Nepohodu si treba nájsť

Andrej Kabal8. júla 2019906

Doba, keď rock ovládal priečky popularity, je dávno za nami. Úspech je teraz viac na strane interpretov hiphopu, ktorý sa stal svojou módou a vyjadrením jedným z pilierov mileniálnej generácie. Pre mladých ľudí je dnes bežnejšie vybrať sa skôr na rapovú dráhu, ako by si mali založiť kapelu, ktorá vyžaduje kolaboráciu medzi jej členmi, pravidelné skúšky a relatívne dlhý čas na zvládnutie základov vybratého hudobného nástroja. Tento príklad celkom priliehavo vykresľuje postupný spoločenský prechod k individualizmu. Súčasná spoločenská situácia a možnosti jednoducho kapelám tak neprajú ako kedysi. Preto by sme dnes mohli rockovú hudbu, tým skôr v labeli z východného Slovenska, považovať za niečo naozaj okrajové bez toho, aby sme urazili jej tvorcov. Práve naopak, svojím záberom a smerovaním sa košický label Nepohoda voči mainstreamu vymedzuje, a to hneď viacerými spôsobmi. A keďže plávať proti prúdu je vždy zaujímavejšie ako sa ním nechať unášať do zabudnutia (takzvaný vodný variant slávneho výroku od Neila Younga), tak je tento článok venovaný práve labelu Nepohoda, ktorý túto požiadavku spĺňa.

Tvoriť hudbu mimo pomyselných kultúrnych centier je vždy náročná úloha. Napriek tomu, že Košice na tom vôbec nie sú tak zle, stále sa majorita kultúrnych aktivít na Slovensku odohráva v Bratislave. Preto snaha viesť label z metropoly východného Slovenska musí byť činnosť, ktorá vyžaduje istú dávku odhodlania a trpezlivosti. Toto všetko sa odzrkadľuje v jeho zakladateľovi Rišovi Steinovi. Jeho excentrická a mierne konfrontačná povaha ho robí neprehliadnuteľným. „V roku 2015 sme so spolubývajúcim Matúšom Buranovským v Prahe založili nevážny festival s dôrazom na slovenský text, hľadajúc nejaký smer progresívnej muziky,“ spomína Stein na začiatky labelu. „Fakticky to bola diera na pražskom trhu, ktorú sme zaplnili prešovskou recesiou typu Chiki Liki Tu-a.“ Zvuk tejto legendárnej prešovskej formácie je jasne počuteľný na viacerých albumoch labelu a k odkazu tohto projektu sa hrdo hlási viacero členov Nepohody. Či už je to uvoľnený a mierne absurdný humor, ktorý má vo svojich skladbách Raptor Koch, rodák z Humenného, alebo inštrumentálna precíznosť projektu Vojdi. Chiki Liki totiž napriek obrovskej dávke recesie boli veľmi obstojní hráči na hudobné nástroje a ich funkom nakazený progresívny rock, ktorý sa nebál ísť za svoje mantinely, je veľmi príznačným aj pre Nepohodu. Mierne psychedelická atmosféra progresívneho rocku, ktorý táto kapela hrá, je naplnená nápadmi a technickou precíznosťou, ktorá však neznie onanisticky.

„Veľmi ma baví myšlienka, že sa na našom koncerte ocitne niekto, kto počúva rádio alebo ho hudba až tak nezaujíma, a po koncerte ti povie, že ho to bavilo. V skutočnosti ani nevie sformulovať, čo presne ho na tom bavilo, ale nejakým spôsobom to s ním pohlo. Pár takýchto ľudí, úplne z iných sfér, nám už pogratulovalo – aj keď si asi cestou domov zapli znovu to rádio. Väčší prínos to malo, ak si cestou domov pustili King Crimson alebo jednoducho niečo, čo má v sebe viac štruktúr. Nejaký zásadný prínos zatiaľ nevnímam, ale aj tak je to sranda,“ odpovedá gitarista Vojdi, Marek Buranovský, na otázku, ako vníma prínos svojho projektu. A má rock vôbec v dnešnej dobe zmysel? „Áno, má. Veď nie je to tak dávno, keď sa tento žáner vyvinul do podoby, ktorá potom v niekom zanechala pocit, že toto by sa malo volať ,rock. Pochopiteľne, zub času za tie roky ohlodal podobizeň rocku a už to nie je to, čo bývalo. Nie v zmysle, že to nie je kvalitné ako kedysi, ale kto by nechcel midi gitaru? Technológie a kríženie s inými žánrami posúva rock do neprebádaných dimenzií, či už chceme, alebo nie. Čo nové nám to povedalo, budeme vedieť presnejšie pomenovať s odstupom času. Čo nové nám priniesol AC/DC revival, vieme povedať s istotou aj dnes: nič.“ Buranovského štýl hrania na gitaru, ktorý odvážne a sebavedomo brázdi všetkými žánrami, je doplnený skvelými rytmami Samuela Bílého. Ich zvuk si všimol aj uznávaný hudobník a skladateľ Miroslav Tóth, ktorý v budúcnosti s Marekom plánuje kolaboráciu.

