Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Antifašizmus viac ako negácia

Počet zhliadnutí:

Osemdesiate výročie Slovenského národného povstania bude ďalšou príležitosťou pripomínať si významné osobnosti, slávne boje či politicko-medzinárodné okolnosti. Mimo hlavného záberu však zostávajú nemenej zaujímavé aspekty: hospodársko-ekonomické vízie a ich politické kontexty. Cieľom článku nie je hodnotiť tieto reálie v dlhodobom kontexte a ich aplikáciu do praxe, ale poukázať na to, že antifašistické snaženie nepredstavovalo len negáciu v zmysle odmietnutia fašizmu, ale zároveň prinášalo emancipačné prvky, ktoré môžu stále inšpirovať. Preto má zmysel pripomínať si ho a analyzovať.

Základné politické ciele Povstania boli jasné: poraziť fašizmus (zosobnený v domácom ľudáckom režime a nacistických okupantoch) a obnoviť Československo. Tento rámec je zakotvený vo viacerých kľúčových dokumentoch: Vianočnej dohode, deklarácii Slovenskej národnej rady (SNR) z 1. septembra 1944, vyhláseniach československej vlády v Londýne. Objavuje sa v nich však aj iný motív, a to vymedzenie sa voči politickým a hospodársko-sociálnym reáliám prvej republiky. A práve na povstaleckom území došlo k prvým krokom a experimentom smerujúcim k prekonaniu starých pomerov. Spoločnosť bola nasiaknutá revolučnou náladou požadujúcou radikálne zmeny.

Politické manifesty

Vianočná dohoda z decembra 1943 predstavovala výsledok rokovaní troch odbojových prúdov: komunistického, občianskeho a sociálno-demokratického. V rámci sledovanej otázky sa dohodli na tom, že myšlienku demokracie „treba preniesť a prehĺbiť i na pole hospodárske a sociálne tak, aby rozdelenie národného dôchodku medzi všetko obyvateľstvo bolo čo najrovnomernejšie a aby život každého občana bol ľudsky dôstojný“. To už naznačila československo-sovietska zmluva spred pár dní, ktorá hovorila o znárodnení vojenského priemyslu v obnovenom Československu. Ján Ursíny (pôsobiaci v Demokratickej strane) po vojne spomínal, že v hospodárskych otázkach mali medzi sebou protagonisti dohody len nepatrné nezhody.

Potvrdzujúca bola Deklarácia Slovenskej národnej rady (SNR), vrcholný mocenský orgán Povstania. Spomína demokratické zásady, pokrok a sociálnu spravodlivosť. Politické oslobodenie spod jarma fašizmu malo aj „slabým vrstvám národa“ priniesť „krajší a šťastný život“, a to v duchu rovnomerného prerozdelenia, aby robotníctvo dosiahlo väčší podiel z výsledku svojej práce. Gustáv Husák v povstaleckom Novom slove na margo problematiky napísal, že takzvanú ľudovú orientáciu považuje za kľúčovú pre úspech Povstania. Na základe skúseností z prvej Československej republiky mal byť obnovený štát „(…) ľudovodemokratickým, ktorý prevedie hlboké zásahy do sociálnej a hospodárskej štruktúry liberalistického kapitalizmu, v ktorom ľud nám bude jediným nositeľom politickej vôle a ľudové požiadavky jediným vodidlom štátnej politiky“.

Počas rokov 1938 – 1944 prebiehala v rámci odboja kontinuálna konvergencia sociálnej demokracie ku komunistom. Viaceré interné programové dokumenty sociálnych demokratov tento trend opisovali a volali po zjednotení slovenského robotníckeho hnutia. Základný rozpor medzi revolučným a evolučným prístupom sa vplyvom okolností a vývoja vytratil, a po radikálnejších riešeniach začali volať aj dovtedy umiernení sociálni demokrati. Podmienky vyvolané Povstaním dali tento proces do pohybu. Po ďalších obdobiach, ktoré tento trend potvrdzovali, nadobudli rokovania konkrétne formy po návrate komunistu Karola Šmidkeho z Moskvy na povstalecké územie.

