Nie je to prvýkrát, čo sa Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová vo svojich projektoch zaoberajú telom. A stále sa im darí ten istý trik: najintímnejšie, najosobnejšie nuansy fyziologických procesov servírujú v detailnom rozlíšení, ale nikdy pri tom neskĺznu k pátosu, ani k samoúčelnému „testovaniu a prekračovaniu hraníc“, pretože máločo je v umení, ktoré sa zaoberá telom, väčším klišé. Anettu a Luciu zaujímajú transakcie, v ktorých svoje telá mobilizujeme ako nástroj alebo formu kapitálu: otvorene diskutujú o tom, s ktorými aktérmi umeleckej scény by boli ochotné mať sex a za akých podmienok (Dialectics of Subjection, 2004 a 2005), skupinu blondínok nechali šepkať si Darwinovu teóriu formou tichej pošty, ako tajný kľúč k vlastnej exkluzívnosti (The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex, 2010). Keď počas párty obsadili jedinú dostupnú toaletu skupinou dievčat v kroji (Uncomfortable Heritage, 2005), tradície sa rýchlo a veľmi priamo ukázali ako forma nátlaku na individuálne telá popíjajúcich hostí. No o niekoľko rokov neskôr celú schému zvrtli a svoj moč po požití muchotrávky červenej použili ako ingredienciu na prípravu halucinogénnych dezertov (Nothing Nowhere into Something Somewhere, 2015). Tradície sibírskych národov sa v tomto projekte stali prostriedkom na dosiahnutie rozšíreného vedomia, namiesto stiahnutých močových mechúrov.

gut11
gut2
gut
gut9

V tejto línii uvažovania nie je prekvapivé, že sa v nemeckom Chemnitzi rozhodli inštalovať sochu reprezentujúcu Marxovo hrubé črevo (The Gut, 2020), ktoré proporčne zodpovedá jeho 7,1 metrovej buste osadenej v tom istom meste. Ťažko si možno predstaviť marxistickejší komentár k obsadzovaniu verejného priestoru pomníkmi, ako tento „monument mikrobiómu“. Na rozdiel od autoritatívnej individuality tváre dáva do hry symbiózu a prácu miliónov anonymných organizmov tvoriacich črevnú mikroflóru. Namiesto racionality poukazuje na najzákladnejšie fyziologické procesy, na pohyb hladkých svalov, ktorý nemáme pod kontrolou. Namiesto hlavy, ako centra zrakových, čuchových, chuťových, sluchových podnetov, je hrubé črevo orgánom, ktorý nás zbavuje nestráviteľných obsahov, čo je minimálne rovnako dôležité. Marxistický je aj spôsob osadenia sochy: na rozdiel od hlavy, ktorá vertikálne tróni na nedosiahnuteľnom šesťmetrovom podstavci, sa hrubé črevo horizontálne rozlieha vo verejnom priestore parku a stáva sa preliezačkou a lavičkou. Marxova hlava sa tak konečne, 49 rokov po tom, ako bola osadená, dočkala svojho dialektického doplnenia. Oddelené orgány v rôznych častiach mesta však zároveň poukazujú na to, že spoločenské a politické telo, na ktoré odkazujú, sa skrátka kdesi podelo.

Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová: The Gut. Socha vo verejnom priestore, Schillerplatz, Chemnitz, 2020. Súčasť projektu Gegenwarten | Presences.

Ivana Rumanová

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia