Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Musím sa nazývať feministkou

Počet zhliadnutí:
Kwesi Botchway - Cast the first stone (Junia), Gallery 1957

Až do môjho odchodu do Británie, kam som išla študovať na University of Warwick, som odmietala nazývať sa feministkou. Mojím dôvodom bolo, že slovo feministka sa v tom čase v Ugande netešilo veľkej obľube. Podľa väčšiny ľudí, feministky boli nebezpečné, desivé ženy. Stačilo vysloviť to slovo a dištancovali sa od vás. „Vydala sa nesprávnym smerom,“ hovorili a nedalo sa im to vysvetliť. Jedným z dôvodov, prečo feminizmus považovali za nebezpečný, bol ten, že pochádzal zo Západu.

Je zaujímavé, že v Ugande sa mužom a ľuďom všeobecne podsúvajú myšlienky a inovácie zo Západu ako pozitívne. Kopec vecí zo Západu sa považuje za pokrokové. Ale patriarchálna spoločnosť sa cíti natoľko ohrozená, že označí nové (pokrokové) myšlienky o rodových vzťahoch ako „cudzie“ a „nevhodné“ pre Afričanov. Kým najnovšie poznatky o kvantovej fyzike, astronómii, informačných technológiách a podobne sú vítané, myšlienka rodovej rovnosti je odsudzovaná.

V takomto prostredí som sa nechcela nazývať feministkou. Ženy ako ja, ktoré sa angažovali v politickom aktivizme, vedeli, že nazývať sa feministkami, by bolo kontraproduktívne. Zbytočne by nám to uškodilo. A okrem toho som mala vlastnú definíciu svojej identity. Každý vedel, že bojujem za ženy, a tak som hovorila: „Ja? Ja nie som feministka. Ja som obhajkyňa ženských práv.“ Takto som sa tomu vyhla. Ale keď som prišla do Británie na magisterské štúdium, pochopila som, že feministky sú ženy, ktoré bojujú za oslobodenie žien, niekto, kto napáda systémy a štruktúry, ktoré ženy utláčajú. A vtedy v Británii som sa rozhodla, že ak toto znamená byť feministkou, tak sa musím nazývať feministkou.

A je tu aj ďalší dôvod, prečo som prijala toto označenie. V dnešnej dobe ženy v Ugande dosiahli istú pozíciu vo verejnom živote, a tak keď povieme, že sme feministky, už nás to nedostane do takých problémov ako pred desiatimi rokmi. Vtedy to bola vhodná stratégia – vehementne popierať, že si feministka a nazývať sa nejako inak. Aby ste si to vedeli predstaviť, v tých časoch sme ani nepoužívali slovo rovnoprávnosť, lebo aj to slovo, rovnoprávnosť, mohlo niekedy narobiť problémy. Namiesto toho sme hovorili – ak ženy robia veľa vecí pre rodinu, komunitu, spoločnosť, iste majú nárok na nejaké práva.

Keď toto muži začali akceptovať, mali sme určitý základ. Dnes sme v inej pozícii. Áno, dnes môžeme povedať, že sme feministky bez toho, aby sme tým poškodili svojej veci. Používanie tohto termínu už nie je škodlivé, lebo ľudia pochopili, že hoci sme feministky, robíme isté veci, ktoré treba robiť a hovoríme o veciach, o ktorých treba hovoriť. Vidíte? Táto zmena ukazuje, že sme prekonali niektoré tabu a mnohí ľudia začali akceptovať, čo hovoríme a robíme. Väčšina sa už toho slova nebojí. Takže dnes môžem bez strachu, otvorene povedať: Som feministka.

Je tu ešte jedna vec, ktorá s tým súvisí. Keď som išla študovať do Británie, odmietala som feministickú teóriu. Vedela som, že teória, akákoľvek teória, nie je svätá pravda, ktorá má odpovede na všetky najťažšie životné otázky, že je to skôr rámec, v ktorom sa dá niečo skúmať a potom môžeme analyzovať, čo sme objavili. To som chápala. Obávala som sa však, že nejaký argument ma natoľko zmiatne, že vo výsledku stratím z dohľadu moje vidiecke ženy. A preto som nechcela ísť týmto smerom.

Inštinktívne som vedela, čo chcem. Keď sa začalo v triede teoretizovať napríklad o tom, ako presne definujeme „ženu“, nebola som ochotná o tom teoretizovať. Vedela som veľmi dobre, o ktorých ženách hovorím. Hovorila som o vidieckych ženách v Ugande, mojej matke, mojej tete, mojich vidieckych ženách, ktoré trpeli. Chcela som, aby tie ženy mali právo na vlastnenie pôdy. Chcela som, aby mohli zdediť majetok. Chcela som, aby mali právo na vzdelanie a prácu. Chcela som, aby sa vedeli presadiť a ísť za svojimi snami tak, ako ja. Cítila som, že toto všetko chceli, ale neboli schopné to artikulovať, pretože nedostali vzdelanie. Zozbierali sa mi na moje školné, čo ich stálo utrpenie. A preto som cítila povinnosť artikulovať ich potreby.

V určitom momente som jednej profesorke povedala, že sa nechcem zaoberať teóriou, ktorú vytvoril niekto iný a ktorá vôbec nemusí byť aplikovateľná na podmienky v Ugande. Povedala som jej, že som prišla študovať právo a rozvoj preto, lebo sa chcem naučiť, ako môžeme využiť zákony na rozvoj a oslobodenie žien a na toto sa chcem sústrediť. Mala som otázky, na ktoré som potrebovala odpovede, napríklad: Ako môžeme použiť zákony na oslobodenie žien z otroctva, kvôli ktorému je popierané ich právo využívať svoj potenciál? Aké zákony potrebujeme, aby sme posilnili ženy? Ako môžu zákony chrániť ženy pred patriarchálnym útlakom?

In Women Writing Africa: The Eastern Region, ed. Amandina Lihamba et al. New York, Feminist Press, 2002, pp. 436 – 438.

Miria Matembe (1953) je ugandská politička, právnička a obhajkyňa ženských práv. Roky pôsobila ako poslankyňa v ugandskom parlamente, neskôr ako prvá ministerka etiky a integrity vo vláde Yoweriho Museveniho. Vybojovala ugandským ženám väčšie práva v súvislosti s manželstvom, rozvodom a majetkom. Bola členkou Panafrického parlamentu. Je autorkou kníh Gender Politics and Constitution Making in Uganda (2002), Woman in the Eyes of God: Reclaiming a Lost Identity (2009), The Struggle for Freedom and Democracy Betrayed (2019).

Preklad Dobrota Pucherová