O citových väzbách z detstva, ktoré sa nám zídu
V Huxleyho Prekrásnom novom svete nenájdeme žiadne rodinné vzťahy, traumatické spomienky na detstvo. Nenájdeme tam však ani pocit šťastia. Stratil sa v ňom koncept ľudskosti a skutočnej esencie medziľudských vzťahov. Teória pripútania ponúka v psychológii aj v pedagogickom poznaní vysvetlenie toho, ako si formujeme vzťahy a ako to dokáže generačne ovplyvniť kvalitu tých najbližších vzťahov aj spoločenských štruktúr.
Čo si dnes nakreslíme?
Dieťa, ktorého rodičia sú v rozvodovom procese a súd rozhoduje o jeho pridelení jednému z rodičov ako zákonnému zástupcovi, má v rámci psychologického, ale aj ďalšieho súdom nariadeného vyšetrenia ako jednu z diagnostických metód vytvoriť kresbu statickej figurálnej kompozície. Kresba má zväčša jednoduché zadanie – dieťa buď nakreslí svoju rodinu, alebo začarovanú rodinu, napríklad do zvierat. Následne je úlohou prísediacej psychologičky alebo psychológa sledovať, ako dieťa pri kresbe postupuje, čo kreslí, aké farby používa, všímať si tvary, vzdialenosti postáv. Psychologička prípadne vedie s dieťaťom rozhovor a pýta sa na jednotlivé prvky kresby. Metóda má stanovené spôsoby analýzy a pri kvalitnom analytickom spracovaní poskytuje naozaj zaujímavé, a často veľmi dôležité, informácie o vzťahu dieťaťa a rodičov, ktoré by sme sa s veľkou pravdepodobnosťou priamo od rodičov nedozvedeli.
Jednou z týchto informácií, ktoré viete vyčítať napríklad z toho, ako blízko k sebe sú jednotlivé postavy, alebo ako sú zvieratká na kresbe rozmiestnené, je vzťahová väzba dieťaťa k rodičom. To, že ide o deti v rozvodovom procese, s určitosťou pridáva situácii na náročnosti – sťažuje dieťaťu zvládnutie i pochopenie zadania. No aj v nukleárnych rodinách, ktoré fungujú (zdanlivo) celkom v poriadku, môže dieťa prežívať napríklad citovú depriváciu, závislosť na rodičovi či inej osobe alebo emočné zanedbávanie. Ako uvádzajú mnohé výskumy, zhruba polovica obyvateľstva má bezpečnú (hovoríme aj zdravú) vzťahovú väzbu; zvyšné osoby majú problémovú vzťahovú väzbu z detstva.
Vzťahová väzba, ktorú si v raných rokoch života vytvoríme, podstatne ovplyvňuje všetky naše ďalšie vzťahy v dospelosti – primárne tie romantické, ale aj priateľské alebo pracovné. Problematická skorá vzťahová väzba môže viesť k tomu, že sa človek v dospelosti bude dostávať do nefunkčných vzťahov, prípadne si z nich aj vybuduje vlastnú rodinu. Máme tendenciu opakovať prístup, aký bol aplikovaný v našej výchove, a tak tvoríme začarovaný kruh. Alebo sa môže človek vydať inou cestou – podstúpiť terapiu, nájsť si kohabitácie s bezpečnou väzbou a pracovať na svojich vzťahoch. Práve teória pripútania a vzťahovej väzby nám pomáhajú porozumieť existencii a vytváraniu primárnych vzťahov, ale aj načrtnúť rôzne spôsoby prežívania vzťahovej väzby od biologickej rodiny k nebiologickej – až po priateľstvá ako formu rodiny, ktorú si následne vyberáme.
Vráti sa, alebo nevráti?
