Pandemický ekzém populizmus

Boris Ondreička9. apríla 20201093

(Od politiky prináležitosti k ekofašizmu) 

Ako akceleruje prináležitosť k miestu od patriotizmu po nacizmus a ako sa obracia späť. Čo máme akcentovať zo skúseností z nedávneho bombastického triumfu populizmu, (po ktorom nasledovala karanténna COVID-19 kríza) vo vzťahu ku klimatickým zmenám. Lebo za všetkým je Zem.

  • Patriotizmus (patriť, prináležať k niečomu/niekomu, od slova otec >> dedovizeň, a aj vlastenectvo od slova vlastné, vlastniť, vlasť >> domovina) odkazuje k miestu. Môže byť multi-kultúrny. Môže sa vzťahovať aj na menšie celky, akými sú mestá – na ich štvrte. Spomínam si, ako sme (chalani z okolia Slavína a Kramárov) opatrne obchádzali bratislavské Šafárikovo námestie, lebo sme mohli dostať od gangu Šafkárov (zmesice Bielych a Rómov). Aj z tých deciek neskôr vyrástli prvé bratislavské poprevratové mafie a ich aktivity sa pretransformovali na štandardnejšie, stranícke. Teda patriotizmus v sebe nesie aj črty privlastnenia (si). Patriotizmus sa viaže i k hnedým aj červeným skinheadom alebo futbalovým chuligánom. Tí môžu byť aj Slovákmi aj Vietnamkami… Napríklad, za založením pražskej Akademie výtvarných umění, ako aj za budúcou Národní galerií (jednými z prvých článkov moderného národovectva u nás) stálo nemecké Privat Gesellschaft patriotischer Kunst-Freunde. Aj fanúšikovstvo je forma patriotizmu. Aj fanúšikovstvo je forma (priamej ľudovej) politiky. Je to prenos z vyslovene fyzického do priestoru symbolických ekonómií. Patriotizmus nemusí mať konzervatívne črty. Je ambivalentný. Množstvo z pretrvávajúcich foriem kmeňovosti je okultúrne (neviditeľná kultúra). Veľká časť okultúry si vystačí sama so sebou. Niekedy si neuvedomíte, že ste vstúpili na územie konkrétnej zberby. Z nej rašia aj nepredpokladateľné volebné preferencie. Zaoberať sa (zvyčajne mimo-/antisystémovou) okultúrou je (aj preto) veľmi dôležité. Okultúra (disseminácia násobných menšín) je podstatne rozmernejšia ako kultúra. To tiché je pravou majoritou. Iba sa pohybuje v iných obsahovo-hodnotových a procesuálne-ekonomických algoritmoch i módoch prítomnosti (vizuality…). Skinheadi boli pre main-stream srandovní, pokiaľ sa nezjavili v parlamente. A to je už neskoro. Alternativita minulosti bola o odradení sa a tá dnešná je o priradení sa. 
  • Národovectvo chce byť už monokultúrne. Je mentálne-teritoriálne rozsiahlejšie. Môže byť však viac-etnické (viac-svetonázorové), ak sa jednotlivé kultúrne zoskupenia akomodujú/integrujú. Národovecko-obrodenecké emancipačné (seba-určujúce) zápasy (aj abolicionizmus 19. storočia celosvetovo, ale aj dávno pred ním) sa všeobecne pokladajú za hrdinsky pozitívne. Národ a štát však nie sú identickými veličinami, aj keď im túto toxickú ingredienciu marginalizácie (v bezmocnosti) stále neupierame. Emancipácia má tiež koreň v patrii: pôvodne (v rímskej antike) akt „oprostenia syna od (ináč celoživotnej a neobmedzenej) otcovskej autority“ (patria potestas/ak si vybudoval vlastnú rodinu, dcéra iba prechádzala svadbou pod autoritu, v podstate do otroctva, ďalšieho muža –budúceho otca…), z ex- „preč“ + mancipare „presunúť alebo predať“, z mancipum   – vlastníctvo, z manus „ruka“ + capere „vziať“, pred tým sa s vlastnými deťmi (teda aj so synmi) nakladalo ako s tovarom.
  • Nacionalizmus je (od zvrchovanosti k nadradenosti) vyhroteným národovectvom. Už vyžaduje asimiláciu iných. Častokrát prináša aj formy izolacionizmu („Cudzie nechceme! Naše si nedáme!“) a je výrazne konzervatívny, historizujúci. Častokrát sa obracia k takzvanej tradicionalite, ako ju výrazne prejavuje napríklad katolícka cirkev u nás aj inde. Výhradne kultúrna tradicionalita (čo chce byť totalitne monoteistická) už nemá nič spoločné s prírodou  – nejde pri nej o biotické tkanivá, ale umelo-vytvorené tkaniny. Tradicionalita sa opiera o zaužívaný rítus. Bez xenofóbie (a rozsevu iných strachov) sa (v podstate) nedá realizovať. Nacionalizmus však nie je exkluzívne pravicový – spomeňme len ruský Nacbol. V súčasnom presieťovanom svete je nacionalizmus (a jeho sentimentálne blúznenie sebestačnosti) iba estetickou, emocionálnou veličinou. Niektoré jazyky však nemajú rozdielny termín pre národovectvo a nacionalizmus.
  • Nacizmus je anti-etnický, rasovo supremačný, absolutistický. Už vykonáva anihiláciu iných. Z rovnosti na rovnakosť. Je šovinistický a expanzívny. Nacizmus bol zameraný aj na telesnosť a radikalizovanie (od radix = koreň) zeme, ktoré sa prejavili aj v hnutiach Blut und Boden (Krv a zem), pohltení naturistických Freikörperkultur (FKK = slobodná kultúra tela, rozmach zažili už v romantizme, ktorý reflektoval ruiny antiky) a ich transformácii na disciplinovaný kult tela (pozri aj činnosť strešnej Nationalsozialistischer Reichsbund für Leibesübungen). Kult tela slúžil aj ideám/ideálom eugeniky. Tak ako pri tradicionalizme (kultúrneho, poťažne duchovného dedičstva) sa brutálny blud árijskej eugeniky (dezinterpretácia prírodného, fiktizovania faktického) prejavil ako hoax (hókus-pókus) benevolentného jazykového transferu s výraznou dávkou temne-naivného mysticizmu.
  • Fašizmus začal ako ultra-konzervatívny nacionalizmus nostalgický po starých ríšach. Taliansky fašizmus nemusel (nevyhnutne) niesť charakter rasovej diskriminácie. Jeho symbol fasces (zväzok drevených palíc zviazaný koženým popruhom, v ktorom bývala zasadená sekera, na bitie i stínanie = rímska zbraň symbolizujúca impérium = koreň slova fašizmus, ale aj insígnia sicílskej mafie už v 19. storočí) sú aj Svätoplukove prúty súdržnosti. Dominantne sa prejavujú (v zmysle únie, konštitúcie) aj na notorickom monumente Abrahama Lincolna vo Washingtone D.C. opatrenom mottom „E Pluribus Unum” (Z mnohých jeden“). Fasces sú stále používané aj v heraldike nových alternatívnych pravíc. Alternatívna pravica je planetárna pandémia vírusu revanšizmu, ktorý má neskutočne rýchlu schopnosť meňavkového prispôsobovania sa miestu a jeho iným okolnostiam. Fasces dostali predstavitelia aj tzv. demokratickej opozície ako (dnes už vieme, že márny) darček od Michala Trubana (16. 12. 2019). Fašista (na rozdiel od patriota, národovca, nacionalistu, nacistu) sa často používa aj v oveľa širšej prenesenosti – na niekoho s totalizujúcimi, segregujúcimi názormi. 

