Správanie náboženských fundamentalistov, ktoré napĺňa spravodajstvo každý deň, nám pripadá nepochopiteľné a zbytočne kruté. Teroristické útoky v Európe, vojna v Sýrii či šokujúce videá popráv vedú k obavám z prípadného príchodu moslimských utečencov. Pre porozumenie toho, prečo sa to deje, si treba otázky položiť zo širšej perspektívy. Aký je vzťah medzi našou spoločnosťou a na prvý pohľad protikladným a iracionálnym fundamentalizmom? Nie sú to náhodou dve strany tej istej mince? Alternatívna moderna, bojujúca o svoje miesto na svetle so západnou modernou?
V slovenských, ale aj svetových médiách sa pravidelne objavujú zovšeobecňujúce vyjadrenia politikov o rôznych náboženských skupinách, často so zámerom získať sympatie v určitej cieľovej skupine voličov. Inými slovami, obraz o náboženstve je v médiách často veľmi pokrivený, nezodpovedá skutočnosti a viac hovorí o našich strachoch než o povahe konkrétneho náboženstva. Veľavravným príkladom zjednodušeného uvažovania o náboženskom fundamentalizme (a náboženstve vo všeobecnosti) z českého prostredia je kniha advokátky Kláry Samkovej Proč islám nesmí do Česka (2016). Islam podľa jej slov „ohrozuje antihumánnym, barbarským a neľudským prístupom euroamerickú civilizáciu“. Tvrdí ďalej, že „musíme dovoliť ostatným ľudom, ktorí trpia pod nadvládou islamu, aby sa od neho mohli oslobodiť a aby ho mohli slobodne odmietnuť“.
Tieto názory živia nálady strachu a nenávisti voči islamu v spoločnosti. Samková pracuje s jedným z populárnych argumentov politikov o tom, že európska civilizácia a kultúra založená na kresťanských hodnotách nie je kompatibilná s islamskými hodnotami, preto tu žiadni migranti z moslimských krajín nie sú vítaní. Aké však sú tie hodnoty západnej civilizácie? Kde sú ich korene?
Ďalší argument súvisí so životným štýlom moslimských prisťahovalcov, ktorý je úzko prepojený s islamom a predstavou jeho fundamentalistickej podoby, ktorá nie je v súlade so sekularizovanou modernou európskou spoločnosťou. Samková vedome spája euroamerickú civilizáciu s myšlienkou pokroku (ľudí treba oslobodiť od islamu) a Českom, respektíve strednou Európou, ktorú chápe ako súčasť modernej európskej spoločnosti.
Aká je ale podstata vzťahu európskej „sekularizovanej“ spoločnosti a zdanlivo protikladného náboženského fundamentalizmu, ktorý v médiách reprezentuje Islamský štát alebo iné kresťanské skupiny, napríklad jehovisti? Sme svedkami ostrého „stretu dvoch civilizácií“, v ktorých sa Západ, stotožnený s modernou, po porážke komunizmu dostáva do nevyhnutného konfliktu s islamskou civilizáciou, ktorá stojí na úplne odlišných základoch?
Čo ak by išlo o alternatívnu modernitu (konkrétne o náboženskú), ktorá je síce konkurenciou dominantnej západnej moderne, stále však vychádza z podobných myšlienkových, kultúrnych a politických princípov a reaguje na rovnaké existenčné otázky nastolené modernou? Nežijeme náhodou vo svete „mnohopočetných modernít“, kde vďaka súhre historických, politických a ekonomických okolností prevláda západná verzia, ale príklady totalitných režimov či rast významu náboženského fundamentalizmu v ére sekularizmu ukazujú, že zďaleka nie je jediná?
A čo je vlastne moderna?
So slovnými spojeniami ako „moderná spoločnosť“ sa stretávame v médiách skoro denne. Zaujímavé je, že sa málokedy dozvieme, čo sa vlastne pod týmto prídavným menom schováva. Mnohí máme určité predporozumenie toho, čo je moderna, napríklad z umenia. Moderna ale nie je len Picasso, počítače a liberálna demokracia.
Pod pojmom „moderna“ rozumiem novú civilizáciu, ktorá vznikala v západnej Európe od 16. až do 19. storočia postupnou premenou tradičnej európskej spoločnosti na súčasnú (modernú) a neskôr sa vďaka kolonializmu rozšírila do celého sveta. Modernu v praxi pekne opisuje priblíženie jej troch hlavných rozmerov, ako ich vníma islandský sociológ Jóhann P. Árnason.
Ekonomický rozmer moderny sa podľa neho zhoduje s kapitalizmom, chápe ho weberovsky ako racionálnu organizáciu slobodnej práce s cieľom zisku. Modernu ďalej vystihuje viera v možnosť ovládnutia sveta človekom, ktorá sa prejavuje podporou technologického pokroku za pomoci vedy.
