Úloha literatúry pri uchovávaní príbehov LGBTIQ+

V rámci osláv Mesiaca histórie LGBTIQ+ sme sa rozprávali s Unomou Azuah o jej príbehu aktivistky za práva LGBTIQ+ osôb v Nigérii, dôležitosti literatúry pre uchovanie príbehov LGBTIQ+, jej najnovšom projekte Between Man and God, ktorý približuje príbehy žien zo západnej Afriky a o afrických spisovateľkách, ktoré sa vo svojej práci sústreďujú na životy LGBTIQ+ osôb.

Mohli by ste nám povedať niečo o vašom príbehu aktivistky bojujúcej za práva a bezpečnosť LGBTIQ+ ľudí v Nigérii, na celom kontinente a inde?

S aktivizmom som začala v 80. rokoch ako tínedžerka uväznená na cirkevnej strednej škole. Do školského časopisu som písala queer poéziu, kým ma nezbičovali za to, že som lesba. Na vysokej škole som tiež písala queer poéziu a lepila ju na katedrovú nástenku, až kým sa mi niekto nevyhrážal znásilnením, aby „napravil moju skazenosť“. Ako čerstvá absolventka som sa v Lagose pokúšala nájsť si prácu. Bola som vydaná napospas „perspektívnym“ zamestnávateľom, najmä mužom, ktorých moje odmietanie ich sexuálnych návrhov vytáčalo do nepríčetnosti. Otupila ma dominancia heteronormatívnosti. Mala som pocit, akoby ma stále vymazávali. Nikto ma nevidel. Moje potreby a preferencie akoby nejestvovali. Ja akoby som nejestvovala. Aby ste mohli žiť a jestvovať, musí byť vidieť celé vaše bytie: kompletný človek. Identitu nemožno rozdeliť na časti. Musí byť kompletná; všetko alebo nič. Keď som dospievala, neexistovali žiadne queer vzory. Cítila som sa osamelo. Cítila som sa zahnaná do kúta a rozhodla som sa, že musím prejsť do protiútoku. Cítila som, že niekto sa musí ozvať. Ľudia sa musia začať ozývať proti utláčaniu homosexuálov. Nemala som žiadne iné možnosti, iba jediný nástroj, ktorý som ovládala a mohla použiť: písanie.

Našťastie mi blízky priateľ, Obi Nwakamma, umožnil na celonárodnom fóre rozprávať o niečom, čo bolo považované za nehorázne, za tabu. To sa stalo v 90. rokoch, keď mi v časopise Vanguard vyšiel článok Emerging Lesbian Voice in Nigerian Feminist Literature. Reakcie naň boli hrozivé, často až bolestivé. Potom ma paralyzoval strach z toho, že ma kedykoľvek môžu zabiť homofóbi. Povedala by som, že môj sklon k aktivizmu sa prejavil skoro, najmä z pohľadu uvedomenia si vlastnej sexuálnej orientácie a písania o nej. Tak som od písania o našich osudoch prešla k ich dokumentovaniu. Aktivizmu sa venujem aj mimo písania, spolupracujem napríklad s niekoľkými LGBTIQ+ nigérijskými mimovládkami, s ktorými sa pokúšame organizovať a udržiavať komunitu, vytvárať povedomie o našich životoch pomocou filmov, hudby, rozhovorov v rádiách, poradenstvu či vytváraniu takzvaných safe spaces.

Akú rolu podľa vás hrá literatúra v uchovávaní príbehov LGBTIQ+ osôb a pri ochrane queer osôb?