Individuálne reaktívne vzťahovanie sa k elementárnemu miestu spontánneho nachádzania-sa sa označuje aj ako autochtónny fenomén (chtonos = zem, pod ňou sú tie korene… biologický, geologický…). Od reaktívneho k reakcionárskemu. Nira Yuval Davis (v svojej politike prináležitosti) používa tento jav aj na vysvetlenie, prečo hispánska komunita v Kalifornii volila Trumpa napriek jeho krajným anti-e/migračným výrokom. Už jednoducho nechceli mať viac Mexičanov v svojich štvrtiach. Teda zem môže byť (v momente ohrozenia zvrchovanosti, ktorý sa ľahko sugeruje) dôvodom negácie vlastnej kultúry. Z mocného stereotypu vychádzajúce autochtónne kolaborantstvo je niekedy v svojich dôsledkoch samovražedné. Nemusí ísť o ohrozenie života, stačí chýr narušenia úrovne života, alebo dokonca možnosť (planý sľub zlatého úsvitu) mať sa lepšie (ako v starých dobrých časoch). Rodina býva ešte egotickejšou entitou ako osobné sebectvo. Za rodinu (elementárnu mafiu, nepotizmus) sa schováš. To sa potvrdilo tak bolestivo už mnohokrát v histórii. Plánované masívne vyhladenie (aj nacistických) Slovanov vegetarián Hitler iba nestihol. 8,2% podpora Kotlebu (ktorý nemá žiadne schopnosti viesť ekonomiku štátu) a 18,3% pre Fica (ktorý Slovensko očito drancoval niekoľko dekád), ale aj chúťky početných okolo astronomických 25% totálne amoebického hyper-populistu Matoviča či 8% cum-in-parafila Kollára (z tej mokrej štvrte), sú toho tiež príznakom. To je spolu viac ako polovica obyvateľstva Slovenska. Aj tu je za hnevom strach, s ktorými sa tak ľahučko dá (pastiersky, autoritársky) pohrávať. Teda načo sa má primárne sústrediť aktuálna (spoločenská) edukácia, je rozbíjanie prenosnosti mémov strachu. Finálne voľby ľudí sú len symptóm/syndróm. Tu sa z diskutovanej dys-tópie môžeme preniesť k (endogénnej, konštitučnej) a-topii. Populizmus je nielen endemický, ale pandemický ekzém.