Hlavný obrat oproti minulosti spočíva v dôraze na inštitúciu peňazí. Peniaze sú symbolické nitky, ktoré spájajú modernú spoločnosť s jej inštitúciami, a dochádza k ich čiastočnej „sakralizácii“. Kapitalizmus tak ponúka nepriamo spásonosný prísľub absolútneho bohatstva, ktorý môže suplovať niektoré funkcie náboženstva z tradičnej spoločnosti.
Jadrom politického rozmeru moderny je súhra demokracie a kapitalizmu. Demokracia má svoje korene v absolutistických monarchiách a západných impériách, ktoré dali vzniknúť komplexnej štátnej správe, z ktorej vychádzali národné štáty od 19. storočia. Okrem demokracie ale dejiny ukazujú, že druhou možnosťou vo vývoji je rozvoj totalitných režimov, ktoré vznikajú kombináciou ideologickej, politickej a kultúrnej moci s cieľom podriadiť verejnú a súkromnú sféru svojim záujmom.
Práve rozdiely medzi príkladom ruského komunistického režimu a západnou liberálnou spoločnosťou pomáhajú porozumieť kultúrnym rozmerom moderny. Každý z režimov symbolizoval odlišný spôsob chápania racionality. Sovietsky komunistický režim prišiel s určitým druhom politického náboženstva, ktoré sakralizovalo ústrednú úlohu strany v spoločnosti a odsunulo pravoslávie do šedej zóny, zatiaľ čo na Západe sa objavil koncept sekularizácie, ktorý taktiež upravoval úlohu náboženstva v spoločnosti, konkrétne na jeden z možných svetonázorov z jednej veľkej množiny možných.
Pekným príkladom uchytenia moderny v mimoeurópskom kultúrnom kontexte je čínsky komunizmus. V Číne po stáročia dominantná konfuciánska filozofická tradícia podporuje rozvoj vlády najlepších – meritokracie, ktorá krajinu vedie k rozvoju harmonickej spoločnosti v dlhodobej perspektíve. Preto sa pomerne ľahko, ale relatívne plytko usadil v Číne komunizmus, ktorý má postupne cez rôzne štádiá priviesť čínsky národ až k stavu, keď budú akúkoľvek manuálnu prácu vykonávať stroje a ľudia sa budú môcť venovať činnostiam, ako je umenie či sebarozvoj. Najprv však potrebuje krajina ako celok zbohatnúť – preto je kapitalistické štádium spoločnosti potrebné. Takto z ideologických perspektív vnímajú v Číne lacnú prácu, ktorá podporuje jej enormný hospodársky rast. Vzhľadom na dedičstvo konfuciánstva nie je reálne očakávať prechod k demokracii západného strihu, miestna intelektuálna elita sa desí vlády, ktorú by vytvorila voľba nízko vzdelaných más. Omnoho pravdepodobnejší je postupný prechod k čoraz meritokratickejšej vláde komunistickej strany.
Aká hodnotová kríza vyplýva z podstaty moderny?
Pod slovným spojením „relativizácia tradičných hodnôt“, ktoré zaznieva z úst kritikov súčasnej spoločnosti, sa neskrýva nič iné ako kritika ekonomického a politického rozmeru moderny. Z čoho vychádzajú hodnoty človeka v modernej dobe?
Pre modernu je dôležitá vízia autonómie jedinca, ktorý disponuje možnosťou slobody a objektívneho poznávania sveta a jeho následného ovládania. Na Západe viedla viera v ovládnutie sveta pomocou správneho výpočtu k „odčarovaniu sveta“ – náboženstvo odrazu prestalo byť potrebné, čo viedlo k poklesu vplyvu náboženstva vo verejnom priestore. V sovietskom Rusku sa pre zmenu stretávame s chápaním racionality ako sebestačného zdroja celkového významu, čo viedlo k rozvoju vedeckého ateizmu ako štátnej ideológie. Racionalita, alebo inými slovami dôraz na rozum ako zdroj poznania, nachádzame tak v sovietskom Rusku, ako aj v liberálnej západnej Európe. Je poznávacím znamením moderny. Kde je potom miesto pre náboženstvo v modernej spoločnosti?
Modernu môžeme chápať ako akt rozpustenia vnímania sveta ako Bohom ustanoveného, a teda zmysluplného a mravne zameraného. V modernej spoločnosti došlo k úpadku nespochybniteľnej legitimity sociálneho poriadku v podobe vladára, ktorý ho istil božskou mocou. Viedlo to k dôležitému posunu v štruktúre moci, spoločnosť môže odrazu utvárať vedomá ľudská činnosť, napríklad revolúciami. Človek má v modernej dobe nekonečné množstvo možností, je viazaný minimom záväzkov a môže patriť k širším a premenlivejším spoločenstvám. Došlo preto k uznaniu práv rozličných individuálnych alebo skupinových cieľov a záujmov, čo umožnilo rôznorodé interpretácie skutočnosti. To ale generuje určitý druh existenčnej krízy, keď sa človek musí spoľahnúť hlavne na seba. To je veľmi náročná vec. Táto situácia preto otvára dvere rôznym spoločenstvám, ako napríklad aj fundamentalistickým hnutiam, ktoré ponúkajú istoty v modernej dobe neobmedzených možností.
Teória mnohopočetných modernít ako vysvetlenie úspechu fundamentalizmu?
Náboženský fundamentalizmus sa proti predpokladom vedcov o miznutí náboženstva z verejného priestoru začal celosvetovo šíriť od 70. rokoch 20. storočia a znova ponúkať náboženské istoty v dobe, keď ani modernými technológiami a vierou v silu jednotlivca nebolo možné zabrániť šíreniu epidémie AIDS, vojnových konfliktom na Blízkom východe či chudobe v Afrike. Bádatelia si začali lámať hlavu nad zdanlivým rozporom – ako vysvetliť úspech na prvý pohľad antimoderných hnutí v modernom svete? Kam speje súčasná spoločnosť?
Slovensko sa po rozpade komunistického ideologického bloku v 90. rokoch 20. storočia stretávalo v dominantných médiách pravicového až neoliberálneho strihu s dvomi civilizačnými teóriami, ktoré riešili budúcnosť západnej modernej spoločnosti a jej vzťah k náboženstvu a fundamentalizmu.
Prvou z teórií bol „koniec dejín“ Francisa Fukuyamu, ktorý po rozpade komunistického bloku prorokoval symbolické ukončenie vývoja ľudskej civilizácie. Víťazstvo západného kapitalistického bloku, ktorý zosobnil modernu, nad komunizmom považoval za bodku. Po nej bude nasledovať už iba postupná westernalizácia – „pozápadnenie“ zvyšného sveta a jeho sekularizácia v duchu liberálnej kapitalistickej demokracie. Civilizačná teória Samuela Huntingtona zas predstavila koncept „stretu civilizácií“, ktorý vystrieda ideologický boj medzi Západom a komunistickým blokom. Novým nepriateľom sekulárnych liberálnych kapitalistických demokracií, zosobňujúcich modernu, budú islamská a konfuciánska civilizácia ako dva radikálne opozičné bloky postavené na odlišných ideách a princípoch.
Izraelský sociológ Shmuel N. Eisenstadt ako argument proti týmto lineárnym, eurocentristickým a orientalistickým teóriám, ktoré modernu chápu v univerzálnom duchu, či už ako synonymum pre vývoj v súčasnej západnej spoločnosti, alebo celosvetový civilizačný jav, postavil koncept mnohopočetných modernít. Predpokladá pluralitu moderny, ktorej rôznorodé podoby podmieňuje množstvom možných variácií v troch zložkách moderny – ekonomickej, politickej a kultúrnej. Moderna má svoje nepopierateľné korene v západnej Európe a úzko súvisí s jej historickým vývojom. Na druhej strane vďaka kolonializmu došlo k stretu moderny s mimoeurópskymi kultúrnymi kontextmi, ktoré zaujali rôzne stratégie. Celosvetové rozšírenie moderny dovŕšili globalizácia a rozšírenie internetu koncom 20. storočia. Vďaka teórii o mnohopočetných modernitách môžeme hovoriť o špecifickej japonskej, čínskej či tureckej moderne, ktoré predstavujú lokálne variácie podmienené miestnym kultúrnym kontextom, a nie nové verzie civilizácie dominantnej západnej moderny.
Praktickým príkladom alternatívnej moderny v mimoeurópskom kontexte je kemalizmus, projekt tureckej moderny, ktorá v 20. rokoch minulého storočia začala s Mustafom Kemalom, známym aj ako Ataturkom. Kemalizmus by sme podľa tureckého sociológa Ibrahima Kaya nemali považovať za „westernalizáciu“ Turecka, ale za logické rozvinutie modernizačných trendov 19. storočia v špecifických podmienkach tureckej verzie islamu. V Osmanskej ríši paralelne fungovalo tradičné občianske turecké právo spolu s islamskou šaríou. Dokonca už pred rozpadom Osmanskej ríše existovali oddelené svetské a náboženské školy. V poosmanskom Turecku sa stal kemalizmus možnosťou spoločenského vývoja, bez vytlačenia islamu z verejného priestoru. Jedným zo špecifík islamu v Osmanskej ríši totiž bolo jeho podriadenie štátnemu aparátu, takže v kemalovskom Turecku k žiadnej sekularizácii už nemuselo dochádzať, na rozdiel od Európy. Garancia vzdelania, ktorú kemalizmus ponúkal, pomohla zase jedincom študovať Korán priamo bez sprostredkovateľa, a tak podnietila rozvoj plurality interpretácie islamu v Turecku. Preto by sme podľa Kaya mali súčasné spory medzi tureckými islamskými fundamentalistami a dedičmi kemalizmu chápať ako boj o to, ktorú modernu prijať, a nie ako stret dvoch protikladných civilizačných blokov.
Náboženský fundamentalizmus ako alternatívna moderna
Vplyvom globalizácie došlo k oslabeniu moderných národných a revolučných štátov v prospech globálnych celkov. Aj Slovensko takto odovzdalo časť svojej suverenity do rúk Európskej únie a NATO. Týmto oslabením podľa Shmuela Eisenstadta došlo k rozvoju nového druhu kolektívnej identity, neviazanej nutne na štát či národnosť. Do tejto širšej skupiny sociálnych hnutí môžeme zaradiť napríklad ženské a ekologické hnutia, partikularistické etnické hnutia, ale aj fundamentalistické hnutia kresťanských, židovských a protestantských náboženských komunít.
Dôraz na návrat k hodnotám prvotných náboženských obcí, ktoré tvoria ideálny vzor (napríklad Mohamedova umma, prví kresťania v Jeruzaleme), viera v doslovnú pravdivosť tvrdení z posvätných kníh (kreacionizmus) a výrazná verejná a politická činnosť, popierajúca univerzálnu platnosť projektu západnej moderny (územná expanzia Islamského štátu; politické hnutie Morálna väčšina v USA, ktoré stálo za zvolením Ronalda Reagana), či aktívna misijná činnosť (aj v slovenských luhoch a hájoch známe chodenie jehovistov od dverí k dverám s misijným zámerom) sú všetko charakteristické črty fundamentalistických hnutí.
Na prvý pohľad tieto charakteristiky dokazujú skôr antimodernistický charakter fundamentalistických hnutí. Pri bližšom skúmaní sa ale ukazuje, že niektoré síce majú vyhranené protimoderné alebo protiosvietenecké ideologické programy, ale majú veľa spoločného s radikálnymi modernistickými revolučnými hnutiami, konkrétne napríklad s francúzskymi jakobínmi či komunistickými revolucionármi. V prípade vyhlásení Islamského štátu o globálnom kalifáte môžeme hovoriť o vízii totálnej premeny človeka a spoločnosti v duchu ich verzie islamu, ktorá nie je veľmi odlišná napríklad od sovietskej komunistickej vízie o beztriednej spoločnosti.
Mnohé fundamentalistické skupiny môžeme len ťažko označiť za spiatočnícke v antimodernom zmysle slova, pretože predovšetkým kresťanské, ale aj moslimské skupiny využívajú vo veľkom moderné technológie a masmédiá pri šírení povedomia o svojej existencii. Aj na Slovensku sa môžeme stretnúť s pôvodne americkým teleevanjelizmom (TV LUX) či náboženským rozhlasovým vysielaním (Rádio Lumen). Islamský štát zase využíval internet na šírenie záznamov popráv ako druh náborovej stratégie. Niektoré fundamentalistické skupiny zas podporujú v duchu moderny starostlivosť o telesnú stránku človeka. Mormóni nepijú alkohol, ale nie preto, že to povedal Boh. Alkohol škodí zdraviu, čo je vysoko racionálne tvrdenie odvodené z poznatkov modernej vedy.
Dobrým príkladom, ako moderna a fundamentalizmus vychádzajú z tých istých koreňov, je koncept kresťanskej vedy – kreacionizmu, ktorý v súlade s predstavou o Božom stvorení sveta vysvetľuje vznik života na Zemi. Na prvý pohľad nevedecký blud, ktorý je postavený na odlišnom chápaní racionality. Zaujímavé však je, že kreacionisti hlásajú moderný prístup čítania Biblie. Vnímajú ju ako prameň, z ktorého je možné odvodiť tvrdenia o povahe prírody.
Nepripomína to náhodou podobné snahy protestantských teológov z 19. storočia, ktorí pátrali po informáciách o historickom Ježišovi v Biblii, študovanej ako prameň o dejinách ranej cirkvi?
Použitá literatúra
Kreuzzieger Milan, Lánský Ondřej (eds), Modernita/modernity v eurasijských kulturních a civilizačních kontextech, Praha: Filosofia, 2016.
Gilles Kepel, Boží pomsta: křesťané, židé a muslimové znovu dobývají svět, Brno: Atlantis, 1996.
Mendel Miloš, Arabské jaro: historické a kulturní pozadí událostí na Blízkém východě, Praha: Academia, 2015.
Autor je študent religionistiky na FF MU v Brne
