Výstava Čohaňi z Koni Ajlend podľa Bári Raklóri predstavuje nové diela Emílie Rigovej inšpirované jej rezidenciou v New Yorku.
Rigovej samostatná výstava v bratislavskej Kunsthalle je vyústením toho, že v roku 2018 získala Cenu Oskára Čepana a zároveň priamo nadväzuje na rezidenčný pobyt umelkyne v Residency Unlimited v New Yorku. Obnovenie takejto formy prezentácie laureátov a laureátok možno chápať ako ďalší povzbudivý prejav ozdravného procesu, ktorým reformovaná súťaž prechádza.
Ústredným motívom výstavy je jablko, respektíve jeho modifikácia na cukrovinku pomocou štedrej karamelovej vrstvy – tzv. candy apple. Umelkyňa prostredníctvom tejto efektnej rekvizity prepája skúsenosť zo zahraničnej rezidencie s vlastným umeleckým programom: otázkou rómskej identity, inakosti a rodu. Pri konfrontácii so zahraničím si prirodzene možno klásť otázku: Kto som? Rigová však pracuje aj s otázkou: Kým môžem byť? a zachytáva limity, ktorým čelia ľudia s rómskou identitou. Symbolom jablka v karamele poukazuje na previazanosť majoritnej a rómskej kultúry a spochybňuje stereotypné chápanie rómstva. Vychádza z náhodne objavenej informácie: lollypop, teda anglický výraz pre lízanku, má etymologický základ v rómskom výraze loli phabaj, teda červené jablko. Práve jablká v červenej cukrovej poleve, ktoré zvykli predávať Rómovia, môžeme chápať ako predchodcov dnešných lízaniek. Tento motív prepája všetky diela v aktuálnej výstave – od malieb cez video až po nástennú konštrukciu s jabĺčkami, ktorá návštevníkov výstavy víta hneď pri vstupe. Jeho kľúčová prítomnosť (spolu s rozvíjaním autorkinho alter ega Bári Raklóri) napĺňa jednu zo základných ambícii Rigovej: poukázať na prítomnosť rómskeho aj v kultúre, ktorá sa voči nemu vymedzuje.
Nekúpiš jabĺčko?
Avizované uchopenie výstavy ako expozície v obrazárni, ktorá má evokovať pamäť či dejiny rómskeho etnika a kultúry, naráža na limity daného výstavného priestoru, ktoré oslabujú jeho efekt, hoci, samozrejme, znalci Rigovej tvorby zaregistrujú netypicky prevažujúce médium závesného obrazu. V ľavej časti priestoru Kunsthalle LAB sa nachádza trojica malieb, ktorá vtipne referuje k významným dielam dejín umenia. Vychádzajúc z prác Paula Gauguina, Alfonsa Muchu a Dominika Skuteckého, Rigová domaľováva do zásadných kultúrnych vyobrazení rómsku prítomnosť. Nejde o obyčajné kópie s dosadením rómskej postavy, umelkyňa sa ironicky pohráva s viacerými vrstvami: v maľbe Market, parafrázujúcej Skuteckého, vidíme samotnú autorku ako na trhovisku predáva jabĺčko licitátorke aukčnej spoločnosti Soga. Využitím scény významného maliara, ktorý rovnako ako Rigová pôsobil v Banskej Bystrici, umelkyňa poučenému divákovi kladie otázky o zhodnocovaní umenia – ako predstaviteľka súčasného rómskeho umenia aj ako laureátka COČ. Druhá maľba, ktorá dala názov celej výstave, zachytáva umelkyňu v typickom secesnom plagátovom vyobrazení, no zároveň prostredníctvom nápisu (preložiteľného ako Ochutnaj ma, gadžo) odkazuje k stereotypnému vnímaniu rómských žien ako nespútane vášnivých, telesných a dostupných mužskej túžbe. Obraz Kotlárova šej pečie jablká, vychádzajúci z práce Paula Gauguina, zas približuje jeden z tradičných spôsobov obživy Rómov. Na prvý pohľad ľúbivé, až gýčové olejové maľby sú subverziou diel: Rigová polemizuje tak s domácim autorom, ako aj s maliarom exotickej inakosti, či s predstaviteľom prepájania sveta komercie a umenia, ktorý sa so svojimi plagátmi obdivovaných ženských osobností výrazne presadil v USA. Historicky podmienená neprítomnosť profesionálneho rómskeho umenia v dejinách umenia a ich inštitúciách pre Rigovú nie je motiváciou pre jednoduché včlenenie rómskeho do kunsthistorického diskurzu. Jej stratégiou je okrem imaginácie rómskej prítomnosti tiež narušenie zaužívaného obrazu ďalšími rozmermi – či už ide o rodové aspekty, alebo spytovanie umeleckej tvorby a prevádzky ako takej.
Archetypy a stereotypy
Druhý vystavený súbor predstavujú maľby väčších formátov s archetypálnou symbolikou, ktorá napriek prítomnosti istej irónie nestráca svoju schopnosť v divákovi vyvolať pohnutie a hlbšie rezonancie. Vo výstave plnej jabĺk nesmie chýbať had a ten Rigovej sa na plátne Hypnotic Poison skrúca okolo nahého ženského tela (Evy/Bári Raklóri). Maľba Havrana zas pracuje s motívom smrti, v podobe havrana s jablkom v zobáku, ktorý sedí na ležiacej postave zakrytej bielou tkaninou. Oba mystické výjavy reflektujú určitú magickosť pripisovanú rómskej kultúre. Zároveň však zobrazujú aj akúsi odovzdanosť – kým v druhom prípade je osudovosť scény pochopiteľná, v tom prvom môže u feministickej autorky prekvapiť. Nejednoznačné vyobrazenie ženskej postavy v zovretí hadieho pokušiteľa nemožno chápať ako výjav sexuálnej autonómie ženy, tej, čo siaha po jablku a rozhoduje o vlastnom tele. Zároveň sa tu však neodohráva ani násilná, exploitačná či inak negatívne rámcovaná scéna. V tomto konkrétnom prípade Rigová so stereotypnými nánosmi rómskeho ženstva nepolemizuje tak explicitne, ako zvyčajne. Krivky hadieho a ženského tela sa na maľbe ocitajú v symbiotickom tanci, ale žena má zatvorené oči a v zobrazenej polohe si chráni svoju cudnosť: netancuje pre nikoho. Nemožno prečítať, čo sa v nej odohráva, niečo si necháva pre seba, ostáva to pred nami skryté. Rigová tak nakoniec najvýstižnejšie zachytáva vytváranie si vzťahu s vlastnou sexualitou u mnohých žien – s vedomím spoločenských noriem a očakávaní, nástrah a predsudkov, ktoré sú nevyhnutne spojené s každým ženským telom. Aj v tejto pasci, s ktorou sa každá žena vyrovnáva po svojom, však vytvára priestor autonómnej slobody, ktorý je vlastný vždy konkrétnemu telu, konkrétnej osobe. (Čo sa nakoniec môže vzťahovať aj k rómskemu duchovnému životu.)
Svojím svetlom im odokry zlatú bránu
Obraz Lady L. sa vracia k popisnejšiemu tlmočeniu inšpirácií z rezidenčného pobytu v USA. Umelkyňa tentoraz svoj pohľad vychádzajúci z rómskej skúsenosti uprela na ikonickú Sochu slobody a omotáva ju šatkou s tradičným rómskym motívom, ktorá zohráva dôležitú rolu vo viacerých Rigovej dielach. K nebesiam Lady L. nedvíha fakľu, ale loli phabaj, v druhej ruke ich nesie plný košík. Pomyselnú dvojicu utvára s jedinou videoprácou zastúpenou na výstave. Video Loli phabay je rekonštrukciou performance, ktorú Rigová realizovala v New Yorku: umelkyňa v úvode videa zaujme pozíciu Sochy slobody a následne z podnosu postupne berie a konzumuje jablká v karamele. Množstvom jabĺk a cukru sa jednoduchá premisa stáva extrémnou, po úvodnom energickom zhrýzaní ovociaaž k jadru Rigová posledné kusy len symbolicky obhryzie a zahadzuje. Konzumáciu sprevádza zvuková stopa, v ktorej prekladač Google vyslovuje rómsku verziu básne, ktorá sa nachádza priamo na Soche slobody. Otázku vlastnej identity tu Rigová skúma práve prostredníctvom jazyka – ako Rómka vychovávaná v prostredí, ktoré rómsky jazyk nepoužívalo, sama rómčinu neovláda. Sonet Emmy Lazarovej je známou oslavou USA ako „zlatej brány“, ktorá víta všetkých zúbožených, potrebných, utekajúcich. Rigová využitím automatizovaného prekladača vytvára podnetný rozpor scudzenia – ak sa nazdávame, že automatizovaným prepisom textu do rómskeho jazyka dochádza k priblíženiu sa, nájdeniu akéhosi bezpečného útočiska, domova, je to mylný predpoklad. Rovnako ako mnohé, ktoré o Rómkach a Rómoch v spoločnosti pretrvávajú.
Autorka je kultúrna organizátorka a publicistka