Tieto (mnou populárne zoskratkované) členenia územnej vzťahovosti nemusia byť ohraničenými. Prepájajú sa skrz kompatibilné fragmenty. Vytvárajú obskúrne verzie a synekdochické spoločnosti, intersekcionálne frakcie (ako diferenciácie vyššie spomínaného skinheadizmu alebo duginovské meta-impériá), rizomálne siete. Sú hybridnými flešbekmi zmutovaných diaspór -izmov modernity. Ignorovať prieniky medzi nimi je ešte prostoduchejšie, ako sa voči jednotlivým (fenomenologicky) vyhraňovať.

Mediálna stimulácia autochtónneho fenoménu je jeden z vedúcich faktorov podpory extrémnej pravice a vo väčšej všeobecnosti, čírej oportunistickej populistickej antisystémovosti. Čiže je ešte nebezpečnejšia ako (v podstate) transparentní fašos. A vlastne to nie je antisystémovosť. Demokracia to umožňuje. Je to legálne. Áno, keď chceš byť všetkým, tak musíš akceptovať, že budeš zahŕňať aj nič. Tieto identitársko-politické sekcie majú extrémne blízko k svornému vzývaniu sentimentu naturizmu, mýtického-mytologického nativizmu, v predĺžení gýča heroizovania pohanstva (neo-paganizmu, rozmerná časť ich voličskej základne má náchylnosť k záľube vo folkloristickom divošstve), paleo-anachronicity, indigénnosti/aboriginnosti –všetko termínov, ktoré sa omieľajú vo výsostnej pozitivite, ale aj v priamom vzťahu k nacizmu. Sú medzne labilné ako všetkými obchytkávaný socializmus. Podľa starých štandardov je absurdné aj to, že vlastne Kollár (ktorého prominentného ideológa Posledného Križiaka Krajniaka označme za ozajstnú alt right) si privlastnil ľavicové témy, ktoré malo raziť PS… Lenže je to komplikovanejšie, pretože žiadne témy už nepatria ani jednému z pólov. Niektoré (napríklad patriotizmus) sa nachádzajú v celom spektre. Žijeme v evolučne spornografizovanej demokracii totálnej infantility.

Veľmi blízka budúcnosť nám v rámcoch stavu klimatickej núdze prinesie ešte náročnejšie výzvy v duchu konštelácií, ktoré tu zbežne spomínam. Najhlbšia ekológia (ako je skloňovaná aj militantným antikapitalistom Kaarlom Penttim Linkolaom, ktorého kritici označujú za apokalyptického ekofašistu), sledujúca tie najhoršie scenáre, už má vážne inklinácie k prudkej antimigračnosti, antinatalizmu, ahumanizmu a antihumanizmu. Teda dnes sa antiglobalisticky opiera už iba o karantény miestneho a severní (tzv.) europoidi sú (navyše) najmenej odolní voči slnečnému žiareniu, ktoré akceleruje v robustnej expanzii… Takže Bieli budú znovu prvými nositeľmi ďalšieho teroru. Linkola sa deštruktívne kriticky (v autistickej pravdivosti) stavia už k elementu ľudského „prežitia“, ktorému upiera superioritu nad ostatnou prírodou, alebo, dokonca, považuje ho za jeden z dôvodov ekologickej zlovôle. Jeho antinatalizmus (či skôr hegemonický antihumanizmus) uvažuje aj o genocídnej vojne (za elimináciu ekocídy) ako možnom riešení preľudnenosti/nenažratosti človečenstva. 