S prínosom do žánru rozhodne problém nemá Raptor Koch. Ešte pred vznikom Nepohody si vybudoval svojimi albumami kultový status. Jeho prvé nahrávky sú už z roku 2003, môžeme v nich počuť parodovanie rozličných hudobných superhviezd ako Rammstein, experimentovanie s rozličnými hudobnými žánrami a formami, a hlavne Raptorov špecifický humor, ktorý je tak troška pubertálny, tak troška neotesaný, ale v konečnom dôsledku originálny. V neposlednom rade sa v nahrávkach ukazuje Raptorov talent hry na rozličné hudobné nástroje. Jeho multitalent sa prejavuje napríklad aj v postpunkovej kapele Pokora, kde zdieľa stage so zakladateľom labelu Richardom Steinom. Zvláštny bol aj spôsob, akým sa Raptor dostal do širšieho ako regionálneho povedomia. Jeho nahrávky, ktoré kolovali na internete, si všimla legenda lo-fi scény R. Stevie Moore. Osobnosť, ktorá svojím hudobným prístupom ovplyvnila také mená hudobnej scény ako Ariel Pink a počas svojej kariéry vydala asi päťsto albumov. Raptorova produkcia je tiež plodná a pod svojím opaskom má tento samorast viac ako dvadsať albumov a kolaborácií s inými interpretmi, ako je napríklad Samčo, brat dážďoviek. Album Omša svedkoch Raptorovych je bizarne zmutovaný sprievod svätým obradom, ktorý znie ako prvá svätá kakofónia na halucinogénoch. Posledný Kochov album Ezoterik Pank vyšiel pod záštitou košického labelu Tabačka Records, ktorý dáva priestor umelcom z východného pobrežia.

Keby som si mal vybrať pre mňa osobne najlepšie znejúci projekt z labelu Nepohoda, tak to bude určite už vyššie spomenutá Pokora. Hravý a svižný postpunk so zvukom podobným projektom ako Polyrock alebo The Slits má výbornú rytmiku, priame texty, ktoré sú svojou jednoduchosťou úplne poetické (niečo, čo by si z nich mohli odniesť aj isté stálice našej folkovej scény). Ich posledný počin Nemám extra veľa casu Ep Bo mame dajaké jednanie Ep Ale tujam do mobilu ep A si všetci myslia ze riešim pracovné veci Ep je ďalším posunom v ich zvuku, ktorý sa neustále zdokonaľuje. Názov EP navyše dobre vystihuje ich humor, typický pre východ Slovenska, ktorý sa opisuje naozaj veľmi ťažko – je to totiž pocitová lyrika a komika, ktorú človek buď miluje, nenávidí, alebo jej rozumie, lebo sa v tomto regióne narodil. To, čo sa dialo na zahraničných undergroundových scénach jednu až dve dekády dozadu, sa začína aj vďaka Nepohode diať aj v našom regióne. Rastie tu hudobná alternatíva, ktorá ťaží z tradičného odkazu gitarovej hudby a zapĺňa tým obrovskú medzeru v slovenskej hudobnej produkcii. Snáď aj pomôže k lepšej a efektívnejšej organizácii mladých a originálnych kapiel, ktoré to v dnešnej dobe majú extrémne ťažké. A v neposlednom rade treba poznamenať, že hudobnú scénu tvoria hlavne výrazné osobnosti. A tých v Nepohode nájdeme hneď niekoľko. Jediné, čo by sa labelu dalo vytknúť, je absencia schopnosti „predať sa“, ale to je pri podzemných kolektívoch tohto typu bežný jav. Kto hľadá, ten jednoducho nájde. A to istý človek raz zahlásil, že na východe nič nie je. Idiot.

Autor je DJ, promotér, hudobný producent a žurnalista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: