Ukážka z románu
Raz neskoro večer sme sa s Aminou po práci poumývali a v nočných košeliach sme sa usadili na schodíky pred našou chatrčou. Zapletala som jej vlasy.
Z ničoho nič vyhŕkla: „Chodila si do školy?“
Sedela stupienok podo mnou. Držala som prameň jej vlasov a vyčesávala som ho tak, ako treba, skôr než sa obmotá šnúrkou. Šnúrku som pri česaní zvierala perami.
Medzičasom som sa dozvedela, že nikoho zo svojej širšej rodiny nevedela nájsť preto, že takmer všetci boli na severe. Keďže vojna je, aká je, iste ju považovali za mŕtvu. Nikto si po ňu neprišiel a ani ona sa za nimi nevybrala. Beztak ich nemala ako nájsť. Nevedela, kde presne žijú.
„Povedz mi,“ prehovorila, „chodila si do školy?“
Vybrala som si šnúrku z úst. „Chodila, kým školy nepozatvárali,“ odvetila som. „To bolo krátko predtým, ako ma mama poslala sem.“
„Oga hovorí, že keď sa skončí vojna, pošle ma do školy,“ povedala.
Prikývla som s tým, že to isté má v pláne aj so mnou.
„Aké to tam bolo, v tvojej škole?“
So zapletaním som ešte nebola hotová, no vytrhla sa mi a obrátila sa ku mne.
Buchla som ju po pleci, či skôr tak silnejšie capla. „Pozri [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