Kapitalizmus pre nemožnosť dištancie od konzumerizmu (lebo je to jeho, v dlhodobej perspektíve samodeštruktívne, pyramídové srdce) skončí. Ale nemusí to byť žiadne eňo-ňuňo (tak ako po Egyptskej jari). Kapitalizmom proklamovaný koncept babylonického rastu osobnej „slobody“ sa rozsype na toxický prach. Budúce vlády najhlbšej ekológie sa ďaleko vzdialia od demokracie (i industrializácie) k sadistickým sociálnym programom (pogromom tyranského neo-primitivizmu). Možno budú detailne pesimistické a nihilistické. Bude to ostnatý izolacionizmus na rôznych katastrálnych úrovniach (od patriotickej k fašistickej). Vybrané mocnosti zároveň (v zmysle rozsiahlejšej autochtónnosti, už post-nacistického environmentalizmu) začnú hubiť tie slabšie, ale na prírodné zdroje bohaté oblasti (časť Afriky napríklad). Keď sa pozrieme na niektoré zahraničné akcie (napríklad) Spojených štátov alebo Ruska, alebo rôzne druhy čínskej infiltrácie, za posledné dekády, tak sa moja predchádzajúca veta vôbec nejaví ako postkatastrofické sci-fi. Miesto toho, aby investovali do drastického zdroja exodu (Sýria napríklad, zápal), riešia až exodus (horúčku) per se. Považujem (aj preto) za dôležité čítať aj takých temných, ako je Linkola alebo Nick Land, alebo aj magického idealistu Juliusa Evolu. Tým chcem aj špekulovať o tom, či ekofašizmus bude vôbec tradicionalistický v duchu „kresťanských hodnôt“ cirkví, ktoré s alternatívnymi pravicami intenzívne koketujú alebo ich dokonca ustanovujú. Tie najnovšie alternatívne pravice vyhladia aj tie.

Je otázne, či v prípade pravdepodobného ekofašizmu (na kosť holej súdržnosti) budúcnosti ho budeme môcť nazývať konzervatívnym, aj keď bude mať (v mnohom) úplne opačný rádius, aký mali industrialisticky extatickí talianski futuristi. A už aj futurizmus v svojom kontexte choval obludnú schiziodicitu. Liberálny progresivizmus a konzervativizmus sa tu javia ako termíny navzájom sa rozbíjajúce (ako aj ľavé a pravé polarizácie v ére GSM) a centrizmus je iba zbabelá gýčová výhovorka širokej rozkročenosti, absorbujúca celé spektrum v moderovanej podobe ad absurdum. 

Súčasné popieranie stavu ekologickej núdze riskuje fatálny šok z náhleho yotta-fašizovania-sa (zeleného-džihádu) sveta, ktoré je asi nezvratné. Edukatívna príprava na všeobecné uvedomenie si a prijatie extrémnej redukcie individuality, ktorá bude nevyhnutná pre fungovanie usporiadaní najhlbšej ekológie, si vyžaduje ohromne veľa času. Ak jej ho nevenujeme, ak nezačneme (v podstate) dnes, tak sa nebude dať dosiahnuť inak, ako hyper-autoritárskou (kvázi-feudalistickou) represiou. Teda aj (liberálna) demokracia je odkázaná na zánik a opierať sa o ňu (konzervatívne = záchovne) je kontraproduktívne. No my určite nezačneme (náš súčasný parlament neobsahuje ani jednu naozaj eko-zelenú zložku… iné zelené, autochtónne, používa ako Matovič, tak Kotleba…). Takže sa pripravme na hrôzovládu samosebou (znovu) z kást najbohatších.

PS: „Tvrdé preventívne opatrenia“ krízových štábov v rámcoch aktuálnej pandémie corona-vírusu krajín po celom svete sú zaťažkávajúcou skúškou adaptability/elasticity demokracie. Sú sondou do reaktívneho správania sa (nadosobnej solidarity…) demokratického občana. Budúce eko-represie pôjdu už za tieto hranice. 

Autor je umelec a kurátor

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: