Pamätám si, ako som v detstve navštívil starú mamu v Korytnici, kde som prvýkrát počul o kúpeľoch. Ale neuvidel som ich. Stáli sme v bráne kúpeľov pred závorou, ktorá nás nepustila dnu. Nebola len fyzickou hranicou, ale aj pomyselnou hranicou sveta dospelých, kde deti nie sú vítané.
Predstavu kúpeľov si väčšina z nás dodnes spája práve so staršími členmi rodiny, ktorí dočasne zo zdravotných dôvodov odišli niekde ďaleko od mesta. Obraz dopĺňajú ambivalentné opisné slová ostatných dospelých, ktoré zneli na pomedzí ľútosti a závisti. Kúpele tak pre mnohých dodnes ostávajú ukryté za predstavou inštitúcie, ktorá skôr neláka. Rovnako sme si zvykli aj na klišé o bohatstve slovenskej prírody na minerálne vody. Konštatovanie zovšednelo a ani nám už nenapadne, že je pravdou, ktorú je lepšie úročiť než zatracovať.
Odkiaľ sa vzali?
Liečebné kúpele sú kultúrnym a historickým fenoménom stredoeurópskeho priestoru. Vo svete by ste niečo podobné hľadali márne a iste neprekvapí, že s výnimkou nášho regiónu (časti západnej Európy a niektorých krajín bývalého ZSSR) sú prakticky neznámym konceptom liečebnej starostlivosti. V dvadsiatom storočí sa stali miestom sociálneho a ekonomického experimentu, ktorým sa dnes neprávom pohŕda. Kúpeľná starostlivosť je dnes na ústupe v prospech krátkodobého konzumného turizmu so všetkými negatívami, čo tento pojem so sebou nesie.
Aby vôbec došlo k rozvoju liečebných kúpeľov, musia byť splnené niektoré predpoklady. Prvoradé sú vhodné hydrogeologické danosti, hospodárska vyspelosť krajiny a kultúrny vzťah ku kúpeľom. Navyše, počas posledných sto rokov došlo k rozvoju kúpeľníctva len tam, kde existuje všeobecný zdravotný systém. V priebehu 20. storočia sa niekoľkokrát prehodnotili východiská kúpeľného rozvoja. Kým začiatkom minulého storočia sme na Slovensku mali stovky kúpeľných lokalít, dnes ich je oficiálne uznaných len 21. Tento nepomer však nie je dôsledkom úpadku kúpeľníctva, avšak jeho inštitucionalizáciou, reguláciou a riadeným rozvojom. S postupným nárastom vedeckých (hydrogeologických a hydrochemických) a odborných zdravotníckych (balneologických) kapacít a s postupným zavádzaním všeobecného zdravotníckeho systému v Československu došlo k radikálnemu prehodnoteniu kúpeľnej siete.
V roku 1947 sa na Štrbskom Plese konala balneologická anketa (konferencia), ktorej výsledkom je dnešná sieť kúpeľných miest na Slovensku. Kúpele sa rozdelili na tri skupiny podľa významu, čo predurčilo ich ďalší rozvoj. Do prvej kategórie medzinárodného významu sa dostali kúpele vo Vysokých Tatrách, v Piešťanoch, Sliači, Trenčianskych Tepliciach, Bardejove a z dôvodu výskytu jedinečných minerálnych vôd aj menšie kúpele v Smrdákoch a v tom čase okrajové kúpele v Dudinciach. Do druhej kategórie celoštátneho významu prešli ostatné dnes známe slovenské kúpele ako Lúčky, Štós, Číž, Turčianske Teplice, Bojnice, Korytnica, Brusno, Kováčová, Sklené Teplice a Vyšné Ružbachy. Do tejto kategórie neskôr zaradili aj v roku 1953 objavené pramene v Nimnici. V tretej kategórii miestneho významu sa ocitli ostatné kúpeľné miesta, ktoré sú už dnes pomerne neznáme. Sú to napríklad kúpele Belušské Slatiny, Sobrance, Ľubovnianske kúpele a mnohé iné lokality. Je teda zrejmé, že vývoj situácie po druhej svetovej vojne smeroval k centralizácii a regulácii, ako aj k redefinícii poslania kúpeľov.
Na čo sú a pre koho?
Vo februári 1948 preberá moc v Československu komunistická strana. Všetky kúpele prešli do vlastníctva štátu. Liečebná starostlivosť v kúpeľoch bola zverená Štátnej zdravotnej správe pri Ministerstve zdravotníctva ČSR. O chod kúpeľov sa starala spoločnosť Československé štátne kúpele. Ku koncu roku 1950 disponovali 47 kúpeľnými lokalitami. Ubytovacia kapacita predstavovala približne 5 000 postelí. Architekt Viktor Uhliarik, dlhoročný riaditeľ špecializovaného projektového ústavu Zdravoprojekt, v roku 1968 označil za najvýznamnejší medzník v rozvoji domáceho kúpeľníctva zákon č. 43/1955, v ktorom sú kúpele zadefinované ako zariadenia preventívnej a liečebnej starostlivosti. V závere 60. rokov vzniká silný inštitucionálny tandem zadávateľa, riaditeľstva Československých štátnych kúpeľov a žriediel, Slovakoterma Bratislava (1967 – 1995), a vykonávateľa podoby stavebného rozvoja kúpeľov, spomínaného projektového ústavu Zdravoprojekt Bratislava (1966 – 1992). Tieto inštitúcie spoločnými silami radikálne pretvorili pomocou architektúry starostlivosti rozsiahly komplex slovenských kúpeľov. Ambíciou obdobia po roku 1966 bolo pretvoriť kúpele na cenný komplex medzinárodnej úrovne, rozprestrený rovnomerne po celom území krajiny. Nástrojom bola výnimočná architektúra s vysokou technickou a umeleckou hodnotou. V roku 1989 boli slovenské kúpele po dvoch dekádach zásadného rozvoja schopné poskytovať liečebnú rekreáciu pre takmer dvestotisíc ľudí ročne, pri kapacite vyše desaťtisíc lôžok. Jeden z najväčších úspechov tohto obdobia je komplex Balnea centra na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Komplex budov s dĺžkou 750 metrov a kapacitou 1 200 lôžok, s možnosťami pre tisíce procedúr denne je dodnes jednou z najväčších civilných stavieb na Slovensku a centrom balneológie globálneho významu.
Tekuté kúpeľné paradigmy
V roku 1995, keď bola Slovakoterma rozdelená na jednotlivé lokality vyčlenené na privatizáciu, sa o kúpele strhla bitka. V komplikovanej spleti vzťahov sa kúpele nereštituovali, ale skôr odpredávali podnikateľským kruhom. Noví vlastníci si zväčša osvojili fyzickú infraštruktúru, nie však vzťah k pacientovi a už vôbec nie vzťah ku kúpeľnému prostrediu. Treba však zdôrazniť, že zmenu kúpeľnej paradigmy po roku 1990 nespôsobili len noví vlastníci, ale po roku 2000 aj nová štruktúra organizácie zdravotného poistenia a neskôr aj liberalizácia poistného systému. Preventívna starostlivosť, ktorej boli kúpele fundamentálnou súčasťou, sa stala prvou obeťou optimalizácie finančných tokov v zdravotníctve. Už sa neodstraňuje príčina vzniku ochorení, ale rieši sa až odstraňovanie alebo miernenie zhoršeného zdravotného stavu – choroby. Inými slovami, zdravý človek nie je pacient, zdravotníctvo je iba pre chorých, ktorí svojím zdravotným stavom udržujú v obehu finančný tok.
Keďže nárok na čiastočne hradenú kúpeľnú starostlivosť má len chorý pacient, výpadok prostriedkov musia kúpele riešiť zmenou a diverzifikáciou kmeňa klientov. Z pôvodných 21-dňových ozdravných pobytov, pre ktoré sa kúpele budovali, sa stávajú lákadlá víkendovej wellness turistiky. Zariadenia sa menia podľa vkusu širokých más. Pôvodný zámer ozdravných areálov sa postupne vytráca v špirále efektivity a optimalizácie zisku. Kultúrne a architektonické dedičstvo kúpeľov je bremenom, ktoré stojí v ceste ziskovosti. Diskusie o kvalite kúpeľného prostredia a jeho dopadov na zdravie pacientov nezazneli, odkedy sa pacient stal klientom a jeho potreby sa stali potrebami cashflowu súkromných majiteľov.
Kam odteká minerálna voda?
Pozrime sa na výkaz ziskov a strát tejto zmeny. Kúpele sa stabilizovali, zamestnanosť a návštevnosť sa udržala. Slovenské kúpele sú privatizované s výnimkou kúpeľov Sliač, sanatória Diamant v Dudinciach a sanatória Fontána v Tatranskej Kotline. Kúpele vykazujú nemalé zisky pre svojich majiteľov. Za ostatných dvadsať rokov od privatizácie sa však kúpele nedočkali rozsiahlejších investícií do výstavby nových zariadení ani do zásadného rozvoja kúpeľného prostredia. Výstavba akvaparkov alebo premena monumentov socialistických liečebných domov na monumenty kúpeľného romantizmu nie je pokračovaním vízie moderných liečebných kúpeľov, ale dystópiou kúpeľnej starostlivosti. Dokladajú to kúpele Rajecké Teplice, ktoré prebudovali na antické mramorové mestečko. Alebo kúpele Brusno, kde pôvodný liečebný dom Poľana je už roky utláčaný nedostavaným akvacentrom. V kúpeľoch Trenčianske Teplice od roku 2002 chátra a nenávratne sa degraduje azda najvýznamnejšia pamiatka funkcionalizmu na Slovensku, liečebný dom Machnáč od architekta Krejcara z roku 1932. Neďaleký monument architektúry záveru 60. rokov, Liečebný ústav Krym od architekta Šavlíka z rokov 1969 až 1975, bol nenávratne znehodnotený. Zmenu nazerania na kúpele však najtragickejšie ilustrujú kúpele vo Vysokých Tatrách. Po roku 2000 vytlačila kúpeľnú liečbu respiračných chorôb domáca medikácia. Prostriedky v zdravotníctve sa tak presmerovali z kúpeľnej liečby do prostredia farmaceutického priemyslu. Pôvodné kúpele medzinárodného významu dnes už prakticky neexistujú. Najvyššie položený liečebný ústav na Slovensku, sanatórium Helios na Štrbskom Plese, bol z väčšej časti asanovaný kvôli prestavbe na luxusný hotel. Pôvodný klenot architektúry neskorého modernizmu na Slovensku od architekta Pastora z rokov 1966 až 1976 dnes už pripomína len pusté torzo.
Perspektíva kúpeľov, ktoré majú slúžiť len aktívnej a solventnej strednej vrstve, je značným nedocenením potenciálu a predovšetkým terapeutických daností nerastného bohatstva minerálnych a klimatických zdrojov. Rovnako je aj degradáciou po dekády budovanej kúpeľnej infraštruktúry. Rozvoj slovenských kúpeľov po roku 1966 ukazuje, že krajina má možnosti na ďaleko širšie uplatnenie kúpeľov v systéme zdravotnej starostlivosti. Demografický vývoj ukazuje, že až celé súčasné európske generácie silných populačných ročníkov zostarnú, bude dedičstvo liečebných kúpeľov a jeho monumentov kolektívnej rekreácie viac než potrebné. Bude sa však ešte k čomu a kam vrátiť?
Mgr. art. Martin Zaiček, doktorand na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje problematike neskorého modernizmu v prostredí slovenských kúpeľov. Ako člen výtvarnej skupiny Opustená (re)kreácia sa dlhodobo venuje objektom architektúry 20. storočia v slovenských kúpeľoch a rekreačných lokalitách.