Povstalecké zjednotenie robotníckeho hnutia

V prvom čísle povstaleckej Pravdy z 9. septembra 1944 Šmidke informoval, že sa so sociálnymi demokratmi dohodli na spojení strán do jednotnej Komunistickej strany Slovenska (KSS) – k avizovaniu spojenia už došlo v Proklamácii KSS z 2. septembra 1944. Začal proces organizačných príprav na zjazd, v povstaleckých mestách, obciach a závodoch sa konali konferencie s cieľom ustanoviť delegátov. Zjednocovací zjazd sa uskutočnil 17. septembra 1944 v Národnom dome v Banskej Bystrici. Takmer 700 delegátov (za politické okresy, viaceré fabriky a závody, zástupcov vysokoškolákov, pracujúcej inteligencie, partizánov a ďalších skupín) jednomyseľne schválilo zjednotenie. V programe sa objavila požiadavka na socializáciu tovární, podnikov a bánk. Historickou zaujímavosťou je, že dve debny dokumentov súvisiacich so zjazdom zostali stratené, pretože Karol Bacílek, poverený ich zakopaním pred ústupom do hôr, zabudol miesto úkrytu, a druhý aktér tohto aktu, Jozef Husárček, zahynul po prepade nemeckou jednotkou v marci 1945.

Niektoré správy a fakty ohľadom obsadzovania funkcií (často v prospech komunistov) naznačujú rezervovanejšie vnímanie zjednotenia zo strany sociálnych demokratov. Hybnou silou boli jednoznačne komunisti. Pôsobiacim kontextom je, že komunisti tvorili najorganizovanejšiu, najpočetnejšiu a najviditeľnejšiu zložku odboja voči ľudáckemu režimu, čo im prinieslo silnú legitimitu. Každopádne, zjednotenie predstavovalo historický moment, keďže po roku 1921 sa robotnícke hnutie zjednotilo. Treba dodať, že národní socialisti boli odmietnutí oboma stranami a na tomto akte sa nepodieľali. Toto zjednotenie bolo prvé svojho druhu na svete. Počas zjazdu došlo aj k zvoleniu dočasného vedenia jednotných odborov, keďže aj táto otázka bola prerokovaná s rozhodnutím, že na Slovensku má byť vybudované jednotné odborové hnutie.

Pravda a viac teoreticky a intelektuálne zamerané Nové slovo boli základnými informačnými nástrojmi komunistov, ktoré sa nezaoberali iba udalosťami na frontoch a medzinárodnými témami, ale aj novým usporiadaním hospodársko-sociálnych pomerov v povojnovom Československu. Komunisti zdôrazňovali, že už samotné Povstanie musí mať silný sociálny aspekt. Dochádzalo tiež k vydávaniu takzvaných ohlasov slovenskému národu, ktorými sa snažili mobilizovať spoločnosť do boja. Osobitne v nich oslovovali rôzne sociálne skupiny, napríklad pracujúcich vyzývali k tomu, aby sa produkovalo výlučne pre vojnu, aby pre „naše víťazstvá bol využitý každý stroj a každý kilogram suroviny. Pracujte obetavo pre potreby našich vojakov a partizánov“. Práve robotníckou otázkou sa zaoberala podbrezovská konferencia.

Jednotné odbory

Na zjednocovací zjazd nadviazala 15. októbra 1944 v Podbrezovej konferencia závodných výborov a dôverníckych zborov. Prípravy prebiehali na základe volieb delegátov v takmer všetkých závodoch a fabrikách na povstaleckom území. Podniky do sto zamestnancov volili jedného delegáta, na každých 200 pracujúcich pripadal ďalší. Celkovo sa zjazdu zúčastnilo 400 ľudí vrátane hostí. Účastníci a účastníčky sa zaoberali nielen antifašistickým bojom, ale aj budúcim postavením závodných výborov, odborov a pracujúcich v obnovenej republike s jej novým, ľudovodemokratickým charakterom. Akciu sprevádzali radikálne nálady. Popri prejavoch rečníkov o obnove Československa (ČSR) sa, podobne ako na zjednocovacom zjazde, z pléna vykrikovali požiadavky na pripojenie k Sovietskemu zväzu, a to za výraznej podpory obecenstva vyjadrenej skandovaním, dupotom a búchaním po stoloch. Dav takisto žiadal okamžitú likvidáciu kapitalizmu a prechod k socializmu. Husák, ktorý na konferencii hovoril o úlohe komunistickej strany v Povstaní, musel radikálne nálady mierniť. Ubezpečoval, že budúca ČSR bude ľudovodemokratickým štátom s perspektívou socialistického usporiadania, orientovaným na Sovietsky zväz.

Konferencia prijala rezolúciu adresovanú SNR, ktorá žiadala vydanie nového zákona o závodných radách a výboroch. Cieľom zákona bolo zrovnoprávnenie závodných rad a výborov s hospodárskym vedením podnikov pri rozhodovaní o všetkých závažných otázkach ich života, ako sú mzdové otázky, pracovné podmienky, organizovanie výroby a ďalšie. Rezolúcia zdôrazňovala, že robotnícka trieda už nemôže zostať len v pozícii triedy pracujúcej a vykorisťovanej, ale má ambíciu spolurozhodovať o produktoch vlastnej práce. Taktiež obsahovala požiadavku na znárodnenie majetku kolaborantov a nepriateľov štátu. V tomto zmysle už došlo aj k praktickému výkonu, keď SNR prijala 8. septembra 1944 nariadenie o zaistení nemeckých a arizovaných podnikov. Nariadenie vymenovávalo nové vedenie, ktoré podniky riadilo v prospech Povstania a zabezpečovalo ich fungovanie pod aktuálnym politickým a hospodárskym smerovaním.

Ďalšie uznesenie delegátov adresovalo závodným výborom úlohu mobilizácie pracujúcich v antifašistickom boji a starostlivosť o sociálne a kultúrne potreby pracujúcich mužov a žien. Tiež zdôrazňovalo právo závodných výborov vyslať svojho plnoprávneho zástupcu do správy závodu a právomoc zaoberať sa aj personálnymi otázkami v závode, ako sú prijímanie a prepúšťanie zamestnanectva. Udalosť tiež potvrdila smerovanie k odborovej jednote v oslobodenej republike. Táto jednota nemala byť samoúčelná, ale reakciou na postavenie robotníctva a odborov v prvej republike. Nové odborové organizovanie malo slúžiť k posilňovaniu ekonomickej demokracie na úrovni podnikov. Stále sa pri tom uplatňovala rovina spolurozhodovania a spolupráce s existujúcim vedením, najmä v praktických otázkach, ako boli udržanie zamestnanosti, preorientovanie výroby na potreby vojny, evakuácia podnikových zariadení a surovín a podobne.

Komunistickí predstavitelia uznávali, že rozsah participácie sa líši podľa jednotlivých podnikov, pričom existujú aj také, kde „je robotníctvo ešte v spánku“. Zároveň však hodnotili, že aj tam, kde sa „panstvo“ z vedenia snaží brzdiť zavádzanie nového modelu fungovania, ho predsa len, vzhľadom na špecifickú situáciu, „trpí“. Článok Československých listov o úlohách odborového hnutia v oslobodenom Československu vítal koncepciu jednotných odborov. Zároveň akcentoval rozhodnutia samotného robotníctva, keď konštatoval, že nové odborové hnutie nevznikne na základe uznesenia robotníckych strán (hoci spolupráca s nimi je dôležitá), ale musí byť na oslobodenom území budované zdola.

Závodné výbory a hospodárska demokracia

Unikátnu úlohu mali zohrávať závodné výbory – ako organizačné jednotky majúce najbližšie k výrobe. Neskorší komunistický funkcionár Ján Púll napísal do Nového slova text o úlohách závodných rád v ľudovej demokracii. Uviedol ho tvrdením, že robotníctvo sa už po prvej svetovej vojne snažilo priblížiť k vlastníctvu výrobných prostriedkov. Tieto snahy sa však „nezdarili pre ostrý odpor vlastnej buržoázie, ktorá sa prvý raz cítila pánom vo štáte a mala za ideál splnenie kapitalistických zákonov a nie ich narušenie“. Zákonnú prax prvej republiky v podobe zákona o závodných výboroch označil za „zhnilý kompromis reformizmu“, ktorý viedol k pravému opaku.

Je pravdou, že tento zákon prežil aj obdobie slovenského štátu, hoci slobodné voľby do výborov neprebiehali. V danej podobe tak nebol vnímaný dostatočne. Po novom mal prispieť k rozšíreniu fungovania výborov na všetky pracoviská s cieľom úzkej spolupráce s vedením, aby sa budúce postavenie robotníctva riešilo v duchu jeho ideálov. Malo sa nadviazať na povstaleckú prax, keďže už pred konaním podbrezovskej konferencie bola v mnohých závodoch realita taká, že výbory participovali na vedení podnikov. Samozrejme, povstalecké reálie a potreby spôsobili, že nedochádzalo napríklad k zvyšovaniu miezd. Naopak, robotníctvo sa zaviazalo k extra pracovným výkonom na pomoc Povstaniu. Napríklad zvolenskí železničiari sa zaviazali vyrobiť dva pancierové vlaky, zatiaľ čo iní odovzdávali partizánom sumu vo výške jednohodinového zárobku všetkých zamestnancov. K otázke vlastníckych pomerov nedošlo, pretože prioritou bolo mobilizovať pracovný výkon v prospech cieľov Povstania. Samotné závodné výbory následne zohrali dôležitú rolu v povojnových rokoch a v smerovaní k februáru 1948, hoci zjednodušené tvrdenie, že boli len akousi prevodovou pákou komunistickej strany, neobstojí.

