Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Samotárski hrdinovia i problematické zobrazenie ženských postáv 

Počet zhliadnutí:

Naša kinematografia je relatívne bohatá na snímky, ktoré sa zaoberajú Slovenským národným povstaním (SNP). Niet sa čo čudovať, veď ide o jednu z najvýznamnejších udalostí našej histórie. Filmári vo svojich dielach nazerajú na SNP prostredníctvom rôznych príbehov. Niektoré z nich môžu vyznievať melodramaticky, iné majú podobu psychologickej drámy. Téme Povstania sa vo svojej tvorbe venovali aj dvaja významní režiséri: Paľo Bielik a Stanislav Barabáš.

Dedina verzus jednotlivec

Paľo Bielik vyšiel z ochotníckeho divadla, kde si ho v úlohe Jánošíka všimol Karol Plicka. Zapáčil sa mu, a preto ho odporučil režisérovi Martinovi Fričovi, ktorý vtedy pripravoval film o Jánošíkovi (1935). Nebol prvým – ten natočil ešte v roku 1921 Jaroslav Siakeľ, hlavného hrdinu stvárnil český herec Theodor Pištěk.

Fričovho Jánošíka uviedol benátsky filmový festival Biennale a získal Československú filmovú cenu za rok 1936. Bielik sa tak stal uznávaným hercom, v rokoch 1939 až 1942 bol členom Slovenského národného divadla a následne sa rozhodol pre réžiu. Počas SNP nakrútil spolu s Karolom Krškom množstvo dokumentárnych záberov z prvých dní Povstania, mobilizácie partizánov aj povstaleckých bojov, z ktorých neskôr vznikol dokument Za slobodu.

Bielikovým celovečerným debutom sa stali dnes už legendárne Vlčie diery, ktoré mali premiéru v roku 1948, teda len tri roky po udalostiach SNP. Snímka vznikla na motívy Bielikovej poviedky Udalosti bez mena a sleduje osud bratov Svrčinovcov počas Povstania. Matúš (Mikuláš Huba) sa vracia z Nemecka, odkiaľ utiekol. Je zhnusený ideológiou fašizmu a postupmi nemeckej armády, preto sa rozhodne pridať k povstalcom. Nasleduje ho aj Jano (Juraj Šebok), ktorý sa vrátil z talianskeho frontu, a Štefan (Ladislav Chudík), študent filozofie. Ondrej (Jozef Budský), ktorý prišiel z ruského frontu, s Matúšom nesúhlasí a vysmieva sa mu, pretože boj proti Nemcom považuje za absolútne naivnú a nebezpečnú predstavu. Napätie v ich vzťahu pramení aj zo žiarlivosti – obaja sú totiž zamilovaní do Anče (Magda Husáková-Lokvencová). Ich utrápená mama sa nestihne tešiť z návratu synov, pretože takmer ihneď odchádzajú späť do boja.

Snímka predstavuje zaujímavú sondu nielen do zmýšľania jednej rodiny, ale aj celej dediny. Jej obyvatelia si musia zvoliť medzi tým, či sa podvolia strachu a naďalej budú spolupracovať s Nemcami, alebo sa im postavia a budú pomáhať partizánom. Obe voľby nesú so sebou riziká – boj na strane povstalcov je nebezpečný, no čoraz hlasnejšie sa ozývajú hlasy, že Nemci so Slovákmi tak či tak naložia zle. Ako sa má v takejto situácii zachovať obyčajný človek?

Vlčie diery sú nepochybne podstatným míľnikom v slovenskej kinematografii. Bielik do nich vložil aj autentické zábery, ktoré sám nakrútil počas SNP. V závere filmu vidíme hneď dve obety, hoci sa väčšinou hovorí len o jednej z nich. Ondrej prejde výrazným charakterovým prerodom a v  závere filmu zachráni Matúša a Anču vlastnou samovraždou. Podobný skutok vykoná aj medička Evka (Marta Bieliková-Černická), ktorá sa do dediny vrátila spolu so Štefanom. Hlavnému veliteľovi Hermannovi Thielemu prinesie otrávený nápoj, no ten po nej chce, aby ho vypila prvá. Evka je natoľko odhodlaná pomstiť sa mu, že to urobí.