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vznikla dnes čoraz atraktívnejšia Bowlbyho teória pripútania (attachment theory), ktorú Mary D. Salter Ainsworth ďalej rozpracovala do teórie tzv. vzťahovej väzby (attachment styles) medzi dieťaťom a matkou. Túto teóriu potvrdzujú tiež poznatky kognitívnej psychológie a výskumy komunikácie amygdaly s orbitofrontálnym kortexom (časť čela nad obočím) v mozgu. Bowlby vychádza z evolučnej perspektívy, keď predpokladá, že dieťa po narodení potrebuje pre svoju emočnú pohodu naplnenie potreby bezpečia, istoty a blízkosti opatrujúcej osoby. Ako dopĺňa Ainsworth, vytvára si tak prvý vzťah v živote, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou bude formovať každé jeho ďalšie vzťahy až do dospelosti. Tieto typy (primárne rodinných) vzťahov sledovali výskumníci a výskumníčky v rámci experimentu, pri ktorom matka dieťaťa v dojčenskom veku odišla z miestnosti a po chvíli sa vrátila. Sledovali, ako deti reagujú, a na základe toho pomenovali dva hlavné typy vzťahovej väzby – bezpečnú a neistú; pričom neistá vzťahová väzba sa ďalej delí na vyhýbavú, ambivalentnú a dezorganizovanú.
Bezpečnú vzťahovú väzbu s dieťaťom formuje osoba v procese starostlivosti – je voči dieťaťu vnímavá, rozpoznáva jeho potreby a vie na ne adekvátne reagovať a naplniť ich. Dieťaťu je k dispozícii, keď ju potrebuje, a dieťa vie predpokladať jej správanie, ktoré je konzistentné a zároveň citlivé. Neistá vyhýbavá väzba vzniká, keď je akákoľvek snaha dieťaťa o priblíženie sa, pozornosť alebo naplnenie potrieb zo strany opatrujúcej osoby odmietaná. Dieťa prestane očakávať záujem a starostlivosť, ako aj samotný kontakt, keďže si je vedomé odmietnutia. Neistá ambivalentná vzťahová väzba vzniká, keď opatrujúca osoba niekedy k dispozícii dieťaťu je a inokedy dieťa a jeho potreby odmieta. Dieťa nadobúda pocit, že tam osoba, ktorá poskytuje starostlivosť, nebude ani nabudúce, keď ju bude potrebovať, a je v neustálom napätí, že osoba odíde alebo nebude prítomná už vôbec. Následne aj samo dieťa ambivalentne reaguje na opatrujúcu osobu – prejavuje, že potrebuje vzťahovú väzbu, ale zároveň sa jej aj vyhýba. Dezorganizovaná vzťahová väzba vlastne označuje takmer neexistujúci vzťah medzi dieťaťom a akoukoľvek opatrujúcou osobou. Dieťa nedisponuje skúsenosťou pocitu bezpečia, starostlivosti alebo naplnenia potrieb, či už z dôvodu úplnej absencie alebo nestabilnej základnej starostlivosti, zanedbávania alebo týrania.
Mama už nestačí?
V rámci svojho štúdia, práce, ale aj osobných vzťahov a procesu sebareflexie som sa nespočetnekrát stretla s témou pripútania a vzťahovej väzby. Verím, že tento pojem je známy aj v laickom diskurze – práve v súvislosti s tým, aká dôležitá je pre nás matka po narodení, fyzický kontakt s ňou a podobne. Dlhé roky sa do popredia dávala iba matka, ako jediná osoba, od ktorej závisí celá naša emočná kapacita a zdravé vzťahové štruktúry. Avšak výskumy za posledné roky dokazujú, že v procese výchovy a vytvárania si zdravých vzťahov sú dôležití rodičia všeobecne – otcovia aj matky – či akákoľvek osoba, ktorá je pre dieťa počas prvých rokov života emočne a fyzicky k dispozícii. Glorifikácia materstva a poslania žien vychovávať deti sú už v dnešnej dobe z oprávnených dôvodov kritizované. Zároveň sa dostáva do popredia v heteronormatívnych vzťahoch aj otcovstvo. Samotný vývin dieťaťa je okrem iného podmienený aj fyzickým a sociálnym prostredím, procesom učenia, osobnostnými štruktúrami, vývojovými predispozíciami a spoločnosťou. Pre zdravý vývoj dieťaťa nie je potrebné, aby vyrastalo v heteronormatívnej nukleárnej rodine.