Michal Faľtan, neskorší politik a akademik, sa zase na stránkach Nového slova zamýšľal nad tým, ako skúsenosť boja proti fašizmu pomôže nielen k jeho samotnému prekonaniu, ale napomôže aj proti jeho „(…) myšlienkovým a hmotným základniciam a zdrojom. Teda najmä proti konzervatívnej meštiansko-liberalistickej demokracii a všetkým reakčným elementom (…)“. Tá mala s jej princípmi konkurenčného voľného trhu zlyhať v reakcii na dôsledky, ktoré priniesla prvá svetová vojna, pričom prvou obeťou mali byť pracujúci. Preto sa stalo legitímnym nahradiť hospodársky liberalizmus hospodárskou demokraciou zosobnenou v ľudovodemokratickom režime, čo súviselo i s potrebou zásahu do vlastníckych štruktúr, najmä pokiaľ išlo o ťažký priemysel, ale aj bankový a poľnohospodársky sektor. Súvisiace požiadavky vrátane hospodársko-sociálnych boli dobovo širšie spoločensky akceptované.

Aj prezidenta Edvarda Beneša nazval jeho londýnsky spolupracovník Eduard Táborský nemarxistickým socialistom, keďže so znárodnením veľkého priemyslu nemal problém. Rovnako dobové medzinárodné reálie zosobnené v spojeneckej zmluve so Sovietskym zväzom, čo súviselo aj s inšpiráciou tamojším spoločensko-politickým zriadením, boli širšie akceptované aj občianskymi, respektíve neľavicovými/nekomunistickými politickými smermi zapojenými v odboji. Pokiaľ ide o občiansky tábor, tomu nezostávalo nič iné, ako ísť s tempom doby. Jeho predstavitelia pre odlíšenie písali o „pravej demokracii“ či „zlatej strednej ceste,“ odvolávali sa napríklad na Tomáša Garrigue Masaryka („Tak ako sa opiera strana komunistická o Marxa, opierame sa my v tomto ohľade celou svojou váhou o myšlienkový svet Masarykov. Nech sa opováži niekto tvrdiť, že Masaryk bol reakcionárom!“) a jeho socialistický idealizmus, v prevedení jeho „najlepšieho žiaka“ Beneša vo forme „pravého národného socializmu“.

Inšpirácia pre dnešok?

Niekedy sa komunistom aj neprávom, ahistoricky pripisujú motívy „totalitných chúťok“ prakticky ľubovoľne na časovej škále ich pôsobenia. V skutočnosti väčšina z nich, či už funkcionárov alebo radových straníkov, vnímala spoločenský stav z triedneho hľadiska, keďže vyšli zo zlých sociálnych pomerov. Návrat či iná forma replikácie starých československých pomerov, nevraviac o skúsenosti s fašizmom, a tým pádom aj kapitalistického vykorisťovania tak pre nich nebol prirodzene žiaduci, čo racionalizovalo ich politický radikalizmus. To koniec koncov platilo, aspoň do nejakej miery, aj pre ostatné zložky odboja. Napriek tomu v zmysle povojnového vývoja zostali niekde na polceste, keďže ich hospodársko-sociálne návrhy sa ešte vlastníckych pomerov nedotýkali plošne, čo však súviselo aj s nutnosťou prispôsobenia sa a kooperácie s ostatnými zložkami v spoločnosti v záujme vyššieho cieľa porážky fašizmu.

Išlo o druhú etapu rozmýšľania o tomto aspekte. Prvá prišla v revolučnom období pri vzniku Československa, keď radikálne socialistické a anarchistické smery požadovali socializáciu výroby a verili, že po politickej revolúcii príde k revolúcii hospodárskeho usporiadania spoločnosti. Ako sa pretavili, respektíve nepretavili myšlienky a predstavy opisované v tomto článku do praxe, by bolo na samostatnú tému. Čo-to však napovie sformovanie hnutia participácie pracujúcich v 60. rokoch minulého storočia, počas reformných pohybov v spoločnosti. To však takisto neuspelo. Dočkáme sa raz aj štvrtej fázy?

Dianie počas Slovenského národného povstania zostáva inšpiráciou i pre dnešok. Antifašizmus by nemal byť princípom a aktivitou samou pre seba, ale neoddeliteľnou súčasťou politicko-spoločenských aktivít, v rámci ktorých zosobňuje pozitívne aspekty vízií lepšej budúcnosti vrátane posilňovania ekonomickej demokracie. Antifašizmus tak, napriek negácii v názve, predstavuje hodnoty protikladné k tým, s ktorými prišiel fašizmus: slobodu, solidaritu a emancipáciu.

Autor je historik