Tento ročník festivalu Jeden svet bol výnimočný nielen svojou online podobou, ale aj výberom filmov. Ak je dokumentaristika antropológia s kamerou, potom tohtoročný Jeden svet dosiahol svoj potenciál. Ukázal nám, že pre niektorých a niektoré z nás nie sú naše rodiny, komunity či štáty bezpečným miestom. Mnohé z diskusií, do ktorých sme sa mohli ponoriť, a filmov, ktoré sme mohli vidieť, vychádzali zo skúseností a perspektív žien. Z tých, ktoré som zahliadla a oceňujem, môžem menovať filmy: Žena, Čo ťa nezabije, Žiaľ žien, Karavan lásky či Autoportrét.

To, že tento rok vyhral divácku cenu film Mai Martiniak Neviditeľná (2020) o pôrodnej traume, ma neprekvapilo. Túto snímku dlho očakávali odborné i laické verejnosti. Film zviditeľňuje násilie, ktorému sa filmový dokument v slovenskom prostredí už síce predtým venoval, no aj tak zožal úspech pre svoju schopnosť rýpať do tabu a vytvoriť priestor pre kolektívne smútenie. Je náročné točiť filmy, v ktorých narúšame pozitívne a dominantné naratívy či spoločenské predstavy (napr. o tom, že lekári a lekárky sa usilujú o to, aby nám neublížili). Ešte ťažšie je točiť filmy, v ktorých hovoríme o traume, pretože tým žiadame iných, aby ju prežili spolu s nami.

Filmový festival Jeden svet sa nás už nejakú dobu snaží učiť načúvať krivde. Nádejam sa, že nás mnohé z tohtoročných filmov tiež začali učiť načúvať a rozumieť traume.

Veronika Valkovičová

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia