kultúr. Už odmietajú označenie neonacizmu, nacionalizmu, ale názvoslovne sa neutralizujú na „národne cítiacich“, „tradičných“ (alt light). Interpretačná participácia v ich podaní je extrémne manipulatívna, pragmatická/oportunistická, eklektická, dekonštruktívna, zákerná. Takéto konanie umožňuje ako mediálne orientovaná demokracia či výkladovosť práva, tak súčasný jazyk vo všeobecnosti. Vyvracanie alternatívnych faktov a ich kaleidoskopických kolekcií v konšpiratívnych teóriách (ktoré su nositeľmi obrovského estetického i emočného kontingentu) je náročné.
Aj keď hovoríme o kapitáli, väčšine sa vybaví iba hmotný alebo finančný statok, majetok, prostriedok (z ktorého sa generuje nadhodnota a ktorý je nástrojom vylúčenia väčšiny, teda podkopáva klasický význam demokracie). Nikto sa nebude zamýšľať nad privlastnením si toho termínu exkluzívnou doménou alebo (ako sa k tomu ja viac prikláňam) prisúdením tohto termínu exkluzívnej doméne – rátajúc i nás k aktívnym prvkom odovzdania, strate významu (ako pri empty signifier). Popri sledovaní, kto bol ten, ktorý niečo vykonal, je rovnako dôležité si všímať toho, kto to umožnil, či inicioval (kto to dáva a kto to berie, poprípade ešte aj žiada). Niekedy odsúdeniahodní nie sú tí, ktorí konajú, ale práve tí, ktorí to umožňujú. Zvolenie Donalda Trumpa priamo umožnili demokrati svojím neohrabaným konaním. Pogromy u nás chceli v občianskom prostredí pokračovať aj po porazení Hitlera. Prekérnosť takejto debaty sa prejavuje v otázke obetí (násilia, znásilnenia a podobne), preto vždy potrebuje hlbší, bližší vhľad. Tam užitočnosť nestačí. Musíme hĺbiť pravdu.
Ak hovoríme o kritike kapitalizmu, nemali by sme byť demagogickí v odmietaní kumulácie kultúrneho, sociálneho a ekonomického kapitálu. Naopak, mali by sme ho čo najviac sústreďovať. Ale mali by sme sa zamerať na jeho konkrétne použitie, na spravodlivé, ekologické systémy redistribúcie, pretože, ako to bolo už aj v helenizme – kultúrny kapitál sa dá použiť aj na genocídu.
Ak hovoríme o kritike kapitalizmu, mohli by sme špekulovať o metafore dekapitácie. Z môjho pocitového východiska, hlavou kapitalizmu už nie je ekonomický, sociálny či kultúrny kapitál, lež priamo mana vzťahov konzumerizmu (prehorenie primordia dôvodu). Kapitalizmus sa transformoval k totálnej automatizácii, až už nie je podstatný. Stal sa ďalším z empty signifiers. Teda možno to, čo naozaj žijeme, je niečo horšie ako kapitalizmus (ako sa obáva v úvode citovaný Wark). Preto sťať hlavu kapitalizmu, dekapitácia určitej spoločenskej skupiny (či jej niekoľkých osobností), ako sa o to snažia takzvané antisystémové hnutia, nie je iba nedostatočná, avšak márna, hlúpa. Je nevyhnutné zmeniť (viac liečiť ako mazať) celý kontext/koncept konzumerizmu. A to sa týka ako poskytovateľa, tak aj používateľa. Konzumerizmus má hlbšiu podstatu ako kapitalizmus. Konzumerizmus je roztrúsený, rizomaticky prerastajúci, medzne protiekologický metastatický systém rituálnej, zvykovej a návykovej povahy, ktorý presieťoval ľudstvo (a širšiu prírodu) na planetárnej úrovni natoľko, že sa nedá uvažovať o jeho odstránení. Nemožnosť vychádza z opodstatneného predpokladu, že je možno jediný, čo drží „náš“ popukaný svet pokope, ako práca drotára keramické nádoby. Konzumerizmus je virtuálna cirkulácia, zvrátený metabolizmus, ktorý nám (pseudo-egalitárne) generatívne umožňuje dovoliť si niečo, čo si nemôžeme dovoliť. Dlhovou ekonómiou (či politikou) rozmelňuje, rozplýva záväzky do neciteľných rovín v čase obyčajného života, vytvárajúc jednu z podstatných epidémií dneška, ktorou je prokrastinácia. Medzi konzumerizmom a hedonizmom nie je znamienko rovná sa. Konzumerizmus je sústredený na devastujúcu kvantitu (vytvárajúcu neobsiahnuteľne násobný sekundárny efekt – odpad). Hedonizmus by mohol kvantitu pre kvalitu ignorovať. Hedonizmus by mohol byť ekologický. Tým chcem povedať, že protipólom konzumerizmu nemusí byť asketizmus, austerita.
