Prečo sa Život vysmieva z ochrany prírody a národná strana chce rušiť národné parky?

Ondrej Kameniar20. decembra 202361844
Bobor nám veľmi dokáže pomôcť so zadržiavaním vody v krajine. Foto: Ondrej Kameniar

Parlamentné voľby na Slovensku priniesli okrem iného aj krásnu ukážku efektu motýlích krídel: stačilo pár hlasov navyše a do parlamentu tesne preliezla aj SNS. To je však len začiatok príbehu. Oveľa zaujímavejšie je, že podivná extrémistická mikrostranička, ktorá sa s SNS pred voľbami zliala a ktorá dokopy nemala ani dve percentá hlasov, kompletne ovládla jedno celé ministerstvo. A aby toho nebolo málo, strana sa volá Život – národná strana a otvorene sa vysmieva z ochrany prírody vrátane národných parkov.

 

Poďme však pekne po poriadku. Po voľbách ešte všetko vyzeralo trochu ináč. I keď nie lepšie. Do médií sa rozkríklo, že horúcim adeptom na ministra životného prostredia je Rudolf Huliak – poľovnícky funkcionár z Očovej, človek s napojením na veľký biznis s drevom a agresívny konšpirátor, ktorý nepriamo vyzýval na obesenie ochranára či verejne hovoril o migrantoch ako o opiciach. Celú kampaň založil na šírení nenávisti a dezinformácií o mimovládnych organizáciách, medveďoch a národných parkoch. A poddimenzované slovenské školstvo spolu s facebookovými algoritmami mu pomohli nazbierať nezanedbateľný počet krúžkov. Až taký vysoký, že si robil zálusk na ministerstvo. Druhým možným kandidátom bol Filip Kuffa s dosť podobným profilom. To však medzi nami ochranármi vyvolalo obrovskú vlnu pobúrenia. Iniciatíva My sme les v spolupráci s ďalšími organizáciami spísala otvorený list, ktorý vymenovával dôvody, pre ktoré sa ani Huliak, ani Kuffa nemôžu dostať do vedenia Ministerstva životného prostredia. Otvorený list podporilo 61 organizácií a združení. A to nielen ochranárskych, ale aj cyklistických, turistických, poľnohospodárskych a iných. A 170 vedcov a odborníkov. A takmer 52 000 ľudí. Za týždeň…!

Pravdepodobne aj verejný tlak prispel k tomu, že prezidentka napokon odmietla vymenovať Huliaka za ministra. Nakoniec sa do prázdneho kresla posadil Tomáš Taraba. Tiež z kandidátky SNS, alebo presnejšie zo strany Život – národná strana. Štátnymi tajomníkmi sa stali jeho dvaja stranícki kolegovia: Filip Kuffa a po menších rošádach aj jeho otec Štefan.

Človek by si pomyslel, no nádhera: bývalí predstavitelia strany Život budú mať rezort životného prostredia! V čele s uhladene a inteligentne pôsobiacim ministrom, ktorý vie bezchybne vystupovať. Alebo…?

Realita je iná. Už prvé kroky a vyjadrenia ukazujú, že Život v skutočnosti pohŕda životom a minister Taraba je len uhladenou verziou Huliaka. V jeho prejavoch rezonujú kanalizácie, čističky, spaľovne odpadu, regulácie riek, malé vodné elektrárne a predovšetkým – podpora priemyslu a investorov. Klimatická kríza a kríza biodiverzity, najvážnejšie výzvy súčasnosti, sú na okraji záujmu. Medvede a vlky sa spomínajú hlavne v súvislosti s ich strieľaním a národné parky v súvislosti s ich „prehodnocovaním“. Po kritike prišli útoky od najvyšších predstaviteľov ministerstva aj na nás: vraj sme nejaká „úzka skupina mimovládok, ktorá bola doteraz nacicnutá na štátny rozpočet“. Vraj sme „deti“ a „ajtíčkari z centra Bratislavy“. Samozrejme, nič z toho nie je pravda. Tieto vyjadrenia majú slúžiť jedinému: ukázať, že ochrana prírody v klasickom zmysle slova je iba príťažou spoločnosti a brzdou pokroku. Že je to pridrahá zábavka, ktorú si nemôže naša spoločnosť dovoliť. A predovšetkým – že bezzásahový režim v chránených územiach je niečo, čo treba obmedziť na minimum. Na žiadosť o stretnutie odoslanú zástupcami environmentálnych mimovládok nereagovalo ministerstvo ani po mesiaci. A vraj majú všetci dvere otvorené…

Bielovodská dolina, Vysoké Tatry. Foto: Ondrej Kameniar

Dediny spláchnuté do Váhu

Ministerstvo vysiela signály, že môžeme mať chránené územia, ale len tak trochu. Namiesto postupného zlepšovania ochrany v národných parkoch tak, aby časom spĺňali medzinárodné kritériá, ich treba radšej zrušiť. Respektíve prekategorizovať na prírodné parky s nižším stupňom ochrany. Veď predsa naša potravinová sebestačnosť je závislá od toho, či sa bude aj v národných parkoch hospodáriť. A ľuďom treba zabezpečiť ich sväté právo ťažiť drevo. Ten „bezzásah“ iba ničí krajinu a robí z nej zarastenú neúrodnú chrapaždinu. A okrem toho, vo Švajčiarsku je len jeden národný park a aj v Nemecku chránia oveľa menšie percento celkovej rozlohy krajiny ako u nás. Ani v Británii toho bezzásahu veľa nemajú. A my predsa nie sme ani takí bohatí, aby sme si to mohli dovoliť. Informáciu o rušení NP Malá Fatra premyslene vypustil von štátny tajomník Kuffa. Keď na ministerstve videli, s akou nevôľou verejnosti sa stretla, minister sa pohotovo vyhovoril, že on nič také nepovedal. No z ostatných jeho vyjadrení je jasné, že presne o to mu ide. Pre čo iné by potom v rádiu rozprával o tom, ako po 1. 1. 2024 otvoria zonáciu Malej Fatry a „vyhodia odtiaľ veci, ktoré tam boli pretlačené bez toho, aby sa vôbec komunikovalo s tam žijúcimi ľuďmi?“ Veď predsa ešte ani len nebol správou národného parku zverejnený odborný návrh zonácie! To znamená, že aj keby niekto chcel, tak ešte nemal kde pretlačiť čokoľvek proti miestnym obyvateľom! Lenže pán minister očividne z nejakého dôvodu potrebuje šíriť naratív o „zlej ochrane prírody“ a poštvávať ľudí proti národným parkom.

A nejaká druhová ochrana? Sysle, korytnačky, hlucháne? To už je pánovi ministrovi úplne na smiech. Veď načo sú komu nejaké myši a sliepky… No je to skutočne tak? Je ochrana prírody pre našu ekonomiku príťažou? A predovšetkým – dospeli sme už naozaj do bodu, keď sme nezávislí od prírodných ekosystémov? Vieme si naprojektovať umelé, stopercentne manažované životné prostredie? Stačí nám zachovať si z pôvodných prírodných ekosystémov na Slovensku maličké ukážky, do ktorých sa budeme chodiť pozerať ako do múzea?

V pralese to funguje tak, že kam strom padne, tam sa rozloží. Veľká Fatra. Foto: Ondrej Kameniar

Aldo Leopold, americký filozof, lesník, environmentalista a ekológ, to vystihol už v prvej polovici dvadsiateho storočia veľmi dobre: „Je veľkou ilúziou myslieť si, že človekom využívané časti krajiny môžu prežiť bez tých človekom nevyužívaných.“ Ďalší storočný výskum v ekológii na tomto poznatku v podstate nič nezmenil, len ho potvrdil. Život je v skutočnosti len jeden a my všetci sme jeho súčasťou. Ak sa darí životu okolo nás, bude sa dariť aj nám: či už z hľadiska fyzického a duševného zdravia, alebo z hľadiska ekonomického. Malo by preto byť naším hlavným záujmom život chrániť. Je pomerne fascinujúce uvedomiť si, že niekto bol schopný toto poznanie dosiahnuť v časoch, keď sa ekológia nachádzala iba v plienkach a o klimatickej zmene sa ani nechyrovalo. Ešte fascinujúcejšie je, že dnes, v roku 2023, keď máme k dispozícii toľko vedeckých štúdií a prejavy klimatickej zmeny zažívame na vlastnej koži, môže o prírode rozhodovať partia ľudí, ktorá toto všetko popiera. A ešte sa aj nazve Život…

Nebudem citovať všetky tie stohy vedeckých štúdií, ktoré jasne ukazujú, že predovšetkým v horách je kľúčové zachovať lesy v čo najprírodnejšom stave, ideálne bez hospodárenia a s minimom ciest. Stačí sa v silnom lejaku prejsť najprv po pralese a potom po rúbanisku či poraste, rozbrázdenom ťažkými strojmi. V jednom všetok dážď vsiakne priamo na mieste, v druhom väčšina vody odteká po povrchu a berie so sebou aj úrodnú časť pôdy. Každá cesta či koľaj sa mení na súčasť obrovskej drenáže a pomáha odvádzať vodu aj s pôdou preč z lesa. Ak príde silná búrka s veľkým úhrnom zrážok, ľahko môže vzniknúť nebezpečná blesková povodeň.

Lykožrút je súčasťou horského lesa, snaha o jeho odstránenie spôsobí oveľa viac škôd ako samotný lykožrút. Foto: Ondrej Kameniar

So zrýchľujúcou sa klimatickou krízou sa pravdepodobnosť katastrofy len zvyšuje. Uplynulé leto sme boli svedkami toho, aké zlé to môže v skutočnosti byť: v Grécku napršalo za 18 hodín vyše 750 milimetrov zrážok! To je viac, ako je miestny celoročný úhrn. Tamojšia rieka sa zdvihla o 9 a pol metra a zaplavila rozsiahle územia. Skúste si predstaviť, čo by sa stalo, keby len polovičné množstvo vody spadlo niekde nad nízkotatranskými rúbaniskami! Niektoré dediny by doslova spláchlo do Váhu a osud Liptovskej Mary by tiež bol otázny (a tým aj osud Ružomberka a ďalších usadlostí nižšie po prúde). Takéto škody by samozrejme boli pre Slovensko násobne drahšie ako preventívne opatrenia vo forme zlepšenia ochrany prírody. Vždy je lacnejšie problémom predchádzať, ako sa ich potom snažiť riešiť. Od ministra životného prostredia by som očakával riešenia s využitím prírodných procesov, nie ďalší betón. Okrem ochrany horných častí povodí pred ťažbou by mohol riešiť spoluprácu s obnovujúcou sa bobrou populáciou či obnovu riečnej morfológie. Mimochodom, neviem si celkom predstaviť tie regulácie riek a kanalizácie, ktoré by boli schopné plne kompenzovať negatívny efekt ťažbou zničených povodí a ochrániť nás v novej realite klimatickej krízy.

Tikajúce časované bomby

Ťažbou zničené horské údolia sa skutočne menia na tikajúce časované bomby, nebezpečné zvlášť pre lokálne vidiecke obyvateľstvo. Presne to, ktoré sa často nechá presvedčiť, že ťažba dreva je jediným možným využitím lesov nad ich dedinou. Dobre zachovaný prírodný les so všetkým, čo k nemu patrí (áno, aj mŕtve stromy), je zase výbornou poistkou proti takýmto scenárom. Teda za predpokladu, že je dostatočne veľký. Ideálne by mal zaberať celé povodia. Vtedy nás dokáže aspoň čiastočne uchrániť pred povodňami a suchom. A tiež máme šancu, že takýto rozsiahly komplex sám dokáže prežiť besnenia živlov dlhodobo. Pretože veľa signálov naznačuje, že človekom intenzívne obhospodarované vysádzané lesy a rovnako aj príliš malé izolované zvyšky pôvodných lesov majú svoje dni spočítané.