Okrem nukleárnych biologických rodín existujú aj iné druhy rodín, nenazvala by som ich však netradičnými. Nebiologické rodiny, polyamórne rodiny, queer rodiny, jednorodičia alebo profesionálni rodičia. Osobitnou kategóriou v celom tomto procese a systéme sú deti mimo rodiny, v ústavnej starostlivosti, ktorých máme na Slovensku približne 4 500. Do ústavnej starostlivosti sa tieto deti dostávajú buď hneď po narodení (napr. pri utajenom pôrode alebo v dôsledku závislosti rodičov), alebo sú v priebehu detstva z rôznych, štátom nariadených dôvodov odobrané svojim biologickým rodičom. Tieto deti majú omnoho náročnejšie napĺňané svoje emočné potreby a potreby blízkosti, prípadne bezpečia. Minimálne do šiestich rokov života vyrastajú síce v profesionálnych rodinách, ktorých spôsobilosť podmieňuje absolvovanie šesťdesiatich hodín vzdelávania a certifikát, no stále mávajú špecifické potreby výchovy, iné ako deti v prirodzenom rodinnom prostredí. Od šiestich rokov môžu byť deti umiestnené aj v „centrách pre deti a rodiny“ (tento názov nahradil v roku 2019 pomenovanie „detský domov“), ktoré sa však primárne, aj z kapacitných a finančných dôvodov, zameriavajú na fyziologické potreby detí, ich vzdelanie, bezpečnosť a prípravu do samostatného života v dospelosti. Dotyky, objatia či pozornosť sú v štátnom inštitucionalizovanom zariadení pre deti mimo vlastnej rodiny nedostatočne suplované. Deti vyrastajú v tzv. skupinách – ide o formy rodiny, v rámci ktorých bývajú v spoločnom byte. Skupinu tvorí zväčša osem až desať detí v rôznom veku, od šesť do osemnásť rokov, a jedna vychovávateľka alebo vychovávateľ. Fluktuácia osôb zabezpečujúcich výchovu je však vysoká, pri jednej skupine sa strieda približne šesť takýchto osôb za mesiac. Aj z tohto dôvodu sa vzťah medzi dieťaťom a osobou zabezpečujúcou starostlivosť vytvára veľmi ťažko.
Niekam patriť
Niektoré z detí sa dostanú do pestúnskych rodín alebo k profesionálnym rodičom, kde môžu byť napĺňané ich citové potreby, ak ich deti dokážu komunikovať a rodiny ich dokážu zabezpečiť. No dieťa si už môže niesť so sebou následky traumy z neprítomnosti bezpečnej osoby. Preto je potrebné, aby si pestúni a osoby vstupujúce do procesu adopcie uvedomili, že s dieťaťom je nutné pracovať – často totiž disponuje opakovanou traumatickou emočnou skúsenosťou neprítomnosti starostlivej osoby. Mnohým deťom sa ani napriek snahám pestúnov nepodarí vymaniť z tejto traumy, vyliečiť sa alebo aspoň prerámcovať náročné situácie. Stretávame sa u nich s pocitom „prázdna“ – necítia, že úplne patria do rodiny. Čím je dieťa mladšie, tým je proces adopcie efektívnejší – trauma dieťaťa je menšia (alebo takmer žiadna) a dieťa má možnosť vytvoriť si zdravý vzťah a pocit bezpečia. Pocit prázdnoty si deti vysvetľujú tým, že ich rodičia nie sú ich biologickí rodičia a cítia silnú potrebu zistiť svoj biologický pôvod, prípadne spoznať svoju biologickú rodinu. Majú veľké očakávania od tohto zistenia – kým a čím sú. No často je to skôr otázka hľadania a vytvárania svojej vlastnej identity. Pocit „nikam nepatrím“, či pocity opovrhnutia, opustenia a neschopnosti cítiť sa plnohodnotnou súčasťou nebiologickej rodiny, môžu často vychádzať z nezdravej emočnej väzby a neschopnosti vytvoriť si dôveru v rodinu, pocity spolupatričnosti, spoľahlivosti, zabezpečenia emočných potrieb a blízkosti.
Ani krik, ani plač
Jeden z výskumov v rumunských podmienkach sledoval deti, ktoré vyrastali v štátnych inštitúciách. Ako opisuje Nathan Fox, najprekvapivejší moment pre neho nastal pri vstupe do zariadenia. Žiadny plač, žiadny smiech či krik. Deti tam neplačú. Pochopili, že je to zbytočné. Potreba toho, aby ich niekto upokojil, resp. aby neboli sami, keď plačú – lebo si pýtajú pozornosť, blízkosť, bezpečie a lásku; alebo sú hladné, smädné či niečo ich bolí –; táto potreba zostávala opakovane nenaplnená a naučili sa, že plač im k naplneniu potrieb nepomôže. Pre ich potreby jednoducho nie sú kapacity – nie je dosť zamestnankýň (v týchto zariadeniach pracujú primárne ženy), ktoré by mali možnosť pristupovať individuálne ku každému dieťaťu a jeho potrebám. Ak je v zariadení tridsať detí a starajú sa o ne tri zamestnankyne, vznik bezpečnej emočnej väzby je medzi nimi takmer nemožný. Každé dieťa by v tomto prípade potrebovalo jednu blízku osobu alebo by jedna osoba mala byť k dispozícii maximálne dvom deťom. To sa však nedeje, a tak okrem plaču dieťa prestane používať aj krik, keďže ani po takomto prejave sa nedostaví naplnenie potreby pozornosti.
Ak vychádzame z Maslowovej teórie potrieb, dieťa síce má naplnené základné biologické a fyziologické potreby, no nemá naplnené ďalšie potreby – blízkosť, pripútanie, lásku a sociálnu podporu. Z tohto dôvodu sa u dieťaťa iba ťažko dostavuje moment sebarealizácie a sebaaktualizácie, napríklad formou hrania sa alebo ďalšieho rozvoja. Buď si teda dieťa vytvorí spôsoby, ako sa so svojou situáciou vyrovná, alebo zostanú tieto jeho potreby potlačené a dieťa bude pôsobiť skôr pasívne, apaticky, prípadne javiť známky nezáujmu, agresie. Bude preňho náročné učiť sa a chápať medziľudské vzťahy, blízkosť. V takomto type zariadenia s nedostatkom osôb, ktoré by mu venovali pozornosť a starostlivosť, nemá dieťa vyvinuté vnímanie bezpečia, dôvery a vzťahu. Tieto „obmedzenia“ sa následne môžu zintenzívniť a prerásť do dospelosti. V dospelosti môžu nastávať problémy v každodennom fungovaní – takýto človek je často náchylný k závistlivým formám správania a života, stráca schopnosť emočného prežívania, tvorenia si zdravých blízkych vzťahov, zodpovednosti, autonómie a pocitu spolupatričnosti. Celý život môže pociťovať pocity prázdna, ktoré vyplývajú zo zle formovaných prvotných citových väzieb. Je vyššia pravdepodobnosť, že sa takéto osoby ocitnú bez domova, ťažšie si udržiavajú prácu a sú náchylnejšie podľahnúť manipulácii alebo psychickým ochoreniam.
Prvý vzťah, a hneď trauma
Posledné roky stále viac a viac vnímam okolo seba atraktivitu a dôležitosť témy vzťahovej väzby, či už s ohľadom na otázky o čo možno najlepšej výchove dieťaťa, alebo z pohľadu partnerstiev a snahy pracovať na kvalite svojich, nielen romantických partnerských vzťahov. Teóriu vzťahovej väzby môžeme teda aplikovať do štruktúr rôznych vzťahov od raného detstva až po dospelosť. Nevyhnutné je pri tom poznať individuálnu východiskovú situáciu a mať možnosť vyhľadať pomoc pri spracovaní a liečení prvotnej traumy opustenia.
