Lesbická láska v obklopení hlboko zakorenenej homofóbie

V roku 2018 mal na Filmovom festivale v Cannes premiéru vôbec prvý film z Kene. Film Rafiki zobrazuje romantický vzťah dvoch žien. Jeho názov v svahilčine znamená „priateľ“, čím tvorcovia odkazujú na bežnú prax v queer komunite, keď človek partnera rovnakého pohlavia radšej predstaví ako svojho kamaráta, aby tým predišiel prípadným problémom. Hlavné hrdinky snímky režisérky Wanuri Kahiu čelia náročnej výzve – udržať svoju lásku nažive v prostredí extrémnej homofóbie.

Zákaz v Keni 

Film Rafiki vznikol na motívy poviedky Jambula Tree od ugandskej autorky Monicy Arac de Nyeko, ktorá v roku 2007 vyhrala prestížnu britskú literárnu cenu Caine Prize. Svojím obsahom je veľmi podobný iným snímkam s tematikou lásky dvoch žien, výnimočný je predovšetkým tým, že vznikol v krajine, kde je homosexualita trestným činom, za ktorý hrozí odňatie slobody na päť až dvadsaťjeden rokov.

Režisérka Waunuri Kahiu vyrastala v Nairobi, jej mama bola pediatrička a otec podnikateľ. Na University of Warwick v Coventry vyštudovala obchodný manažment, na UCLA v Los Angeles filmovú tvorbu. Jej celovečerným debutom sa stal film From a Whisper, ktorý mal premiéru v roku 2008. Film získal dvanásť nominácií na Africa Movie Academy Awards, z ktorých premenil päť. Nasledovali snímky Pumzi (2009) a For Our Land (2009).

Film vznikol najmä kvôli narastajúcej frustrácii režisérky z toho, akým negatívnym spôsobom je Afrika dlhodobo v kinematografii zobrazovaná. Z tohto dôvodu spoluzaložila hnutie s názvom Afrobubblegum, ktorého cieľom je propagovať „zábavnú, divokú a fantastickú“ Afriku a v takomto štýle vznikol aj Rafiki. Aby sa nejaké fiktívne dielo mohlo označiť za Afrobubblegum, musia sa v ňom nachádzať najmenej dvaja zdraví Afričania, ktorí sú finančne stabilní, zabávajú sa a tešia sa zo života.

Pre Kahiu bolo prvoradé natočiť príbeh o láske. Podobných príbehov z afrického prostredia, ktoré sa dajú vidieť na veľkom plátne, je totiž málo. Už samotné financovanie predstavovalo problém, tvorcom sa až po niekoľkých rokoch podarilo zohnať peniaze zo zahraničia (Holandsko, Libanon, USA, Juhoafrická republika). Rada pre klasifikáciu filmov v Keni ho zakázala, dôvodom bola okrem queer témy aj  „očividná snaha propagovať lesbizmus v Keni napriek zákonom“. Vadil im najmä záver, ktorý je pozitívny a protagonistkám prináša nádej. Od režisérky preto chceli, aby ho zmenila, ona však odmietla.

Neskôr sa Kahiu súdila s kenskou vládou – bojovala o to, aby sa snímka mohla uchádzať o Oscara, čo však nebolo možné, pretože sa nepremietala v krajine pôvodu. Najvyšší súd napokon zrušil zákaz na sedem dní, Rafiki sa však do súboja o Oscara za najlepší cudzojazyčný film nedostal – Keňa namiesto neho vybrala drámu Supa Modo.

Aj keď sa dalo očakávať, že nastanú určité problémy, situácia režisérku prekvapila.  „Nairobi je neuveriteľne kozmopolitné mesto a, samozrejme, zahŕňa aj členov LGBTIQ+ komunity, ktorí sú okolo nás a osobne prítomní v našich životoch, či ich uznávame, alebo nie. Takže predstierať, že príbehy ako ten, o ktorom rozprávam, nie sú odohrávajúcou sa realitou, je jednoducho absurdné. Fakt, že ľudia prišli v húfoch, aby film videli, hovorí za všetko,“ uviedla pre Indie Wire.

Film Rafiki premietali aj na festivaloch v Londýne či v Toronte, dohromady získal sedemnásť rôznych medzinárodných ocenení.

Ozvať sa alebo zostať ticho? 

Hlavná hrdinka Kena (Samantha Mugatsia, je to jej herecký debut) je dcérou majiteľa obchodu Johna (Jimmy Gathu), ktorý kandiduje v miestnych voľbách. Panuje medzi nimi isté napätie – Kena po rozvode rodičov zostala žiť s matkou a John má novú manželku, s ktorou čaká dieťa. Napriek tomu je ich vzťah relatívne bezproblémový, majú sa úprimne radi a vzájomne sa podporujú.

Kena sa priatelí s dvomi miestnymi mladíkmi, ktorí sú učebnicovými príkladmi toxickej maskulinity. Blacksta (Neville Misati) jej otvorene dáva najavo, že po nej túži, a hoci si Kena cení jeho priateľstvo, v skutočnosti ide z jeho strany o formu manipulácie – je k nej milý iba preto, lebo od nej očakáva opätovanie jeho pocitov. Ich spoločného kamaráta Waireriho (Charlie Karumi) charakterizujú iba dve vlastnosti – sexizmus a homofóbia. Na rozdiel od väčšiny ostatných obyvateľov susedstva sa však prejavuje výrazne agresívnejšie, a to najmä vtedy, keď sa v jeho blízkosti objaví chlapec, ktorý je gej.