Keď som bola dieťaťom a cítila som, že do tohto sveta nepatrím, literatúra ma zachránila. Príbehy mi umožnili utiecť, pracovať s vlastnou predstavivosťou, jednoducho dýchať a byť. Audre Lorde, Alice Walker, James Baldwin, Marcel Proust, James Isherwood a Patricia Highsmith a ďalší mi tieto miesta na útek poskytli. Aj George, postava z príbehu Enid Blyton, bol niekým, s kým som sa vedela stotožniť a utvrdiť sa vďaka nemu vo vlastnom bytí. Iní africkí autori, ako Ama Ata Aidoo a Wole Soyinka, aj napriek tomu, že vytvorili stereotypné queer postavy, ktoré boli buď cudzie, alebo zvláštne, mi pomohli pochopiť, akú rolu literatúra zohráva v otváraní týchto tém. Keď vznikne dialóg, drasticky sa nám zvýšia šance, získať lepšie perspektívy na rozdielne a komplexné problémy. Rozprávanie príbehov je dôležité, pretože mení životy a názory. Literatúra je zrkadlom, v ktorom sa odrážajú naše vlastné životy, vďaka čomu vieme, kde sa uhladiť alebo učesať.

Keď už literatúru pripodobňujeme zrkadlu, v románe Chinelo Okparanta Pod konármi udaly vidím svoj priamy odraz. Uvediem príklad: podobne ako v mojom prípade, aj matka Ijeomy sa ju pokúša odtrhnúť od miest a ľudí, ktorých skutočne miluje. Tým, že svoju dcéru vytrhne z Nnewi, kde žila s rodinnými priateľmi a vezme ju do Ojoto, Adaora preukazuje úplné nepochopenie konceptu domova. Pre Ijeomu, a takisto pre mňa, je domov miestom, kde srdce nájde lásku. Ijeomine manželstvo, jej rozvod a následné prijatie jej skutočného ja sú akoby obrazy z môjho vlastného života. Okrem toho je naše vedomie čistoty vlastnej formy a naše bezostyšné prijatie tejto formy protestom proti nešťastnému homofóbnemu svetu. Tým, že rozprávame svoje príbehy, že ich zaznamenávame a posúvame ďalej, robíme kroky, ktoré ukazujú našu ľudskosť. A čím ľudskejšími sa staneme, tým jasnejšie bude homofóbom, že aj my sme ich priateľky, šéfky, učiteľky, doktorky, spolužiačky, kolegyne, sestry, tety, matky, sesternice, netere a dcéry. Literatúra je javisko neobmedzených možností.

Zostavili ste antológie, ktoré reflektujú nigérijské queer skúsenosti, napríklad Blessed Body: Secret Lives of the Nigerian LGBTIQ+ alebo Mounting the Moon: Queer Nigerian Poetry. Nedávno ste takisto ohlásili longlist súťaže Between Man and God: Queer West African Women’s Stories alebo súťaž v tvorivom písaní pre queer ženy zo západnej Afriky. Môžete nám povedať niečo o zrode tohto nového projektu?

Myslím si, že rozprávať príbehy, ktoré nám zmenia mysle a srdcia, je dôležité. Ak pre nič iné, tak pre to, aby sme budúcej generácii vytvorili zbierku, akú moja generácia nikdy nemala. Po úspešných zbierkach Blessed Body a Mounting the Moon sa počas rozhovoru s priateľom zrodil nápad na nový projekt Between Man and God. Ako dlhoročný podporovateľ ma presvedčil, aby som rozšírila svoj záber aj mimo Nigériu. Život v heteronormatívnej spoločnosti, ako je tá západoafrická, neponúka queer ženám slobodu žiť tak, ako by chceli. No ako ľudské bytosti sa naozaj nemôžeme podrobiť predsudkom voči inakosti a zostať ticho. Touto knihou chcem týmto ženám dopriať možnosť, byť vypočuté. Nezáujem o príbehy žien, najmä queer žien, je bolestný prehrešok. Ideu, že queer ľudia si nezaslúžia ekonomické a politické príležitosti, musíme prekonať. Zároveň musíme v západnej Afrike klásť dôraz na vytvorenie rovnoprávnej spoločnosti, v ktorej nebudú talenty a schopnosti queer žien prehliadané. Keďže sa život v tejto časti sveta pre queer ľudí stáva stále ťažším, ide im už iba o prežitie. Dúfam, že písaním a vytváraním povedomia o týchto problémoch dosiahneme, že spoločnosť začne prijímať rozmanitosť, queer osoby a dokáže queer ženám priznať ľudskosť. Zámerom súťaže je ponúknuť odmenu, ktorá, snáď, viaceré autorky inšpiruje k písaniu, čím získajú ohlas a viditeľnosť, hoci aj malú.

Ktorých afrických autorov zameraných na príbehy a životy afrických LGBTIQ+ ľudí obdivujete?

Ako prví mi na myseľ prichádzajú Chinelo Okparanta, Binyavanga Wainaina, Nakhane, Akwaeke Emezi, Abdellah Taia, Monica Arac de Nyeko, Jude Dibia, Nnanna Ikpo, Chike Frankie Edozien, Promise Ogochukwu, Siya Khumalo a iní. Obdivujem, ako dokážu odvrávať homofóbom a šikovne ilustrujú úzkosti, strachy, ale i radosti a strasti homosexuálov a rodovo nekonformných osôb v Afrike. Obdivujem ich zanietenie a klaniam sa pred ich odvahou. Opäť spomeniem Okparantinu knihu Pod konármi udaly, ktorá ma stále núti obdivovať silu literatúry, reflektovať život. Narodila som sa ako lesba v Nigérii počas občianskej vojny, takže moje zážitky sa výrazne podobajú príbehu protagonistky románu. Naši otcovia zahynuli počas vojny, keď sme boli deti. Počas dospievania sa nám páčili dievčatá. Naša láska k dievčatám bola zdrojom strasti pre naše matky, ktoré sa naše telá a duše snažili oslobodiť od hriechu homosexuality pomocou kresťanskej doktríny.

Vaše memoáre Embracing My Shadow sú prvou lesbickou memoárovou knihou  v Nigérii. Poviete nám niečo o dôležitosti a dopade queer komunity na váš život, najmä, keď ide o písanie memoárov, no aj vašej tvorby celkovo? 

Audre Lorde tvrdí, že bez komunity niet slobody. Mám šťastie, že naprieč Afrikou poznám širokú queer komunitu. Od Egypta po Juhoafrickú republiku boli životy a odolnosť ľudí z tejto komunity inšpiráciou pre moju knihu. Veľmi ma potešilo, keď som zistila, že naše príbehy sú v podstate rovnaké: pretínajú sa a spájajú. Bolo to, akoby sme žili životy jeden druhého. Aj preto som pocítila nutkanie, vyrozprávať svoj príbeh, ktorý bol zároveň ich príbehom. Písanie memoárov bolo terapeutické aj napĺňajúce. Písala som pre budúce generácie, pre malé dievčatá s lesbickou orientáciou, ktoré budú v budúcnosti čeliť rovnakým ťažkostiam, akým som čelila ja. Možno im moje memoáre pomôžu ukázať, že sú obdivuhodné a krásne, že im netreba žiadnu záchranu pred homofóbnym svetom. Môžem teda povedať, že moje memoáre sú vlastne memoármi širokej queer komunity a zostáva mi len dúfať, že našu spoločnú snahu bude počuť i vidieť dnes i v budúcnosti.

Emerald Rutledge, Brittle Paper, 29.10. 2021

Unoma Azuah (1969) je nigérijská spisovateľka, autorka a LGBTIQ+ aktivistka. Od 90. rokov žije v USA, kde vyštudovala anglickú literatúru a tvorivé písanie. Je autorkou románov Sky-high Flames (2005) a Edible Bones (2013), zbierky poviedok The Length of Light (2008) a zbierky poézie Night Songs (2002). Je zostavovateľkou kníh Blessed Body: The Secret Lives of the Nigerian Lesbian, Gay, Bisexual and Transgender (2016), Mounting the Moon: Queer Nigerian Poetry (2018) a Between Man and God: Queer West African Women’s Stories (2023).

Vychádza s láskavým povolením časopisu Brittle Paper

Preklad Michal Chudý