„Je to jednoduché, to je len čistá hrôza,“ vravel mi kamarát, bezprostredne po koncerte, o Xenakisovej orchestrálnej skladbe Ata. „Prosím, že už nemusím chodiť na Mahlera?“ spýtala sa ma manželka po koncerte Deviatej symfónie. „Som v tom úplne stratená, netuším, čoho by som sa tam mala chytiť.“ Ja sa niekedy tvárim ako znalec avantgardnej vážnej hudby, v skutočnosti to však znamená, že som sa naučil predstierať, že ma tá hrôza a tá stratenosť nenapĺňajú úzkosťou. A preto som si mohol napríklad pred pár rokmi k Druhej symfónii menej známeho modernistického skladateľa Humphreyho Searla poznačiť, že „v tejto fáze sú už účinky avantgardnej hudby známe, ale tu sú aplikované s rafinovanou presnosťou a krutosťou. Všetko je však ustálené, stačí dôverovať remeslu.“
Theodor Adorno má, oprávnene, povesť nečitateľného a ťažko zrozumiteľného filozofa, avšak v jeho nespočetných textoch o avantgardnej vážnej hudbe sa napokon opakujú tieto témy – jej hrôzostrašnosť, nepochopiteľnosť, no zároveň jej upadanie do rutiny. A aj keď svoje myšlienky podáva vo forme náročných filozofických argumentov a komplexných muzikologických analýz, v konečnom dôsledku (napriek explicitným tvrdeniam o opaku) ide o pozíciu laika, ktorý je konfrontovaný s avantgardou bez možnosti úniku napríklad k analýze partitúry.
Tieto tvrdenia sa na prvý pohľad javia ani nie [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
