Súčasná vážna hudba: ľúbostné listy utopistickej avantgarde

Michal Lipták23. apríla 202414

Mladá japonská klaviristka a skladateľka Miharu Ogura je úspešná v oboch svojich odboroch. Jej študentské kompozície vyhrávajú ceny a jej klavírne výkony chvália za kombináciu fyzickej virtuozity a intelektuálnej poctivosti. Začnime tým druhým.

Minulý rok vyšla jej nahrávka Stockhausenových, dnes už klasických Klavierstücke I–XI z 50. rokov minulého storočia. Tieto skladby boli pre nemeckého skladateľa Karlheinza Stockhausena testovacím poľom hypermodernistického totálneho serializmu. Skúmaním, ako možno matematicky organizovať všetky akcie, ktoré ponúka klavír: od výšky tónu cez tempo a dynamiku až po stláčanie pedála.

Skladby siahajú od polminútového, rýchlo sa rozpadajúceho tonového radu v Klavierstück III až po otvorenú štruktúru dvadsaťminútového Klavierstück X. Napriek ich prípravnej povahe sa vďaka čistote stali symbolickým vyjadrením avantgardnej modernity. Ich optimizmus sa však postupne začal javiť utopickým, a na nahrávke Sabine Liebner z roku 2018 sa hyperracionalizmus skladieb príznačne mení na ezoteriku.

Nie však u japonskej klaviristky Ogury, ktorá k skladbám pristupuje s rovnakým entuziazmom ako Američan David Tudor či Nemec Aloys Kontarsky na prvých nahrávkach. Rovnaký entuziazmus vyžaruje aj z jej vlastných skladieb. Len pointilistická bagatela Pas (2018) vyslovene pripomína Stockhausenove kusy, no všetky skladby vyjadrujú odhodlanie posúvať limity fyzickej náročnosti a intelektuálnej komplexnosti (pričom tí, čo neuviazli v psychofyzickom dualizme samozrejme vedia, že ide len o dva aspekty nedeliteľného ľudského bytia).

Labyrinthe (2018) a Sillage de lignes (2022) na seba postupne vrstvia atonálne ostináta pri zachovaní úplnej ekvivalencie medzi ľavou a pravou rukou. Priestor hustne, každá zvuková udalosť je kľúčová. Skladba …zwischen… (2020), naopak, vyžaduje viac trpezlivosti a dobrú orientáciu v prázdnom priestore. Dvadsaťštyriminútová Nijimi (2023) je – a tu azda v referencii na Klavierstücke VI a X – kulmináciou spomenutých tendencií, kombináciou všetkých tém do akéhosi zvláštneho príbehu.

Ogura napne svaly, naštartuje myseľ a reči filozofov o dialektike umenia a „zastarávaní“ ju jednoducho nezaujímajú. Argumenty o slepých uličkách sú neplatné, pretože Ogura hrá, a hrá Oguru. A kým Ogura hrá Oguru, aj namosúrený filozof sa nechá strhnúť jej nadšením. A kdesi vzadu sa nesmelo vynorí predstava, že sme opäť raz na začiatku, a možno Karel Goeyvaerts ešte len dopisuje Nummer 2 (1951), ale tentoraz by všetko – umenie aj dejiny – mohlo prebiehať inak, pretože nič nie je rozhodnuté.

Miharu Ogura: Ogura Plays Ogura. Thanatosis, 2024.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: