Ničím všetko
Pozornosť je pre digitálny kapitalizmus jednou z najcennejších komodít – a zároveň jednou z mála, nad ktorými aj ako jednotlivci môžeme mať stále kontrolu, tvrdí vo svojej knihe How to Do Nothing Jenny Odell. Sama ju charakterizuje ako „sprievodcu ničnerobením ako spôsobom politického vzdoru voči ekonomike pozornosti“ (s. 11). Cieľom záhaľky od vynucovanej pozornosti sociálnych sietí podľa autorky nemá byť občerstvenie psychiky pre ešte vyšší výkon, ale prehodnotenie toho, čo znamená samotná produktivita.
Približne dvadsať rokov pred vznikom Facebooku Gilles Deleuze napísal: „Sme zahltení nezmyselnou vravou, šialeným množstvom slov a obrazov. Hlúposť ani na chvíľu nezatvára oči ani ústa. Problémom teda nie je podnietiť ľudí vyjadriť sa, ale poskytnúť im aspoň drobné útočiská samoty a ticha, v ktorých by mohli prísť na niečo, čo stojí za reč.“ Nič ako predpoklad niečoho: aj takto by bolo možné zhutniť zmysel ničnerobenia ako „vymanenia sa z jedného rámca (ekonomiky pozornosti) nielen za účelom získania času na premýšľanie, ale zároveň robenia čohosi iného v odlišnom rámci“ (s. 202). Pokiaľ chceme žiť inak, najprv potrebujeme nekonať, oslobodiť sa od frenetického reagovania na pretlak podnetov.
Zaháľať proti záľahe
Keďže aj pozornosti máme len obmedzené množstvo (hoci, našťastie, patrí k „obnoviteľným zdrojom“) a je možné ju rýchlo spotrebovať, ak ju vyplytváme, stávame sa zraniteľnými. „To preto, lebo pozornosť predstavuje základ všetkých ostatných druhov zmysluplného odmietnutia: umožňuje nám nadobudnúť thoreauovskú vyššiu perspektívu a je východiskom disciplinovanej kolektívnej pozornosti, ktorú si môžeme všimnúť pri úspešných štrajkoch a bojkotoch“ (s. 112). Všimnime si už samotnú sémantiku výrazov sústredenie a rozptýlenie: kým v prvom prípade ide o koncentráciu mnohosti do jednoty, v druhom prípade ide o disperziu jednoty do mnohosti. Rozptýlení sociálnymi digitálnymi technológiami sme teda nielen vykorisťovaní o svoju pozornosť, ale aj ďaleko od seba – doslova i obrazne.
Politický význam sociálnych sietí sa zvyčajne redukuje na rýchlosť a jednoduchosť, akými sa na nich šíria politicky relevantné informácie (od statusov ministrov cez názory radových používateľov až po anonymné konšpiračné teórie), avšak tento význam je omnoho komplexnejší a spolutvoria ho aj fotky z dovoleniek, reakčné videá alebo mémy. Podľa Franca Berardiho totiž súčasný režim „nie je založený na potláčaní disentu a neopiera sa ani o vynútené mlčanie. Naopak, spolieha sa na neustálu vravu, bezvýznamnosť názorov a diskurzu a tiež na to, že myslenie, nesúhlas a kritika sa v tomto kontexte javia ako banálne a smiešne.“ Na dynamickej nástenke je všetko rovnocenné: myšlienky pápeža a motivačné citáty, správy z Ukrajiny a inzeráty na predaj festivalových lístkov, kritiky neoliberalizmu a recenzie novootvorenej kaviarne.
Ak platí, že „predpokladom skutočného porozumenia je pozornosť voči príslušnému kontextu“ (s. 181), potom je chápanie sveta prostredníctvom sociálnych sietí celkom nemožné alebo nanajvýš skreslené, keďže kontext tam absentuje programovo. (Pritom by to tak nemuselo byť; predstavte si napríklad to, že by vám Facebook alebo Instagram namiesto „ľudí, ktorých možno poznáte“, odporúčal ďalší obsah k príspevku, ktorý vás zaujal – relevantný, pritom netotožný s tým z vašej „bubliny“.) Nerobiť nič – teda odpútať svoju pozornosť od sociálnych sietí – môže byť za istých okolností lepšou voľbou aj vtedy, keď sa hneď nezačítate do odbornej literatúry; už len samotné odvyknutie si od vnímania informácií bez kontextu a v čoraz rýchlejšom tempe môže byť pre naše poznávacie schopnosti občerstvujúce a v istom zmysle paradoxne aj podnecujúce. Kontext je priamo úmerný trvaniu pozornosti, tvrdí Odell, a preto čím dlhšie sme schopní ju udržať, tým komplexnejší obraz môžeme nadobudnúť.
Isteže, aj samotná možnosť odpojenia sa – či ešte dôslednejšieho vymanenia sa – z ekonomiky pozornosti je sčasti podmienená a ovplyvnená sociálne. Miera závislosti od sociálnych sietí súvisí napríklad s komunitnou infraštruktúrou v tej-ktorej fyzickej lokalite: ako príklad možno uviesť dostupnosť a kvalitu verejných priestorov, kde by bolo možné stretávať sa, diskutovať a organizovať sa inak než virtuálne. Miera odolnosti voči vynucovanej pozornosti je tiež nezanedbateľne ovplyvnená rodinným prostredím; zaneprázdnenosť rodičov – zvlášť, ak si nemôžu dovoliť zaplatiť človeka, ktorý by sa deťom v čase práce venoval – často ústi do toho, že „opatrovateľom“ detí sa stáva mobil a tablet. Ich kognitívne znevýhodnenie v porovnaní s deťmi elít zo Silicon Valley, ktoré vyrastajú s výrazne limitovaným prístupom k digitálnym technológiám, je na základe početných výskumov evidentné (v tejto súvislosti možno odporúčať knihy Manfreda Spitzera) už teraz a časom bude ešte zreteľnejšie.
Voluntate, studio, disciplina
Ničnerobenie nemôže byť únikom, pretože ako autorka dokumentuje na príkladoch amerických kontrakultúrnych komún, „z politického tkaniva sveta nemožno ujsť […]. Svet moju účasť potrebuje viac než kedykoľvek predtým. A opäť: nejde o otázku či, ale ako“ (s. 83). Ak má byť ničnerobenie vzdorom, potom by nemalo mať podobu kategorického odchodu či zanechania, ale skôr „odmietania priamo na mieste“, vstupu do „tretieho priestoru“, ktorý znamená: som tu a činím sa, ale nie tak, ako by ste chceli. Ako príklady majstrov odmietačov, ktorých Odell nazýva refusenikmi, kniha uvádza Diogena či Bartlebyho z rovnomennej poviedky Hermana Melvilla. Kým známy antický performer karikoval produktivitu svojich spoluobčanov váľaním svojho sudu hore-dole len preto, „aby vyzeral byť taký zaneprázdnený ako oni“, Bartleby vstúpil do tretieho priestoru medzi konformitou a únikom tým, že žiadosti svojho nadriadeného skorigovať istý dokument ani nevyhovel, ani ju priamo neodmietol, ale odpovedal vetou, ktorú po ňom v nedávnych rokoch opäť spopularizoval Slavoj Žižek: „I would prefer not to“ (Radšej nie).
Obývať tento tretí priestor znamená zúčastňovať sa života spoločnosti, ale vnímať ju z iných než navyknutých perspektív. Jedným z najlepších prostriedkov vyskúšania a eventuálne aj osvojenia si nových hľadísk je umenie. Vystrojení vôľou, túžbou a prípravou môžeme rozporovať ako neexistenciu alternatívy, tak aj to, že by ňou mal a mohol byť imaginárny exil z kapitalizmu: opätovné (alebo vôbec prvotné) zmocnenie sa pozornosti vytvára predpoklad pre úzky vzťah so svetom bezprostrednej skúsenosti, avšak podľa nášho vlastného kľúča k tomu, čo je z hľadiska našich záujmov relevantné. Tým sa mení všetko: z vleku reakcií na nerozlíšiteľnú záľahu podnetov z obrazoviek a slúchadiel sa dostávame k tvorbe vlastnej pozornostnej agendy. „Hoci sa najprv môže zdať, že odmietnutie je reakciou, v skutočnosti rozhodnutie odmietnuť niečo – nie raz, nie dvakrát, ale neustále, až kým sa situácia nezmení – predstavuje rozvoj a prihlásenie sa k individuálnym a kolektívnym záväzkom, z ktorých vyplývajú naše ďalšie činy“ (s. 104).
Rozklad pozornosti má na naše životy podobný vplyv, aký v spoločnosti dosiahol rozklad politickej kolektivity. Roztrieštená pozornosť aj trieda sú ľahko spacifikovateľné, nie sú schopné vyvinúť sústredený nápor, v skutočnosti mu však čelia a vo svojej rozptýlenosti z veľkej časti aj podliehajú. „Porozumieť subtílnym ekológiám bytia a identity,“ píše Odell, „si vyžaduje oslobodiť sa od predstavy jasne vymedzených entít, jednoduchých príbehov a úhľadných príčinností v štýle A vedie k B. Potrebujeme tiež skromnosť a otvorenosť, pretože už samotné vyhľadávanie kontextu je uznaním, že ešte nepoznáme celý príbeh“ (s. 179). Ak platí, že porozumenie je predpokladom zmysluplnej zmeny, potom naším zázemím v rámci ekonomiky pozornosti a kultúry bliku (M. Fisher) musí byť tretí priestor, v ktorom je možné formulovať otázky, identifikovať problémy a stanovovať stratégie po našom – bez submisívneho podriadenia sa „realizmu“ vládnucej triedy a jej (vedomých či nevedomých) konformistov na jednej strane a cynizmu či eskapizmu tých, ktorí sa od sveta (alebo konkrétnej situácie či kontextu) s teatrálnym zanevrením odvracajú, na strane druhej.
Nerobím nič. Ničím – tvorím všetko.
Autor je literárny vedec
Jenny Odell: How to Do Nothing. Resisting the Attention Economy. Brooklyn – London: Melville House, 2019.