Kena je v takýchto situáciách ako na ihlách, očividne sa cíti nepríjemne a azda by sa aj ozvala – no bojí sa. Mlčí, aby ochránila samu seba, čo je niečo, čím si prešiel hádam každý queer človek. Hlboko vnútri cíti neprávosť, najradšej by sa postavila a nakričala na Waireriho, ale strach ju jednoducho nepustí. Takéto situácie v človeku následne vyvolávajú pocity viny a ešte znásobujú vnútornú neistotu. Je pokrytecké nezastať si niekoho, kto si prechádza tým istým, čím si prechádzam ja?

Motív z Rómea a Júlie

Kenu obklopuje spoločenstvo, v ktorom sú sociálne role pevne dané. Automaticky sa ráta s tým, že z nej bude zdravotná sestra, že sa dobre vydá a bude matkou, ktorá sa postará o manžela, deti i domácnosť. Všetci to očakávajú – rodina, priatelia i miestna zlomyseľná klebetnica. Keninu maskulinitu, v ktorej sa cíti najpohodlnejšie, dobromyseľne prehliadajú, no len do tej miery, kým neprekročí určité hranice.

V jej živote sa však čoskoro objaví niekto nový, kto otvorí jej myseľ novým možnostiam. Ziki (Sheila Munyiva) je veselá voľnomyšlienkarka, ktorú Kena často pozoruje, keď s kamarátkami tancuje na ulici. Niekoľkokrát si medzi sebou vymenia tajné túžobné pohľady a napokon sa dajú do reči. Začnú spolu tráviť čas a netrvá dlho a zamilujú sa do seba. Prekážkou ich vzťahu nie je iba fakt, že je v tamojšej spoločnosti neprijateľný, Ziki je navyše dcérou Petra Okemiho (Dennis Musyoka), protikandidáta Keninho otca, klasický motív z Rómea a Júlie.

Rozdiel v materiálnych podmienkach

Ziki prejavuje svoje city oveľa otvorenejšie ako Kena. Šťastná budúcnosť pre ňu nie je len snom, vidí ju ako reálnu možnosť, a tak ju predostiera aj Keni, ktorú povzbudzuje, aby sa stala lekárkou.

Ich rozdielne pohľady na svet pravdepodobne vychádzajú aj z ich odlišného zázemia – kým Ziki pochádza z usporiadanej rodiny a je dobre zabezpečená, Kena dospieva v neistom prostredí, jej rodičia sú rozvedení, príslušníci pracujúcej triedy. Tento rozdiel sa prejavuje aj v ich prístupe k vzdelaniu – Kene na rozdiel od Ziki záleží na známkach, je to jej jediná možnosť, ako dosiahnuť svoje ciele, vrátane nezávislosti a slobody. Ide o tému, ktorá je queer ľuďom veľmi blízka – vymaniť sa z neakceptujúceho prostredia sa môžu práve vďaka dosiahnutiu sebestačnosti.

Dvojica svoju lásku musí skrývať, nerobí to však úplne dôsledne. Ich chvíle zdieľania duševnej a telesnej intimity zachytávajú tvorcovia unikátnym spôsobom, na zdôraznenie ich jemnosti využívajú mäkké pastelové farby. Pocit, že tieto momenty existujú mimo čas a priestor, zasa zvýrazňujú prácou so zvukom a obrazom.

Treba sa obávať tragédie?

Divák časom začína tŕpnuť, celkom prirodzene očakáva katastrofu s tragickými následkami. A nielen preto, že ide o film z prostredia, v ktorom je homosexualita trestným činom. Snímky (ale aj seriály) s lesbickou tematikou majú vo všeobecnosti tendenciu končiť sa pesimisticky. Stačí si spomenúť na staršie filmy High Art (1998), Lost & Delirious (2001), Loving Annabelle (2006) či Cracks (2009). Situácia sa zlepšila  najmä po širokej odozve queer ľudí, ktorú spôsobila smrť Lexy v seriáli The 100. Tento moment sa dá považovať za malú kultúrnu revolúciu, ktorej výsledkom bolo zlepšenie reprezentácie LGBTIQ+ postáv vo filme a v televízii.

Rafiki, celkom pochopiteľne, obsahuje aj drsné momenty, ktoré divákom pripomínajú krutú realitu života queer ľudí v Afrike. Homofóbia je stále prítomná aj v krajinách, kde homosexualita nie je postavená mimo zákon, kde sa ľudia rovnakého pohlavia môžu sobášiť a adoptovať si deti. Akým náročným musí byť potom pre queer človeka život v Keni, kde je homosexualita trestne stíhaná?

Režisérka sa napriek tomu rozhodla pre povzbudivý záver, v ktorom láska dvoch mladých ľudí kontrastuje so všetkým, čo ich obklopuje. Homofóbia tu má množstvo podôb, od ,,vtipných“ narážok, cez očistu od homosexuality v kostole, až po fyzické násilie. Láska medzi Kenou a Ziki však pretrvá.

Autorka je kultúrna publicistka