Planý prísľub Fialovej Ameriky

4. 3. 2025

Rozborom zdieľaných predstáv o spoločenskej polarizácii sa autorstvo Kapitálu venovalo neraz, naposledy Kateřina Smejkalová. V USA sa naratívy polarizácie formujú ako odraz systému dvoch hegemonických strán, z ktorých Republikánska strana prešla v posledných rokoch masívnou radikalizáciou. V najbližších polčasových voľbách v roku 2026 sa ukáže, aký priestor budú mať umiernení republikáni a republikánky, ktorí a ktoré sú v strane v posledných rokoch marginalizovaní.

Pri skloňovaní spoločenskej polarizácie, ktorá pôsobí mýticky neuchopiteľne aj demotivujúco (čím je iritujúca), si občas spomeniem na film Purple Hearts režisérskej dvojice Ben Lewin a Elizabeth Allen Rosenbaum, ktorý mal premiéru na Netflixe v roku 2022. Adaptácia obľúbenej rovnomennej knihy od Tess Wakefield rozpráva príbeh o polarizovanej Amerike a jej zjednotení formou romantického splynutia dvoch ľudí, ktorí svoje identity zakladajú na protikladných politických tradíciách. Zatiaľ čo kniha spadá do subžánru „vojenskej červenej knižnice“ („military romance“), netflixová adaptácia prináša osobnosť Sofie Carson, odchovankyňu kanála Disney, a jej pôvodné piesne s námetmi zo života military wife, ktorá so strachom čaká doma na manžela. Kniha aj film boli široko kritizované za propagandistické zobrazenie americkej armády.

Go Big Pharma

Premisa Purple Hearts je obdivuhodne nepravdepodobná a extrémna, nechcene pritom zobrazuje súčasné Spojené štáty ako dystópiu: mladá liberálka a dcéra imigrantky Cassie, ktorá túži po kariére speváčky, žije s cukrovkou a má problém platiť za svoju liečbu, kvôli čomu sa ocitá v životnom ohrození. V bare, kde pracuje, sa zoznámi s mariňákom Lukeom, ktorý má byť čoskoro vyslaný do Iraku. Luke má tiež finančné problémy, trápia ho dlhy spôsobené drogovou závislosťou. Po niekoľkých hádkach a vzájomnom urážaní sa rozhodnú uzavrieť falošné manželstvo, aby mohli čerpať benefity (Luke vyšší plat a Cassie ako manželka vojaka zdravotné poistenie).

Ako to už býva, po vzore filmu Zelená karta z roku 1990 a bezpočtu ďalších popkultúrnych naratívov sa ich manželstvo postupne stane skutočným. Nemohol by to však byť armádu oslavujúci film, ak by ich podvod ostal nepotrestaný. Luke sa nakoniec prizná, vezme celú vinu na seba a odsedí si šesť mesiacov vo vojenskom väzení. Následne sa vráti do náruče Cassie, ktorá na svoj balkón k vlajkám dúhy, Black Lives Matter a americkej zástave pridá bielu vlajku s nápisom „Welcome Home“. Názov Purple Hearts neodkazuje len na vyznamenanie pre padlých alebo vyslúžilých vojakov, ale primárne k farebnej symbolike splynutia modrej a červenej (Demokratickej a Republikánskej Ameriky) „do nádherného odtieňa fialovej“, ako poukazovala Sofie Carson pri propagovaní filmu.

Zlatý stred

Posolstvo filmu Purple Hearts nemá ďaleko od populárneho formátu Middle Ground youtube kanála Jubilee, ktorý proti sebe stavia skupiny ľudí s protichodnými názormi na špecifické politiky, s protikladnou skúsenosťou alebo identitou. Jednotlivé vydania Middle Ground prinášajú debaty s bizarnými inscenovanými situáciami typu mužskí feministi versus ženské antifeministky, pričom často normalizujú hľadanie „strednej cesty” medzi zástancami ľudských práv a ľuďmi, ktorí obhajujú utláčanie rôznych skupín (preto sa na internete šíri meme historickej verzie Jubilee debaty s názvom Middle Ground: Otrokári verzus Otroci).

Po skúsenostiach s úspechmi krajnej pravice vieme, že „stredná cesta“ je nástrojom platformizácie extrémnych okrajových pozícií (rozširovanie tzv. Overtonovho okna ako oblasti myšlienok, ktoré sú vo verejnej diskusii akceptovateľné). Konečnou destináciou „strednej cesty“ tak nie je montáž pravicových a ľavicových politík, ale legitimizácia nenávisti. Vo filme Purple Hearts túto dynamiku ilustruje scéna vojenskej svadby s prípitkom „Poďme si uloviť dajakých Arabov“, ktorý sa z pozície neakceptovateľnosti presúva do pozície stredu medzi zhrozenou liberálkou Cassie a Lukeom, ktorý prípitok vníma ako prijateľné hecovanie sa pred vstupom do vojny.

Zdieľaná prítomnosť

Middle Ground má ešte jeden problematický efekt: svoje osadenstvo vždy stavia do dvoch táborov, čím upevňuje stereotypy o koherentnej polarizácii obyvateľstva. Vďaka svojej virálnosti sa formát, ktorý nadreprezentuje polaritu, stáva sebanaplňujúcim proroctvom o rozdelenej spoločnosti, donekonečna hľadajúcej cestu k sebe. Aj ústredná dvojica Purple Hearts stelesňuje túto stereotypnú dvojakosť.

Purple Hearts však od formátu Middle Ground odlišuje absencia debaty ako nástroja strednej cesty. Cassie a Luke nediskutujú o politikách, akurát po sebe hádžu útržkovité argumenty a urážajú sa internetovými skratkami. Príspevok Purple Hearts na tému polarizácie spočíva v akomsi afektívnom, ne‑diskurzívnom riešení konfliktov. Cassie a Luke dokážu prekonať svoje rozdielne názory a hodnoty jedine veľavýznamnými pohľadmi a telesnou blízkosťou, ktorá je po zranení Lukea na bojisku umocnená zdieľaným stavom telesného znevýhodnenia. V takýchto chvíľach sa ich odlišnosti, nevraživosť a boliestky vyparia v prospech romantického súzvuku.

Skutočný život ale zriedkakedy ponúka takéto mocné, ne‑diskurzívne situácie prekročenia politických rozdielov. Ak (právom) kritizujeme jazyk, že býva bezmocný, musíme rovnako podrobovať kritike aj formy družnosti, ktoré ho neobsahujú, a tiež môžu byť preceňované. Príkladom je ikonická performancia The Artist is Present Mariny Abramović z roku 2010, založená na neverbálnej komunikácii. Médiá prezentujú túto udalosť ako demonštráciu sily očného kontaktu a čistých emócií, ako však upozorňuje Daniel Roytburg, prítomnosť veľkého publika a množstva objektívov podľa výroku jedného z participantov premenila celú skúsenosť na spektákel pre médiá a celkovo šlo o „simuláciu zdieľania“.

Čo nás spája

Na konci epizódy Middle Ground z roku 2018 skupina Izraelčanov a Palestínčanov hodovala za spoločným stolom pokrmy od izraelského a palestínskeho kuchára. Nastal zmier v štýle Purple Hearts: po plamennej debate šiel konflikt očistne bokom, aby sa mohla uprednostniť ľudskosť pred politikou. Účastníctvo bolo v tejto kurátorovanej situácii nútené zhrnúť svoj zážitok z debaty afirmatívnym spôsobom ako prínosný a sceľujúci, a krkolomne sa zhodnúť na tom, že všetci prítomní chcú predsa to isté, teda mier. Viem si predstaviť, že Middle Ground medzi náhodne vybranými ľuďmi reprezentujúcimi Rusko a Ukrajinu by skončila rovnako.

Presadzovať strednú cestu nie je vznešene nevedomé a naivné – ide o konzistentnú stratégiu časti politického spektra, ktorá z rétoriky strednej cesty profituje. Nie je prekvapením, že kanál Jubilee priťahuje predovšetkým konzervatívne publikum, aj keď je stredový. Romantická fantázia Purple Hearts tiež vo výsledku viac uspokojuje pravicovú perspektívu. Zároveň je tento film vzácny ideologický mačkopes – konformný tam, kde chce stvárniť prekonanie rozdielov, a podvratný tam, kde nechcel byť – v zobrazení dôsledkov násilia štátu na telá postáv (zamedzením prístupu k diabetickej liečbe a vojnou). Nedokáže však zmysluplne rozvinúť potenciál týchto vyobrazení a podľa publicistky Zoe Witt (ktorá o filme napísala esej z perspektívy diabetičky) zneužíva chronickú chorobu pre posilňovanie vojnovej propagandy.

Pre svoju (nielen) ideologickú podivnosť film Purple Hearts pravdepodobne skončí v zabudnutí. Medzitým debaty Middle Ground v čase inštitucionálnej demontáže Spojených štátov pokračujú – ako prednastavené perpetuum mobile, nepoučiteľne pokračujúce v inscenovaní spoločenskej dvojakosti a vo vyhmatávaní imaginovaného stredu, aj keby traktory padali.

Dnes by už mohlo byť zrejmé, že americkú spoločnosť nezjednotí poetické zmiešanie republikánskych a demokratických farieb, ale spoločná rezistencia proti fašizmu a sociálnym zanedbaniam, ktorými trpia diabetičky aj veteráni, bez ohľadu na červenú či modrú príslušnosť.