Nehanebná nahota staroby

Dominika Moravčíková9. januára 20191314

Slovami herečky Susan Sarandonovej, v popkultúre všeobecne prevláda „nedostatok predstavivosti v rozprávaní príbehov o starých ľuďoch“. O to viac je ironické, že Sandy Kominsky a Norman Newlander, predstavitelia osemdielneho sitkomu The Kominsky Method (2018) z produkcie webtelevízie Netlix, čelia svojmu starnutiu priamo v centre popkultúry, Los Angeles.

Odsúvanie staroby z verejného priestoru sa ich priamo dotýka ako profesionálov filmového priemyslu, v ktorom je adorácia mladosti a vitality ako kvalít autentického života a tela všadeprítomná. Tvorca série Chuck Lorre, ktorý si po seriáli Teória veľkého tresku v sérii The Kominsky Method vyskúšal značne odlišnú scenáristickú polohu, prebíja nedostatok predstavivosti či rozmanitosti v príbehoch starých ľudí citlivým zobrazením každodenných patálií mužskej staroby v profesionálnych aj intímnych životoch.

Dane a smrť

Protagonisti série nie sú celkom každodenní starci – Norman je vplyvný muž, Sandy je krachujúci, ale úspešný učiteľ herectva, ktorého vlastná herecká kariéra zaostáva za tou pedagogickou. Ich celoživotné priateľstvo je disproporčné ekonomickým statusom a tiež v rozmere partnerstva – jeden trúchli za celoživotnou láskou, druhý má za sebou tri ukončené manželstvá a prežíva nemotorné začiatky nového vzťahu s Lisou, ktorá je od Sandyho mladšia takmer o dve dekády a zároveň je najstaršou študentkou herectva v jeho triede.

Mužskí protagonisti ale nie sú v tejto línii stereotypizovaní – jeden sa nedá charakterizovať ako voľnomyšlienkársky dobrodruh a ani druhý nie je krehký romantik. Obaja muži sú v rovnakej miere konštantne podráždení a okrem ubručaného sklamania majú spoločné ešte niečo iné – vedia, že v ich pokročilom veku sú ich kariérne aj telesné možnosti značne redukované. A musia sa s tým vyrovnať. Obaja sú heterosexuálni bieli cisgender muži s veľkým kultúrnym kapitálom, ktorých diskomfort spôsobuje takmer výhradne starnutie súvisiace s ponižujúcimi problémami so zdravím a nedostatkom profesijných príležitostí. Zámožného Normana po smrti manželky a následnej existenciálnej kríze trápi ešte drogovo závislá dcéra, zatiaľ čo u Sandyho sa objavuje nezvládnuteľná finančná záťaž v podobe dlhu na daniach. Aj ten je fixovaný na jeho vek – Sandy zanedbal platenie daní práve kvôli predpokladu, že kým sa daňový úrad začne zaoberať jeho dlhmi, bude už po smrti.

Trochu prekvapivo je najslabším článkom série Sandyho trieda študentov herectva. Rozprávanie série sa Sandyho lekcie snaží previazať s témou starnutia cez generačné neporozumenie, ktoré však vo výsledku pôsobí plocho. Študenti predstavujú nejasne definovanú armádu mileniálov žijúcich vo svete komplikovaných politík identity, ktoré si cestu prederú aj na hodiny herectva. Chlapec s írskymi koreňmi vyvolá konflikt tým, že zahrá čierneho muža, čierna študentka zase na odplatu zahrá karikatúru queer muža. Sandy ako „stará škola“ vstúpi do hádky študentov s tvrdením, že „na ničom z toho nezáleží“, a zdôrazní esenciu herectva, ktorá je stále rovnaká a ktorú majú všetci spoločnú.

Kontrast tohto prístupu s komplikáciou, ktorú študenti vnášajú hádkou o politikách reprezentácie, stereotypizuje Sandyho ako predstaviteľa politicky neutrálneho „čistého umenia“ (ktorý oplýva, ako inak, dominantnou kultúrnou identitou), zatiaľ čo študenti obnažujú fakt, že herectvo vo svojej podstate nepozná politickú neutralitu (napriek tomu, že to pravdepodobne nebol scenáristicky akcentovaný úmysel). Sérii The Kominsky Method, ktorej názov je odvodený od Sandyho princípu hereckej pedagogiky, preto paradoxne chýba lepšie prekreslenie medzigeneračného dialógu medzi študentmi a školiteľom, ako aj dôsledná formulácia toho, v čom je Kominského metóda herectva osobitá.

