V Ostrave sa podľa miestnych musel rekvalifikovať takmer každý. Tému „z baníka na programátora“ tam miestni nevnímajú ako novú. Postupný koniec ťažkého priemyslu i klimatická kríza vytláčajú fárajúcich baníkov na povrch. Dobe fosílnej by malo časom úplne odzvoniť. Čo ak je však Ostrava stále predovšetkým industriálne mesto? A mesto futbalu a nezamestnaných „zemanovcov“. V tomto prostredí nachádza debutujúci dokumentarista a zručný rozprávač Jindřich Andrš hrdinu svojho filmu, Tomáša Hisema. Odfáral viac ako dve dekády, no po zatvorení bane Paskov nehádže flintu do žita. Štát mu ponúkne príležitosť a on ju chytí – tak ako sa na otca troch detí patrí – za pačesy.
Muži, ktorí polovicu života odpracovali manuálne, dostanú príležitosť rozšíriť svoje obzory a adaptovať sa, hoci aj v korporátnom prostredí. Tomáš si teda vyberá IT sektor, počítače ho vždy bavili, navyše má – na rozdiel od väčšiny bývalých kolegov – maturitu. Protagonista nie je zástupným znakom existenciálnej tiesne, ktorá po zatvorení bane postihuje väčšinu jeho bývalých kolegov. Jeho príbeh má šťastlivý koniec, čo však neznamená, že filmár obhajuje spôsob, akým sa s rizikom zvýšenia nezamestnanosti v regióne pasujú vyššie kruhy.
Kurz rekvalifikácie z baníka na programátora trvá neuveriteľné štyri mesiace. Po jeho absolvovaní je len na dobrej vôli zamestnávateľov, či dajú začiatočníkovi v stredných rokoch príležitosť učiť sa v praxi. Tomáš ju napokon dostane.
No nestane sa tak hneď, Andrš sleduje Tomáša dva roky, pričom nazbiera šesťdesiat hodín materiálu. Bezprostredný protagonista ho púšťa do svojho intímneho priestoru a jeho príbeh kreslí dokonalý dramatický oblúk. Pred obvinením z hollywoodskej gýčovosti ho uchráni autentický vývoj udalostí a nespochybniteľná predkamerová realita.
Nová šichta sa nebráni romantizujúcemu a optimistickému pohľadu na človeka prispôsobivého, zároveň sa nostalgicky ohliada za vymierajúcim baníckym remeslom, ktoré má v kontexte environmentálnej krízy skôr negatívne konotácie. Dáva nádej, že niekedy stačí naozaj chcieť a presvedčiť o tom svoje okolie. A ani v korporáte nemusí byť pravidlom dehumanizácia.
Nová šichta nechce byť sociálne angažovaným filmom, možno ju označiť ako láskavú sociálnu drámu. Nenaváža sa do systému, aj napriek tomu, že východisková situácia aj jej vývoj ponúkajú priestor na jeho spochybňovanie, a to hneď na niekoľkých úrovniach. Rekvalifikácia totiž rozhodne nefunguje stopercentne, mnoho absolventov si ani napriek výbornému prospechu na kurze prácu v danom odbore nenájde. Tomášovi sa to však, na veľké šťastie citovo zainteresovaných divákov, predsa podarí.
Nová šichta, réžia: Jindřich Andrš. Česko, 2020.
Roberta Tóthová
