Pod konármi udaly

Raz neskoro večer sme sa s Aminou po práci poumývali a v nočných košeliach sme sa usadili na schodíky pred našou chatrčou. Zapletala som jej vlasy.

Z ničoho nič vyhŕkla: „Chodila si do školy?“

Sedela stupienok podo mnou. Držala som prameň jej vlasov a vyčesávala som ho tak, ako treba, skôr než sa obmotá šnúrkou. Šnúrku som pri česaní zvierala perami.

Medzičasom som sa dozvedela, že nikoho zo svojej širšej rodiny nevedela nájsť preto, že takmer všetci boli na severe. Keďže vojna je, aká je, iste ju považovali za mŕtvu. Nikto si po ňu neprišiel a ani ona sa za nimi nevybrala. Beztak ich nemala ako nájsť. Nevedela, kde presne žijú.

„Povedz mi,“ prehovorila, „chodila si do školy?“

Vybrala som si šnúrku z úst. „Chodila, kým školy nepozatvárali,“ odvetila som. „To bolo krátko predtým, ako ma mama poslala sem.“

„Oga hovorí, že keď sa skončí vojna, pošle ma do školy,“ povedala.

Prikývla som s tým, že to isté má v pláne aj so mnou.

„Aké to tam bolo, v tvojej škole?“

So zapletaním som ešte nebola hotová, no vytrhla sa mi a obrátila sa ku mne.

Buchla som ju po pleci, či skôr tak silnejšie capla. „Pozri sa, čo robíš! Tento si úplne pokazila a môžem ho robiť odznova!“

„Prepáč,“ reagovala dosť ľahostajne.

„Prepáč, prepáč, od prepáč sa to samo nezapletie,“ povzdychla som rozhorčene. „Otoč sa, nech môžem pokračovať.“

„Dobre,“ vyriekla nonšalantne a môj hnev si nevšímala. „Ale najprv, aké to tam bolo?“

„Aké to bolo kde?“

„V škole!“

„Máš na mysli, aké to bolo v škole? Vari nevieš, ako to v škole vyzerá?“

„Viem,“ odvetila, „ale aj tak mi o tom porozprávaj.“

Musela som vyzerať zmätene, lebo sa zachichotala a povedala: „Netvár sa tak. Porozprávaš mi o tom alebo nie?“

„Pýtaš sa ako niekto, kto nikdy v škole nebol,“ konštatovala som.

Ona na to: „Samozrejme, že som v škole bola, to áno.“ Jej tvár nadobúdala zamyslený výraz a potom ako na vysvetlenie dodala: „Chodila som do školy, ale len sem-tam, nestrávila som tam dosť času, aby som vedela, aké to je naozaj.“ Posledné slovo natiahla. Naaaozaaaj. Žalostivo, ako povzdych.

„Ahá,“ vypadlo zo mňa.

„Mama ma potrebovala doma, v obchode, vybavovala som, čo bolo treba, dávala pozor, a tak.“

„A čítať vieš?“

Rozosmiala sa. „Prirodzene, že viem. Každý deň som čítavala Korán. A neviem len po arabsky. Mama mi doma dovolila čítať aj po anglicky. Knihy o Aladinovi a Ali Babovi a štyridsiatich zbojníkoch a tak podobne.“

„Možno by si ma niekedy mohla naučiť po arabsky,“ nadhodila som.

Zasmiala sa: „Niekedy možno.“

Na chvíľu sme sa odmlčali, kým opäť prehovorila: „Vieš, už by som vlastne teraz mohla byť vydatá.“

Zaskočene som sa na ňu pozrela: „Veď ešte nemáš ani trinásť rokov.“

Rozosmiala sa: „Už som mala veno, svadobné hrnce a misy, kopec rôznych darov. Stačilo málo a bola by som vydatá, vzťahoval by sa na mňa purdah – vstúpila by som do života v izolácii a nikdy by som z neho nevyšla. Keby sa to bolo vyvinulo tak, nikdy by som ťa nestretla.“

„To je dobre, že sa to vyvinulo takto a mohli sme sa stretnúť,“ zareagovala som.

Zachmúrila sa a hneď mi bolo jasné, že som povedala niečo nevhodné.

„Teba teší, že mojej rodine podpálili dom?“ skríkla. „Teba teší, že mi zomreli ocko a mama? Teší ťa, že môj brat je kdesi vo vojne a možno je tiež mŕtvy?“

Pokrútila som hlavou: „Tak som to nemyslela.“

„Ako inak si to mohla myslieť?“ kričala. „Ty si tam nebola. Ty si to nevidela. Len som vybehla kúpiť kosai, to, čo vy nazývate akara. Ani nie o tridsať minút som sa vrátila a dom bol preč a s ním všetci, čo boli dnu.“

V tej chvíli som mala pred očami iba jej horiaci dom a to, ako sa vracia a nachádza ho v plameňoch. Videla som ju vykríknuť, rozbehnúť sa k horiacej budove a volať o pomoc.

Teraz už plakala.

„Prepáč,“ vyhŕkla som, „je mi to veľmi ľúto. Naozaj som to tak nemyslela.“

. . .

Hovorí sa, že keď už raz drevo olizne oheň, ľahko sa rozhorí.

Dovečerali sme gari a zeleninovú polievku. Potom sme vyšli na dvor, k betónovému panelu pri chatrči, aby sme sa poumývali.

Pri vedre na paneli bol stolček, ktorý sme tam ráno nechali. Na ňom ležal náš spoločný hrebeň, pár sponiek, náš telový krém a malé zrkadlo. Práve sme sa vyutierali a Amina vzala do rúk zrkadlo. Uteráky sme mali ovinuté okolo hrude, siahali nám po stehná.

Naklonila sa hlavou bližšie k petrolejke. Plamienok jej ožaroval tvár. Potiahla za uvoľnené vrkôčiky. „Vyzerá to dobre?“ opýtala sa.

Podišla som k nej a prstami prebehla pomedzi vrkôčiky, ktoré som jej zapletala v to ráno. Vzala som jej tvár do dlaní a tvárila sa, že jej kontrolujem vlasy. Prikývla som a usmiala som sa. Ona mi úsmev opätovala.

Zaznievali tradičné večerné zvuky: poskakovali lúčne koníky, bzučali svetlušky, cvrčky si nôtili svoje melódie, lístie šumelo vo vánku. Rukami som ešte chvíľku prechádzala hore-dole po Amininých vrkôčikoch, hore-dole po jej pažiach. Amina robila to isté mne.

V chatrči sa uteráky zošuchli na podlahu.

V prítmí sme si vzájomne rukami prechádzali po telách. Prstami sme preciťovali krivky svojej živej hmoty, jej zákutia. Akoby neprehovárali naše ústa, ale ruky. Náš dych splynul so zvukmi noci. Napokon sa nám stretli pery. To bol začiatok, naše telá olizol oheň, naša vzájomná telesnosť.

„Pokojne by sme mohli byť aj vydaté,“ povedala jedného dňa Amina.

Po chvíli mi niečo napadlo a opýtala som sa: „Máš na mysli jedna za druhú? Alebo za iných ľudí?“

Prevrátila oči: „Samozrejme, že jedna za druhú. Chcem povedať, že by sa mi páčilo, keby som bola za teba vydatá.“

„Aj mne by sa páčilo, keby som bola vydatá za teba,“ potvrdila som.

Ticho.

„Ale, vieš, tak manželstvá nefungujú,“ dodala som. „Okrem toho sme na to ešte stále príliš mladé.“

Opäť ticho.

„Už si niekedy predtým niekoho pobozkala?“ spýtala som sa.

Pokrútila hlavou. „Nie, ešte nikdy. Kde by som tak asi mohla niekoho pobozkať?“ Skepticky sa na mňa pozrela: „A ty? Ty už si predtým niekoho pobozkala?“

Na to som myslela, a preto som tú tému aj načala. Celý čas ma to trápilo, vnímala som to trochu ako zradu. Možno ma za to znenávidí, za to, že som s niekým iným urobila to, čo sme robili spolu a malo to byť výnimočné a iba medzi nami. Ale bola som jej dlžná pravdu.

Vyriekla som: „Raz ma niekto pobozkal. Môj najlepší kamarát z Ojota. Bolo to úplne iné ako s tebou.“

„Tvoj najlepší kamarát?“ opýtala sa.

„Áno,“ odvetila som.

„Čo je to za najlepšieho kamaráta?“

„Jednoducho kamarát.“

„Stalo sa to len raz?“

„Stalo sa to len raz.“

„Prisaháš, že sa ti to nepáčilo tak, ako so mnou?“

Bola to smiešna otázka a odpoveď na ňu bola pre mňa taká jednoznačná, že som sa potichu zasmiala. Potom som jej naozaj úprimne odpovedala: „Prisahám, že sa mi to nepáčilo tak, ako s tebou.“

O chvíľku sa spýtala: „A so mnou je to vlastne aké?“

Zamyslela som sa. Ako to opísať? Nenapadali mi nijaké slová. Napokon som proste povedala: „Rozochvené a pekné a akoby bol svet dokonalý.“

Usmiala sa. „Možno si však bola ešte len príliš malá, aby si to zacítila aj so svojím najlepším kamarátom.“

„Možno.“

„Je to niekto, za koho by si sa mohla vydať?“

„Nie,“ odvetila som.

Chinelo Okparanta, Pod konármi udaly. Preklad Alexandra Strelková. Inaque, 2022.

Chinelo Okparanta (1981) je nigérijská spisovateľka. Od roku 1991 žije v USA. Je autorkou zbierky poviedok Happiness, Like Water (2013) a románov Under the Udala Trees (2015) a Harry Sylvester Bird (2022). Jej poviedky vyšli v časopisoch ako New Yorker alebo Granta. Za svoje diela dva krát získala cenu Lambda Literary Award za LGBTIQ+ literatúru a iné ocenenia. Román Under the Udala Trees napísala ako reakciu na sprísnenie kriminalizácie homosexuality v Nigérii v roku 2014. Román vyšiel paralelne v USA a Británii; v Nigérii dodnes nevyšiel.

Ukážka vychádza s láskavým povolením vydavateľstva Inaque