Problém s emaskuláciou

Rozprávanie The Kominsky Method je veľmi špecifické v spôsobe, akým prepája normativitu so subverzivitou, predovšetkým v oblasti zobrazenia maskulinít. Sandy reprezentuje typického šarmantného umelca a zvodcu, ktorý prešiel troma manželstvami a naprieč nimi stihol bezpočet románikov s herečkami, ktoré školil. Otvorenosť série v téme starnutia však jednoliatosť tohto stereotypu láme – Sandy nie je bezchybnou projekciou hrdinu, ktorého telo je šarmantným spôsobom staré, hoci sám ostáva vo svojej maskulinite nestarnúci. Potiaže s prostatou, ktoré sa tiahnu naprieč niekoľkými epizódami, útočia na samotné jadro Sandyho maskulinity – rozkladajú nielen jeho sebavedomie, ale kontaminujú jeho mužnosť v konfrontácii s inými ľuďmi – po tom, ako odprevadí priateľku Lisu k jej domu, sa vymočí na kríky pred jej domom, zatiaľ čo jej syn ho sleduje z okna.

Sandymu sa však napokon do istej miery podarí obnoviť svoje miesto v patriarchálnom poriadku tým, že vďaka robustnej medikácii dokáže podať obstojný sexuálny výkon. V absurdnom postkoitálnom rozhovore Lise sumarizuje medikamenty, ktoré mu to umožnili, do siahodlhého zoznamu končiaceho liekom na podporu erekcie. Táto remaskulinizácia je paradoxná v zmysle rozrušenia rámcov normativity – Sandy sa príliš nelíši od muža z reklám na lieky podporujúce erekciu, ktorý používa túto „protézu mužnosti“ na to, aby si zachoval hegemónnu identitu heterosexuálneho muža v tele, ktoré túžbu a správanie viazané na túto identitu už nedokáže samo osebe sprítomniť. Na druhej strane, presun „protézy mužnosti“ do centra pozornosti a artikulácia jej nevyhnutnosti pôsobí subverzívne. Sandyho sexuálna performance nie je v žiadnom prípade triumfom, ktorý by potlačil starnutie v prospech normatívnej maskulinity spojenej s vynikajúcou pružnosťou tela, ale je odkrytá ako súčasť celku Sandyho telesnosti. Inak povedané, nie je zázračným vzmužením sa a návratom do pôvodného maskulínneho kontextu. Je škoda, že séria neposkytuje rovnakú reprezentáciu aj ženským protagonistkám.

Mýtus a skutočnosť staroby

Beth Montemurro a Lisa V. Chewning v stati Aging ‘‘Hot’’: Images and Narratives of Sexual Desirability on Television (2018) píšu, že v populárnych naratívoch je starnutie ponímané ako úpadok či ako niečo, čomu sa treba vzoprieť. Toto vzopretie má viesť k takzvanému „úspešnému starnutiu“.

Starí muži v The Kominsky Method na niečo také nemajú energiu ani náladu. Starnutie je obnažené ako neprekonateľný fakt bez dusivej ťažoby a hanby, ktorá je s jeho vytesnením z verejného priestoru a popkultúry vnútorne spojená. Sandy a Norman nie sú objektivizovaní či prípadne infantilizovaní ako nositelia tajomnej stareckej múdrosti bez ľudských túžob. Rovnako ani smrť v sérii nie je vyčlenená zo života do inej, neartikulovanej sféry, ktorá generuje zahanbenie, mlčanie a odstránenie humoru. Napríklad sekvencia z pohrebu Normanovej manželky je oslavnou i grotesknou udalosťou, v ktorej je nečakane dojemný prejav Normana v skokovom obrate nálady scény prerušený príchodom jeho zmätenej dcéry.

Séria The Kominsky Method v konečnom dôsledku ukazuje, že nie je možné celkom dôstojne zostarnúť. Toto poznanie je skôr úľavou než sklamaním – poníženie, ktoré prichádza so zdravotníckymi procedúrami, močením do kríkov a nákupom rakvy, nie je zlyhaním vo svete, v ktorom by slušný človek po správnosti mal starnúť elegantne a diskrétne. Naopak, staroba podľa The Kominsky Method prebýva na samotných povrchoch ľudských tiel a myslí – nedá sa schovať a zatajiť, prežívať len v súkromí a na toaletách pri problematickom močení. Elegantné a diskrétne starnutie je ilúzia, ktorú The Kominsky Method prevalcuje obrovskou silou.

Autorka je študentka hudobnej vedy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: