Životy veľkých mužov: Gej z Afriky objavuje život a lásku

„Neexistuje africká kultúra, iba africké kultúry.“
Wole Soyinka

Štvrtá kapitola: randenie v new yorku pre nigérijcov, čo hľadajú sebe podobných

Na prelome tisícročí sa cítim dobre vo vlastnej koži a nevnímam sa ako odsúdenec na osamelý život. Sčasti za to vďačím životu v kozmopolitnom New Yorku, no väčšiu zásluhu na tom nesie skutočnosť, že som sa spoznal s africkými gejmi, ktorí svoju sexualitu neskrývajú a vnímajú ju ako súčasť každodenného života. Našiel som miesto pre ľudí ako ja – žiaden natrieskaný gej bar ako Kellers, plný vyfešákovaných svalnáčov, či klub typu Octagon, kde sa do burácavých tónov tanečnej hudby natriasajú vyrysované telá – ale LGBTIQ+ komunitu afrických mužov a žien, ktorí sa pravidelne stretávajú a vytvárajú prostredie, kde každý môže byť sám sebou. Spolok dostal názov Uhuru-Wazobia a v jeho čele stoja dvaja muži, s ktorými sa mi podarilo nadviazať pevné priateľstvá – Lawrence Harding a Nguru Karugu. Práve oni udržiavajú komunitu založenú na pilieroch lásky a podpory.

Nikdy nezabudnem na pocit nespútaného nadšenia, keď som prvýkrát zavítal na jedno z ich podujatí. V ten sparný letný večer som vstúpil do maličkej tanečnej sály v Harleme, plnej mužov, žien a rodovo nekonformných ľudí z Nigérie, Pobrežia Slonoviny, Kamerunu, Mali, Sierry Leone, Ugandy a rôznych ďalších, frankofónnych či anglofónnych afrických krajín. Prišli aj cezpoľní a všetci do jedného sme za noc plnú zábavy zaplatili symbolické vstupné. Z času na čas prenechal dídžej pódium pestro odetej drag queen v tradičných afrických šatách a komplikovaných šáloch, ktorá dostala publikum do ešte väčšieho varu. Celá noc patrila africkým gejom a lesbám, ktorí si po boku priateľov a milovaných užívali slobodu a bezpečie, až kým nenastal čas, vrátiť sa do nočných ulíc. Našli sa medzi nimi páry aj skupinky kamarátov. Iní túžili nájsť vrúcne objatie komunity či ešte vrúcnejšie objatie lásky. Prijatie sa dostalo všetkým bez rozdielu. Na vlastné oči som videl imigrantov z Kolumbie a Mexika tancovať bok po boku s Afričanmi.

Po čase prichádzam na to, že Uhuru-Wazobia nie je len miestom pre zábavu. Vie ponúknuť aj pomocnú ruku, a ja sa neviem dočkať, kedy Lawrence otvorí dvere svojho domu, a my sa spoločne nahrnieme dovnútra. Čakajú nás drinky, rozhovory a sloboda robiť čokoľvek, čo nás napadne. U Lawrenca má každý svoje miesto a možnosť nechať sa oslovovať akokoľvek si zažiada. Sám tvrdí, že nálepky príznačné pre Ameriku často predstavujú pre Afričanov problém, pretože mnohoraké spôsoby, akými sa tamojšie sexuálne menšiny opisujú, sa nie vždy zmestia do pojmov gej, lesba či transrodový človek. Množstvo našich komunít malo už oddávna priestor aj slovník pre rôznorodosť. Príkladom môžu byť Lawrencovi známi, ktorých by tu na západe nazvali teplými kamošmi zo Senegalu. Oni sami sa označujú wolofským pojmom goojigen, ktorý vysvetľujú ako ženo-muž. Toto slovo sa nedá preložiť ako hermafrodit, no jednak v sebe nesie význam blízky rodovej nekonformnosti. Jednoduchá náhrada západným konceptom LGBTIQ+ by teda nebola úplne správna. „Nie je to, a ani nemôže byť, jedno, a to isté, čo gej. Neexistuje žiadne slovo s rovnakým významom,“ vravieva Lawrence. V jeho dome na Manhattane je vítaný každý, bez ohľadu na to, či sa preň práve cez oceán plaví nádejná manželka, alebo ho okolie núti dať svetu potomstvo.

Keď si raz spomeniem na tieto dni, uvedomím si, že všetko, čo títo úžasní ľudia potrebovali, bol priestor pre autentický život. Pri vzniku sa komunita nazvala Wazobia, čo v jazykoch Hausa, Igbo a Joruba znamená „prísť“. Ako spolok rástol, do názvu sa dostalo neobyčajne bojovné svahilské slovo uhuru, ktoré označuje slobodu.

U Lawrenca si svoj kút na dobrý rozhovor s pohárikom v ruke nájdu všetci – spisovatelia, umelci, tanečníci a mnoho ďalších. Zakaždým, keď vyjdem na druhé poschodie, nemám jediné tušenie, koho v preplnenej obývačke jeho bytu stretnem. Pána domu, fyzioterapeuta zo Sierra Leone, však vždy vidím rád, nielen preto, že ako hostiteľ by sa najradšej rozdal, ale najmä pre radosť, s ktorou sa budí do nových dní. Akoby nikdy nezvádzal vnútorné boje.

Sám túžim dosiahnuť podobný vnútorný pokoj. Jedného dňa sa mi to podarí, no taká cesta trvá roky.

Aj Nguru je vyrovnaným človekom. Kedykoľvek sa stretneme, podelí sa so mnou o kus svojho príbehu. Narodil sa v Keni rodičom diplomatom. Nikdy ma neomrzí príbeh o momente, kedy v sebe našiel vyrovnanie.
Trvalo roky, než sa zmieril so svojou sexualitou, a to aj napriek tomu, že chlapcov bozkával už na strednej v Nairobi, odkiaľ ho neskôr poslali na vysokú do Štátov.

„Ako chlapec z Kene som si pod slovom gej vždy predstavoval belochov. Myslel som si, že podobné veci sú výsadou západných expatov,“ spomína si Nguru. Keď sa však vrátil domov a zamestnal sa ako vidiecky lekár, našiel rovnakých mužov, ako je on, spolu s takzvanými čajovňami (verejnými záchodmi) v Nairobi. Keďže títo muži Keňu nikdy neopustili, a mnoho z nich nemalo za celý život s belochmi žiaden kontakt, uvedomil si, že za jeho príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu nie sú žiadne zahraničné vplyvy. Jednoducho sa tak narodil.

„Ach. Môj. Bože. Po celom svete sú ľudia ako ja. Stačí si nájsť správne dievča a budem v poriadku, vravieval som. Podarilo sa mi však prejsť od ‚Som iba bláznivý bisexuál‘ k ‚Som gej, a tak je to v poriadku‘. Naplnil ma pocit sily a v ušiach mi zneli hlasy predkov: Kedy ti to konečne dôjde? Nastal čas ísť ďalej a prestať dramatizovať.“

Aj keď Uhuru-Wazobia funguje ako pomerne neformálny spolok, často vyhlasujú zbierky na pomoc všetkým, ktorí vo vlastných krajinách utekajú pred prenasledovaním. V lete 2005 dokonca mnoho členov pochodovalo pod vlastným transparentom na newyorskom Pride. Stali sa prvým africkým spolkom, ktorému sa niečo také podarilo. Lawrence ostal v New Yorku a pokračuje v budovaní komunít, zatiaľ čo Nguru sa nakoniec rozhodol v aktivizme pokračovať v Nairobi, kam sa po rokoch pendlovania medzi dvoma kontinentmi natrvalo presťahoval.

Ja sám pokračujem v predsavzatí „randiť s ľahkosťou“. Pre heterosexuálnych mužov nie je randenie v New Yorku žiaden problém – rýb v mori je predsa dostatok. Ani gejovia to nemajú ťažké, pravda, ak ste konvenčne atraktívny a spoločenský. V tom prípade sa more príležitostí zväčšuje. Gej z Nigérie, ktorý túži po tom istom, však čelí celému radu špecifických prekážok. Spomínané more naberá nedozernú hĺbku a jeho veľkosť sa neustále mení. V mojom prípade sa minimálne dvaja kandidáti, ktorí by aj splnili očakávania, nakoniec ukázali vhodní iba teoreticky. Obaja sú milí muži a obaja lekári, no jeden aj druhý má zásadnú chybu – svoju sexualitu stále schovávajú. Takýchto chlapov, čo „vyzerajú dobre len na papieri“, je v New Yorku mnoho.

Aj napriek tomu, že žijú v Amerike, tisíce kilometrov od domova, prežívajú v zajatí rodín, ktoré ich chcú vidieť pred oltárom. Čo na tom, že im to ide „trochu pomalšie“. V takom vzťahu by som nevydržal. Nejde o to, že by mnou lomcoval hnev spravodlivých. Nakoľko odlišné by to však bolo od randenia s brooklinskými (polo)heterákmi? Je nutné dodať, že s tým mám bohaté skúsenosti, ktoré vždy pobavia môjho kamaráta Kaia. Nikdy nepremešká šancu uškrnúť sa nad mojím pokrytectvom. Na svojich krajanov mám však vyššie nároky, a tak vždy, keď narazím na nepriznaného geja, radšej ho odmietnem.

Na svadbách a iných podobných udalostiach stretávam množstvo Nigérijcov, o ktorých viem, že sú gejovia, ale aj napriek tomu sa rozhodli oženiť a založiť si rodiny. Kompenzáciu potom nachádzajú v mileneckých románikoch. Ak by sa podobne správali v Nigérii, dokázal by som prižmúriť oko, no v Amerike to vnímam ako tragédiu. Každé také stretnutie vo mne utuží obdiv pre afrických gejov, ktorí žijú v New Yorku a podobné divadielka odmietajú. Priateľstvá s podobnými ženáčmi sa vždy po čase rozpadnú. Nevidím žiaden dobrý dôvod, aby ktokoľvek, kto sa presťahuje z Afriky do Ameriky a vybuduje si tu život, tajil svoju sexualitu alebo si dokonca vzal úbohé a nič netušiace africké dievča, len aby uspokojil rodinu za ďalekým oceánom. Neviem sa stotožniť s tým, že sa podieľajú na prehlbovaní toho, čo Afroameričania nazývajú „syndróm natajňáča“. Jedného dňa sa zbavím pocitu opovrhnutia, no dnes, na prelome tisícročí, na podobných mužov nemám pekného slova. Stále na nich narážam – lekári, právnici, farmaceuti, inžinieri, učitelia – všetko šikovní a úspešní Nigérijčania a všetko gejovia, ktorí sa aj napriek tomu, že žijú na Západe, nedokážu vyrovnať s predstavou, že by sa o ich sexualite ktokoľvek dozvedel.

Chiké Frankie Ezodien, Lives of Great Men: Living and Loving as An African Gay Man: A Memoir. London, Team Angelica, 2017.

Chiké Frankie Edozien (1970) je nigérijský spisovateľ a novinár. Jeho memoáre Lives of Great Men: Living and Loving as an African Gay Man (2017) získali americkú cenu Lambda Literary Award, udeľovanú za LGBTIQ+ literatúru. Kniha vyšla paralelne v USA a Británii; v roku 2018 bola publikovaná aj v Juhoafrickej republike. Je autorom úvodu ku knihe Queer Africa: Selected Stories (2018) a mnohých článkov. Publikoval v The Times (UK), Vibe, Time, Transition Magazine, New York Times a iných.

Preložil Tomáš Eštok