Naše primárne vzťahy v dospelosti – partnerské, romantické, sexuálne alebo najbližšie priateľstvá, sú vzťahy, ktoré by mali fungovať na vzájomnej dôvere, rešpekte, porozumení, bezpečí, osobnej autonómii, zodpovednosti a komunikácii. Ako sa dá niekomu dôverovať, ak nás to nikto nikdy neučil? Ak sme prichádzali do kontaktu so zradou, neistými formami osobnosti, neschopnosťou spoľahnúť sa na niekoho v našom detstve. Neboli sme rešpektovaní, vypočutí, naše názory vlastne ani neexistovali, nemali sme žiadnu osobnú autonómiu, o všetkom sa rozhodovalo za nás a bez nás. Naše emócie a pocity sa nestretli s pochopením, náš plač a krik sa nestretol s porozumením, naše potreby objatia a pocitu tepla ľudského tela neboli naplnené. Nikto nebol pri nás, keď sme padli a niečo nás bolelo, keď sme boli hladní a nedokázali sme sa ešte sami najesť. Keď sme v škole čelili potrebe spoznávať sa s druhými, prvým zlyhaniam a zlým známkam, prípadne šikane. A často tam pre mnohé a mnohých z nás nebol nik, kto by nás na konci dňa objal, pohladil a povedal nám, že je tu pre nás, že mu na nás záleží, že sa o nás stará, že nás má rád.
Prevychovaj svoje vnútorné dieťa!
Mnohí ľudia tiež v detstve nepociťovali autonómiu, nemohli sa rozhodovať, čo si oblečú alebo s čím sa budú hrať. Potom dospeli, chcú mať vlastnú rodinu, vlastné blízke vzťahy, pocit bezpečia a domova. Zisťujú však, že to buď vôbec nejde, alebo sa vždy niečo pokazí. Jednoducho to nevedia robiť, nevedia dôverovať. Nedokážu sa cítiť ako plnohodnotná osoba vo vzťahu. Neustále sú v strehu pred tým, čo by sa mohlo pokaziť. Alebo majú prehnanú potrebu kontroly, prehnanú potrebu starostlivosti. Všetko ostatné odsúvajú na druhú koľaj a zostáva im iba vzťah ako jediná potrebná vec v živote. Tak zabúdajú na ďalšie vzťahy a štruktúry, na prácu, na seba.
Vzťahová väzba je často prvotná a najväčšia trauma, z ktorej vychádza mnoho ďalších problémov. Stále je však možnosť z tohto začarovaného kruhu vystúpiť. Píše o tom napríklad psychologička Nicole LePera, ktorá prostredníctvom holistického prístupu rozoberá traumatický zážitok nášho vnútorného dieťaťa, poskytuje nástroje na prevýchovu tohto vnútorného dieťaťa a liečbu jeho traumy. V jednom zo svojich príspevkov hovorí o tzv. autentickej láske, ktorá nevychádza z vnímania samej či samého seba nekompletne bez druhej osoby. Táto láska nechce meniť alebo prispôsobovať osobu na istý idealizovaný obraz. Naopak, poskytuje bezpečný priestor na rozvoj, pre naše autentické ja bez pocitu viny alebo hanby. Takáto láska predstavuje skôr slobodu ako obmedzenie a pomáha odhaľovať negatívne vzorce správania a komunikovať ich. Traumatickú lásku LePera opisuje ako vnútorné väzenie, v ktorom máme potrebu vnímať sa víťazne a milovane za každú cenu. Takáto láska je často spojená práve s emočnou závislosťou od druhej osoby, kontrolou a snahou ochrániť sa pred možným utrpením.
Psychológovia a psychologičky, ktoré sa venujú téme vzťahovej väzby, uvádzajú viacero možností a spôsobov, ako si začať liečiť naše zranenia a traumy – je to možné, hoci si to vyžaduje pohľad na fungovanie blízkych vzťahov. Rovnako dôležité je uvedomiť si, že často ide o celoživotný proces – cestu, ktorá je miestami veľmi náročná. Prináša však uzdravenie generácií pred nami aj generácií po nás. A prináša tiež uzdravenie na spoločenskej úrovni.
Autorka je sociálna psychologička, výskumníčka a aktivistka