Hoci film získal niekoľko významných ocenení vrátane Slovenskej národnej ceny, vtedajší režim ho v roku 1950 z ideologických dôvodov vyradil z filmovej distribúcie, a to na šesť rokov.

Po tom, ako sa pomery v krajine začali uvoľňovať, natočil Bielik ďalšiu snímku s povstaleckou tematikou. Kapitán Dabač, ktorý vznikol ako adaptácia poviedky Vladimíra Mináča, vyšiel v roku 1959. Protagonista v podaní charizmatického Ladislava Chudíka je dôstojníkom slovenskej armády, ktorý bojuje na Ukrajine. Do jeho mysle sa začína vkrádať neistota – po tom, čo všetko videl, si uvedomuje, že stojí na zlej strane. Okrem toho musí čeliť aj osobnej kríze – po návrate domov totiž zistí, že ho manželka Naďa (Hilda Augustovičová) podvádza. Hnev a žiaľ utápa v alkohole, neskôr sa rozhodne pripojiť k partizánom, pretože z vlastného nešťastia viní vojnu. Lenže aj tam ho ťažia pochybnosti o tom, či ich činnosť vôbec stojí za to.

Na rozdiel od Vlčích dier, kde sledujeme osud celej dediny, je Kapitán Dabač psychologickou drámou postavenou na samotárskom protagonistovi, jeho ambivalentných myšlienkach a pocitoch. Nevidíme typického hrdinu bez chýb, ktorý by objavil nový zmysel v boji za správnu vec – hoci prejde k partizánom, s ich činnosťou nie je úplne stotožnený. V popredí teda nestojí boj dobrých proti zlým, ale osud jednotlivca, ktorý sa ocitol kdesi uprostred veľkých udalostí a nevie, ako ďalej. Napriek uvoľneným pomerom je prekvapujúce, že Kapitána Dabača pre jeho miestami nejednoznačný postoj k SNP necenzurovali. Dnes už ide o súčasť slovenskej filmovej klasiky, ktorá stojí najmä na výkone Ladislava Chudíka. Ak by sa jej niečo malo vytknúť, bol by to dej, v ktorom sa miestami ťažko orientuje, a absencia titulkov, keďže sa v snímke vyskytuje viacero cudzích jazykov.

Žena, ktorá slúži iba na naplnenie mužských potrieb

Stanislav Barabáš, ktorý by tento rok oslávil storočnicu, bol jedným z prvých absolventov pražskej FAMU, kde vyštudoval réžiu. Zameriaval sa na dokumentárnu tvorbu. V roku 1956 nakrútil kontroverznú dlhometrážnu snímku Za slobodu, ktorá zámerne niesla rovnaký názov ako Bielikov film spred desiatich rokov. Išlo o skreslený výklad SNP, ktorý mal vyzdvihnúť úlohu komunistov. Napriek tomu s Bielikom neskôr spolupracoval, a to na spomínanom Kapitánovi Dabačovi.

Barabáš sa k téme Povstania vrátil v 60. rokoch minulého storočia, keď na poli hraného filmu debutoval snímkou Pieseň o sivom holubovi (1961). Na SNP nazerá z pozície malých chlapcov. Film je koncipovaný vo forme šiestich, na seba nadväzujúcich poviedok. Doboví kritici ocenili najmä netradičný scenár z dielne Alberta Marenčina a Ivana Bukovčana. Pre film sú kľúčoví detskí herci. Barabáš v jednom rozhovore zdôraznil dôležitosť ich vzájomného vzťahu – nesmel byť chladný, no zároveň sa ho deti museli aj trochu báť, aby ho poslúchali. Subjektívna výpoveď o hrôzach vojny prostredníctvom očí dieťaťa nie je v dnešnej svetovej kinematografii ojedinelá (Chlapec v pruhovanom pyžame, Králiček Jojo, Panov labyrint), no v tých časoch išlo o unikát. Neskôr, v 80. rokoch minulého storočia, vznikli veľmi silné snímky, ako Choď a pozeraj sa! (1985) či Hrob svetlušiek (1988).

V roku 1965 nakrútil Barabáš film Zvony pre bosých, sledujúci osudy dvoch partizánov odrezaných od zvyšku skupiny, ktorí putujú zasneženou krajinou s mladým nemeckým zajatcom. Na rozdiel od predchádzajúcich snímok sú Zvony pre bosých, čo sa týka obsadenia, oveľa komornejšie. V popredí stojí dvojica povstalcov Stašek (Ivan Rajniak) a Ondrej (Vlado Müller), ktorí vezmú do zajatia 16-ročného nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Atmosféra snímky sa postupne mení. Na začiatku spolu partizáni sem-tam zažartujú, no napätie sa zintenzívňuje po tom, ako sa im stále nedarí spojiť so svojou skupinou. Zmenou si prechádza aj ich vzťah k Hansovi. Muži berú ohľad na to, že ide o mladíka, a hoci zvažujú, či ho zabiť, nedokážu sa k tomu prinútiť. Naopak, miestami medzi nimi prebehne čosi ako priateľské gesto – napríklad keď Stašek učí Hansa, ako sa holiť. Napriek tomu však medzi nimi panuje neistota, všetci zostávajú aj naďalej v pozore. Situácia sa zhorší po tom, čo sa Ondrej vážne zraní, a postupne sa z toho psychicky zrúti.

Neskôr trojica stretáva Veronu (Ewa Krzyżewska), ktorá prišla o všetok majetok. To, ako sa film postavil k zobrazeniu jedinej ženskej postavy, je z perspektívy dneška prinajmenšom problematické. Verona oprávnene narieka nad tým, že jej vojna všetko zobrala, no Stašek sa z nej neustále vysmieva a je k nej agresívny a vulgárny Následne jej pohrdlivo vyčíta, že mala určite množstvo mužov, neskôr však na ňu sám opakovane vyvinie sexuálny nátlak. V momente, keď sa Stašek smeje, že o všetko prišla, Verona v návale zúfalstva strhne zo seba košeľu a vykríkne, že ešte toto jej zostalo.  Sexuálne sa zblíži so Staškom a neskôr aj s Hansom – nehľadí naňho len ako na nemeckého vojaka, ale aj ako na mladíka, ktorý už možno nikdy nezistí, aké je to intímne sa zblížiť so ženou.

Verona je veľmi temperamentnou postavou, otvorene a nahlas prejavujúcou vlastné názory, presvedčenia a pocity. Nejde o typickú ženskú postavu vo filme s povstaleckou tematikou, ktorá smúti za mŕtvym mužom, bratom či synom, alebo aktívne pomáha partizánom. Verona sa s trojicou mužov stretne náhodne a odsudzuje ich za vojnu, na ktorej sa všetci zúčastnili. Oni sa na ňu pozerajú ako na objekt, ktorý sa postará o ich potreby. Stašek ju nevníma ako seberovnú ľudskú bytosť: sexuálne ju využije a keď zistí, že sa zblížila aj s Hansom, naplno sa prejaví jeho urazené mužské ego so sklonom k majetníctvu („Všetky ste filcky!“).

Zvony pre bosých sú výnimočným filmom s výrazne intímnou atmosférou. Barabáš sa v ňom sústredil najmä na psychológiu a vzájomné vzťahy hlavných postáv, ktoré sa spolu ocitli v kritickej situácii. Podobne, ako predchádzajúce snímky, ani táto sa nekončí šťastne. Absurdnosť vojny a života však zachytáva azda najlepšie.

Autorka je filmová publicistka