Mnohí bývalí partizáni vnímali po druhej svetovej vojne Komunistickú stranu Československa ako svojho prirodzeného spojenca. Podpora partizánov poskytla komunistom vlasteneckú legitimitu aj silu v uliciach. Ľudové hnutie odporu však nebolo len tak ľahko ochotné pristúpiť na diktatúru jednej strany.
„Naši referenti používajú na schôdzach pojem partizánčina, keď chcú označiť istú vec, ktorá je v podstate straníckou úchylkou,“ napísal v roku 1949 jeden čitateľ redaktorom zlínskych komunistických novín Naše pravda, ktorí pravidelne vydávali rubriku Vy se ptáte – my odpovídáme o doktríne a žargóne strany. Pýtal sa, či je na mieste kritizovať súdruha prirovnávaním k hrdinom národného odporu.
Odpoveď ozrejmila, že pojem partizánčina opisuje samovoľnú činnosť odporujúcu straníckej zásade demokratického centralizmu. Redaktori dodali, že zatiaľ čo samovoľnosť k partizánskym bojom patrí, strana má byť skôr ako organizovaná armáda. V roku 1949 boli partizáni nielen symbolom protifašistického odporu českého a slovenského ľudu, ale aj symbolom nebezpečnej živelnosti.
Partizáni po vojne
Niektorí čitatelia Našej pravdy mali s partizánmi osobnú skúsenosť. Okolie Zlína bolo v rámci protektorátu epicentrom partizánskeho pôsobenia, a to najmä po tom, čo 1. československá partizánska brigáda Jana Žižky, ktorá sa zúčastnila Slovenského národného povstania (SNP), prekročila na jeseň roku 1944 hranice Moravy a posilnila odporové sily.
Nech už partizáni počas [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