Prokrastinácia je aj v jadre konzervativizmu, ktorý narcistným rozumom velebí fenomén menšieho zla. Menšie zlo rozmýšľa prioritne nie nad tým, aby bolo lepšie, ale aby nebolo horšie. Myseľ je tak súsledne nútená obetovať prospektívne uvažovanie (imagináciu) takzvanému realistickému mysleniu. Potom sa už stále ostáva pozerať iba dozadu (retro). V takejto konštelácii sa budúcnosť rodí iba reaktívne pred anestetickou prítomnosťou, ktorá tým eliminuje svoju schopnosť budúcnosť ovplyvňovať. Pozeranie za chrbát môže však znamenať až to, že narazíme do budúcnosti (potkneme sa o ňu, prípadne do nej spadneme), ktorú medzičasom tvorí niekto prospektívnejší. Tým môže byť práve mäkký neo-nacizmus v centristickej uniforme univerzalitického apetítu. Takým prípadom je napríklad aj všeobecná spokojnosť (aj „našich“ radov) so zvolením Emmanuela Macrona. Reaktívne sa mení na reakcionárske.
Politika menšieho zla sa ako nákaza rozšírila skrz celé politické spektrum na planetárnej úrovni. Je jedno, či sprava alebo zľava, všetci chcú byť v strede záujmu, všetci sa zaujímajú o prime-time, kde sa nachádzajú aj hlavné správy = najsilnejšia platforma zábavného priemyslu – infotainment. Stred je temným sentimentom po stratenom hlavnom prúde – gýčom revizionizmu autoritarizmu.
Ak budeme koketovať s efektívnosťou populizmu, ak sa uspokojíme s menším zlom, ak sa budeme chcieť pragmatisticky odvracať od (prospektívnej) pravdy výhradne k (retrospektívnej) užitočnosti, všetci sa ocitneme v strede. Koncepčne splynieme so svojimi nepriateľmi na nerozoznanie. A v nadkapacite sa táto doména rozbije pod našimi nohami a ocitneme sa iba v levitujúcej nečasovosti, ktorá síce bude nesmrteľnosťou, avšak iba nekonečne kómatickou. A singularita (ktorej sa neubránime) bude len priemerným odpadom, lebo predispozíciou singularity je výpočtové priemerovanie. Ochotne vládneme s neo-nacistami – však už sa tak ani nenazývajú a správajú sa slušne, a predsa, úprimne – „máme toho tak veľa spoločného“, a všetko je, predsa, iba „otázka miery“, kompromisu…
Ak obetujeme pravdu užitočnosti, vo vidine akejsi udržateľnosti modernity, tak históriu bude definovať iba technologický (scientistický) mýtus – efektívny blud.
Toto pokladám za závažný problém dneška plynule vtekajúceho do zajtrajška: aké dáta vložíme do siete, takú singularitu (ktorej sa neubránime) budeme mať. Preto, popri akútnej hrozbe krajnej pravice, nesmieme zabudnúť na chronické ohrozenie konzervatívneho centrizmu. Centrizmus intuitívne považujem sa serióznejší problém, lebo manifestatívna krajná pravica je rozoznateľnejšia, teda ľahšie sa dá na ňu poukazovať a proti nej bojovať. Centrizmus je zameraný na nenápadnú udržateľnosť, ktorá je často totožná prokrastinácii. V centrizme sa stretávajú hybridné entity často perverznej povahy.
Mali by sme radikálne odmietnuť voľbu menšieho zla – účelu, ktorý svätí prostriedky – populizmus, aj keď vykazuje perfektný rating. Mali by sme odmietnuť rekonštrukcie (konzervativizmus) existujúceho (centra) a intenzívne sa venovať konštrukcii pomyselného. Mali by sme odmietnuť daný prime-time a etablovať iný čas, dekapitovať centrum von z našich potrieb. Možno ide o podobný prospekt, ktorý spontánne (reaktívne) zrealizovali infraštruktúry populárnych kultúr (tých 80. rokov): možno by sme sa mali (znovu) presunúť z dňa do noci, z prízemia do podzemia a z centra do okolitých okrskov. Možno by sme mali (znovu) uvažovať o presúvaní a rozširovaní akejsi subkultúrnej autonómie, ako sa to deje v metropolách, kde centrá prevzal (alebo ktoré sme mu prenechali) neúnosný turizmus, a kde si preto obyvatelia spontánne kultivujú nové štvrte (aby sa stali vitálnymi). Turistické centrá financujú aj tieto občianske štvrte, ako nájom za ich uvoľnenie.
Keďže hovorím o výpočtovom priemerovaní, tak činnosť občianskych štvrtí vynaložená („naše“ dáta vložené, kapitál investovaný) bude sekundárne ovplyvňovať centrum. To sekundárne ovplyvňovanie nemusí byť veľké objemom, ale môže byť vyčnievajúce, radiačné – teda môže meniť (štiepiť) centrum (nukleus) bez centrizmu významne.
Paralelou, či možno predispozíciou akejkoľvek akcie, však musí byť lingvistická forenzia. Bez jazyka (ktorý je hyperpluralizmom interpretačnej participácie extrémne narušený) niet pomenovania, niet dorozumievania, niet pochopenia. Bez pochopenia nemôže byť ani súhlas, ani odmietnutie. Niektorých termínov sa budeme musieť vzdať, niektoré už ambivalentné budeme musieť poopraviť, niektoré vyprázdnené znovu naplniť a vytvoriť množstvo nových. Na tomto mieste vzniká čerstvá výzva pre odbory zaoberajúce sa jazykom – takže aj pre poéziu a iné umenia.
Po boji o hlas, po boji o slovo – prichádza zápas o jazyk… a pravdu.
Autor je pišúci výtvarník, spevák a kurátor