Prázdninové mýty

Najnovší spomedzi vládnych rezortov, Ministerstvo cestovného ruchu a športu SR, má pozoruhodne výstižný názov. Zodpovednosťou tejto inštitúcie je rozvoj cestovného ruchu, teda doslova zvyšovanie intenzity cestovania na Slovensko – a po Slovensku. Čím viac nocľahov v ubytovacích zariadeniach a odbavených cestujúcich na letiskách, tým lepšie: viac presunov totiž znamená nielen viac utrácania na komerčné tovary a služby, ale tiež viac príjmov do štátneho rozpočtu. Nie je teda dôležité, prečo cestujeme, ale že vôbec cestujeme; patrí to jednoducho k nášmu normovanému životnému štýlu. Ak nie na dva týždne na Srí Lanku, aspoň na otočku do Tatier: každý podľa svojich potrieb, ale najmä možností. Bez cestovateľských zážitkov by sme sa voči ostatnými cítili akísi… Neúplní, nudní, hádam aj obmedzení. A to napriek tomu, že v súčasnom svete si môžeme vyberať – slovami Petra Bittnera – len medzi „rovnakým a rovnakejším“. 

Skrátka, prinajmenšom ak ide o strednú a vyššiu triedu, cestovanie viac nemá charakter udalosti, ale rutiny. A práve na obdobie, keď sa turizmus začína industrializovať, a teda stávať čoraz dostupnejším a súčasne ničivejším, sa vo svojej výpravnej publikácii so žalostne generickým názvom Slunce, voda, vzduch zameriava Jan Pezda. Hoci sa v rámcových kapitolách venuje aj cestovaniu v antike, respektíve súčasnosti, najviac pozornosti venuje dlhému 19. storočiu. Práve počas neho sa totiž udeje mnohé z toho, čo dodnes poznamenáva spôsoby, ako cestujeme a ako svoje cesty prežívame. Nejde len o položenie základov modernej cestovnej infraštruktúry, ako je prudký rozvoj železničnej siete a rekreačných zariadení pri mori aj v horách, ale tiež o upevňovanie turistickej imaginácie, spočívajúcej napríklad v predstave pohybu v priestore ako pohybu v čase. Kto chce zažiť minulosť, kedysi sa vyberal na zrúcaniny hradov a dnes na kultúrnu perifériu; kto v rámci dovolenky ráči uprednostniť budúcnosť, vydá sa do technologicky progresívneho New Yorku prelomu 19. a 20. storočia alebo Japonska či Južnej Kórey súčasnosti. 

Pezdova práca je veľmi detailná, nie je to však len kompliment. Viac než tisíc bibliografických odkazov poukazuje na dôkladnú znalosť historických materiálov k téme, cituje sa tu však až príliš. Namiesto množstva variácií na rovnakú tému – ako napríklad návštevníci dávnovekých ruín prežívali dotyk s históriou v duchu národného obrodenia – by knihe prospelo viac interpretácie prameňov spôsobom, akým autor knihu sľubne otvára i uzatvára. Aj priebežne možno naraziť na relevantné postrehy – napríklad o hyperrealite umelých vodopádov či inscenovanej autenticite muzealizovaných Pompejí –, avšak zdanlivé úsilie vyčerpať materiál miestami vyčerpáva skôr čitateľa, a tak by celej práci prospelo zhutnenie. Záverečná kapitola o postturizme, ktorá sa zaoberá súčasným cestovným ruchom, je síce veľmi pútavá, voči zvyšku knihy však pôsobí akosi nesúrodo: z 19. storočia sme odrazu katapultovaní ponad 20. storočie priamo do súčasnosti. Nejde o to, že by už i tak obsiahla kniha mala zahŕňať ďalšie desaťročia vývoja turizmu, ale skôr o to, že záver tu pôsobí ako bodka za ucelenými dejinami cestovania, a nie jeho podobami do prvej svetovej vojny. 

Tým najdôležitejším, čo kniha dáva, je historicko-empirické vyvrátenie dvoch turistických mýtov: 1. „že turistické cesty člověka vzdělávají a přinášejí společnosti mezikulturní porozumění“, pretože „většina západních turistů si během svých exotických cest udržuje, ba posiluje své stereotypní předsudky, etnocentrismus a vědomí kulturní nadřazenosti“, a 2. „přesvědčení, že turistické cesty člověka zotavují“, keďže „o tom, zdali ležérní slunění na pláži spojené s bezbřehou konzumací, po kterém si turisté domů přivážejí jako suvenýr pár kil navíc a spálenou pleť, lze […] pochybovat právě tak jako o ozdravném účinku týdenního vyčerpávajícího lyžování v Alpách, které huntuje kolena“. Nosný princíp zpriestornenia času alebo zčasovenia priestoru, ktorý sa premietol do dvoch častí knihy – Cesty do minulosti a Cesty do budoucnosti – predstavuje produktívny spôsob, ako uchopiť niektoré cestovateľské fenomény (typicky mestskú turistiku), hoci napríklad kúpeľníctvo, ktoré je v knihe tiež spracované, sa takejto časovej interpretácii vzpiera. Zvlášť v kombinácii s titulmi stopujúcimi ďalší vývoj turizmu, ako je napríklad Vitajte v raji od Jennie Dielemans, ide o platný príspevok k pochopeniu toho, ako sa dejinne utváral cestovateľský štandard západného životného štýlu strednej triedy, pravdaže, v tomto spracovaní skôr s historickým než filozofickým zmyslom.  

Jan Pezda: Slunce, voda, vzduch. Zrod moderního turismu. Praha: Paseka, 2025.