Lenže čo ak sa už chyba stala a územie je poškodené ťažbou a nesprávnymi lesohospodárskymi postupmi? Má zmysel takéto územia chrániť? Áno, má. A veľký! Príroda totižto dokáže regenerovať. Niekedy aj prekvapivo rýchlo. Obzvlášť je to pravda pri našich národných parkoch. Napriek všetkému sa v nich stále zachovali ostrovčeky či miestami dokonca aj veľké ostrovy pôvodnej prírody (na rozdiel od západnej Európy, ktorú pán minister z jemu známych dôvodov zvykne spomínať ako zdroj inšpirácie pre naše národné parky). Ak v územiach okolo ostrovov pôvodnej biodiverzity prestaneme blokovať prírodné procesy (v praxi – prestaneme bojovať s lykožrútom, prestaneme odstraňovať vetrovú kalamitu, prestaneme ťažiť a sadiť), príroda sa začne z tých ostrovčekov šíriť späť do celého národného parku. Niečo také sa deje už 19 rokov v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách – zdrojom obnovy je niekoľko fragmentov pôvodného pralesa. Jedným z dôsledkov je aj to, že na rieke Belá, ktorá odtiaľ vyteká, sa povodne neustále zmenšujú. Napriek tomu, že zrážky na hrebeňoch Západných Tatier sa za posledné desaťročia zvýšili približne o polovicu!

Foto: Ondrej Kameniar

Od čias Alda Leopolda sa toho na našej závislosti od prírody veľa nezmenilo. So zhoršujúcou sa klimatickou krízou sa potreba rozsiahlych funkčných ekosystémov stáva ešte očividnejšou aj pre neodbornú verejnosť. Vytopenej pivnici či obývačke alebo kohútiku bez tečúcej pitnej vody rozumie skoro každý… Uvedomujú si to aj európski politici a političky, ktorí určili pre Európsku úniu cieľ zvýšiť rozlohu chránených území na 30 % do roku 2030. Až jedna tretina z toho má byť chránená v bezzásahovom režime. Takže ani argument o našom „preháňaní“ v porovnaní s Európou neobstojí. Navyše, máme aj príklady krajín, ktoré kedysi spravili z ochrany prírody dominantnú súčasť svojej národnej stratégie, a dnes vidíme jednoznačne pozitívne výsledky takéhoto rozhodnutia. Stačí sa pozrieť na príbeh Kostariky – kedysi zničená a chudobná krajina, ktorej vedenie si v roku 1987 povedalo, že ide založiť svoju ekonomiku nie na ničení prírody, ale na jej ochrane a obnove. Dnes je prakticky vo všetkých ukazovateľoch vrátane ekonomických jednou z najlepších krajín pre život v celom regióne. Skrátka, ochrana prírody nie je príťaž, ale obrovské pozitívum pre všetkých. Prvé pozitívne príklady sa už ukazujú aj na Slovensku – ministrom a jeho spolupracovníkmi toľko kritizovaný projekt obnovy populácie sysľa už dnes priťahuje do regiónu Muránskej planiny veľké množstvo návštevníkov a vytvára nové pracovné miesta pre miestnych obyvateľov. Viac takýchto projektov, ktoré zároveň vracajú do krajiny život aj pracovné príležitosti!

Dobre spravovaný národný park je najvhodnejšou a medzinárodne zabehnutou inštitúciou, ktorá môže zabezpečiť ochranu a obnovu prírody na veľkých územiach a tým činom aj ochranu ľudských záujmov v okolí pred výčinmi klimatickej zmeny. Okrem toho vie výrazne pozdvihnúť lokálnu ekonomiku. Naše ministerstvo by namiesto vysielania podprahových posolstiev o ich rušení či prehodnocovaní malo počúvať odborníkov a robiť všetko pre ich zachovanie a zabezpečenie ich riadneho fungovania. Vrátane adekvátneho motivovania vlastníkov súkromných pozemkov a okolitých samospráv, bez ktorých sa dajú dobré výsledky dosiahnuť len ťažko. Do roku 2030 Slovensko dostane celkovo z Európskej únie vyše 15 miliárd eur na klimatické opatrenia, kam spadá aj ochrana prírody. Podľa inštitútu Environmentálnej politiky (2022) by rozšírenie bezzásahových území v našich národných parkoch na úroveň požadovanú medzinárodne uznávanými kritériami IUCN vyšlo zhruba na 8 – 24 miliónov eur ročne. Ak si uvedomíme, že takáto investícia sa ešte navyše pýši aj nezvyčajným mnohonásobným zhodnotením, bolo by naozaj trestuhodné, aby sme na takéto opatrenia peniaze na Slovensku nenašli. A nevybrali sa sľubnou a overenou cestou Kostariky. Zvlášť, keď sa o naše spoločné ŽIVOTné prostredie a NÁRODné parky stará strana ŽIVOT ako súčasť Slovenskej NÁRODnej strany!

Autor je vyštudovaný zoológ a ekológ, dnes pôsobí ako environmentálny aktivista v iniciatíve My sme les.

  • Eva Mosnáková

    23. decembra 2023 v 14:24

    Podporjem ochranu prírody. Rada sa rozprávam s mládežou. Argumentácia pre študentov však je jednoduchšia a viac nasmerovaná na ďalšie škody v buúcnosti .Ako aj na ich možnosti pokračovať v zápase proti chamtvosti v ich dospelosti. Srdečne Eva

    Odpovedať

  • Rasta

    24. decembra 2023 v 8:34

    dakujeme igorkovi za predcasne volby a „vybornu“ vladu

    Odpovedať

  • Peter Totkovič

    24. decembra 2023 v 9:06

    Súhlasím, až na boj/neboj proti lykožrútovi. Pravdou je, že tvrdenie, že príroda si poradí funguje. Ale nie v súčasnom zanešvárení životného prostredia exhalátmi, oxidom uhličitým atď. Žijeme strašne rýcho, a keď aj my prírode nepomôžeme, tak to nedopadne dobre.
    Rasta, my sa tu bavíme o prírode, neťahaj sem úplne zbytočnú nevraživosť.

    Odpovedať

    • Rasta

      30. decembra 2023 v 0:00

      Pan Totkovič, v tatrách je úplne jasné že bezzasah je najlepšie riešenie pre lesný ekosystém…avšak nie pre drevárov.
      Na margo nevraživosti, ja som volil ps ale vďaka igorkovi teraz trpíme všetci

      Odpovedať

  • Branislav

    24. decembra 2023 v 10:31

    To čo pripravuje ministerstvo životného prostredia pre slovenskú prírodu, je v príkrom rozpore s ochranou prírody ale aj so zdravým rozumom. Je treba byť v strehu a ochraňovať našu už beztak dosť zdevastovanú prírodu nedovoliť bezhlavú ťažbu dreva urbárnikom ,rušenie národných parkov alebo znižovanie chrakteru ich ochrany,pod zámienkou zvýšenia zamestnanosti v daných oblastiach a podobné nezmysly vedúce k devastatácii našej prírody.

    Odpovedať

  • Anna Lecsöová

    24. decembra 2023 v 11:07

    Ľudia sú nepoučiteľní hlavne keď sa jedná o peniaze.Nemyslia na to,že lesy sú pľúca aj ich detí ak majú nejaký cit, alebo zodpovednosť.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: